Dva druhy modlitby?
Súčasní autori zvyknú mať na modlitbu dva pohľady. Väčšina dnes dáva dôraz na to, že modlitba je prostriedok, ktorý pomáha zažiť Božiu lásku a ktorý nás s Bohom zjednotí. Sľubujú život pokoja a trvalého odpočinku v Bohu. Často prinášajú svedectvá o tom, ako pravidelne prežívajú Božiu prítomnosť. Iné knihy zas nehľadia na podstatu modlitby ako na vnútorný odpočinok, ale ako na vzývanie Boha, ktorý má priniesť svoje kráľovstvo. Modlitba sa vníma ako zápas, a často, možno zvyčajne, bez jasného pocitu bezprostrednej Božej prítomnosti. Jednou z takýchto kníh je The Still Hour (Tichá chvíľa) od Austina Phelpsa. Začína predpokladom, že kresťan, ktorý sa modlí, zvyčajne nevníma Božiu prítomnosť, a že pre väčšinu ľudí je ťažké Božiu prítomnosť zažiť.
Ďalšou knihou s rovnakým prístupom je The Struggle of Prayer (Modlitebný zápas) od Donalda G. Bloescha. Kritizuje to, čo nazýva „kresťanskou mystikou“. Odporuje učeniu, že konečným cieľom modlitby je osobné spoločenstvo s Bohom. Myslí si, že modlitba sa tak sama osebe stáva sebeckým cieľom. Podľa jeho názoru hlavným cieľom modlitby nie je pokojné premýšľanie, ale horlivá a naliehavá prosba, aby Boh nastolil Božie kráľovstvo vo svete a v osobnom živote. Konečným cieľom modlitby je „poslúchnuť Božiu vôľu, nie rozjímať o Jeho bytí“. Modlitba nemá slúžiť nášmu vnútornému stavu, máme dosiahnuť zhodu s Božími zámermi.
Prečo existujú tieto dva pohľady – to, čo by sme mohli nazvať modlitba, ktorá sa „zameriava na spoločenstvo“ a modlitba, ktorá sa „zameriava na kráľovstvo“? Jedno vysvetlenie je, že odrážajú skutočnú ľudskú skúsenosť. Niektorí zistia, že emočne na Boha nereagujú a dokonca aj to, že sústrediť sa pri modlitbe viac ako niekoľko minút je pre nich nesmierne náročné. Iní pravidelne cítia Božiu prítomnosť. Aspoň čiastočne to objasňuje tieto dva rozdielne názory. Rolu však zohrávajú aj teologické rozdiely. Bloesch argumentuje, že mystická modlitba zapadá viac do katolíckeho pohľadu, podľa ktorého Božiu milosť získavame priamo skrze krst a omšu, než do protestantskej viery, kde sme spasení vierou v Božie slovo, ktoré v evanjeliu prináša zasľúbenia.
Ktorý pohľad na modlitbu je lepší? Je konečnou formou modlitby pokojne uctievať alebo dôrazná prosba? Táto otázka predpokladá, že jedinou odpoveďou je buď – alebo, ale to je nepravdepodobné.
Spoločenstvo a kráľovstvo
O pomoc by sme sa mali najskôr obrátil k žalmom, inšpirovanej biblickej modlitebnej knihe. Vidíme, že obe skúsenosti s modlitbou sú tam dobre zastúpené. Existujú žalmy, ako napríklad Žalmy 27, 63, 84, 131 a „dlhé haleluja“ Žalmy 146 – 150, ktoré opisujú vrúcne spojenie s Bohom. V Žalme 27:4 Dávid hovorí, že existuje jedna hlavná vec, o ktorú žiada Pána v modlitbe, a to, „aby som hľadel na krásu Hospodinovu“ (Roháčkov preklad). Hoci sa v skutočnosti Dávid modlí aj za iné veci, prinajmenšom tým myslí, že nič nie je lepšie, ako poznať Božiu prítomnosť. Preto hovorí: „Bože… po Tebe žízni moja duša… Tak som Ťa vyzeral vo svätyni, aby som videl Tvoju moc a slávu. Lebo Tvoja milosť je lepšia ako život; a moje pery velebil Ťa budú“ (Ž 63:2-4). Keď uctieva Boha v Jeho prítomnosti, hovorí: ,,Ako tukom a olejom sa sýti moja duša“ (Ž 63:6). Také skutočne je spoločenstvo s Bohom.
Existuje však ešte viac žalmov náreku, volania o pomoc a výziev, aby Boh svojou mocou konal vo svete. Existujú taktiež tvrdé vyjadrenia o Božej neprítomnosti. Tu skutočne vidíme modlitbu ako zápas. Žalmy 10, 13, 39, 42 – 43 a 88 sú len niekoľkými príkladmi. Žalm 10 začína otázkou, prečo Boh „stojí ďaleko“ a „skrýva sa“ v časoch problémov. Zrazu autor zvolá: „Vstaň, Pane! Zdvihni ruku, Bože. Nezabudni na bezmocných“ (Ž 10:12). Potom sa však zdá, ako keby hovoril rovnako so sebou ako aj s Pánom: „Ale Ty, Bože, vidíš problémy a zármutok. Ty to berieš do rúk… Si pomocník siroty“ (Ž 10:14). Modlitba sa končí tým, že žalmista sa skláňa pred Božím načasovaním a múdrosťou vo všetkých veciach, a predsa stále horlivo volá po spravodlivosti na zemi. Takýto zápas prebieha pri modlitbe, ktorá sa zameriava na kráľovstvo. Žalmy teda schvaľujú modlitby, ktoré sa usilujú o spoločenstvo, ako aj modlitby, ktoré sa usilujú o kráľovstvo.
Okrem pohľadu na skutočné modlitby v Biblii by sme mali zvážiť biblickú teológiu modlitby – dôvody v Bohu a našej stvorenej povahe, že ľudské bytosti sú schopné modliť sa. Čítame, že Ježiš Kristus stojí ako náš Prostredník, aby sme my, hoci sami osebe nehodní, mohli odvážne pristúpiť k Božiemu trónu a volať, aby sa naplnili naše potreby (Heb 4:14-16, Heb 7:25). Čítame tiež, že samotný Boh v nás prebýva skrze svojho Ducha (Rim 8:9-11) a pomáha nám modliť sa (Rim 8:26-27), aby sme už teraz skrze vieru mohli hľadieť na Kristovu slávu a rozjímať o nej (2Kor 3:17-18). Biblia nám teda poskytuje teologickú podporu pre modlitbu, ktorá sa zameriava rovnako na spoločenstvo ako aj na kráľovstvo.
Krátka úvaha nám ukáže, že tieto dva druhy modlitieb nie sú protiklady, ba ani oddelené kategórie. Uctievanie Boha pretkávajú prosby. Chváliť Boha znamená modliť sa „posväť sa meno Tvoje“, žiadať Ho, aby ukázal svetu svoju slávu, aby Ho všetci uctievali ako Boha. Rovnako ako uctievanie obsahuje prosby, tak aj hľadanie Božieho kráľovstva musí zahŕňať modlitbu za to, aby sme spoznali samotného Boha. Westminsterský kratší katechizmus nám hovorí, že naším cieľom je „naveky oslavovať Boha a tešiť sa z Neho“. V tomto známom výroku sa odráža modlitba kráľovstva aj modlitba spoločenstva. Tieto dve veci – oslava Boha a radosť z Boha – v pozemskom živote nie vždy prebiehajú v rovnakom čase, ale nakoniec musia byť to isté. Môžeme sa modliť za príchod Božieho kráľovstva, ale ak Boh nie je naším najväčším potešením, nebudeme Ho skutočne uctievať ako Pána.
Nakoniec, keď sa pozrieme na mnohých z najväčších starých autorov, ktorí písali o modlitbe – ako boli Augustín, Martin Luther a Ján Kalvín – vidíme, že presne nezapadnú do žiadneho z týchto dvoch táborov. Dokonca aj prominentný katolícky teológ Hans Urs von Balthasar sa skutočne usiloval vniesť rovnováhu do mystickej, kontemplatívnej modlitebnej tradície. Varuje, aby sme sa až príliš nesústredili na vnútro. „Hĺbavá modlitba… nemôže a ani by nemala byť skúmaním seba, ale skôr úprimným zvažovaním a počúvaním… nie seba, ale hlavne Božieho Slova.”
Skrze povinnosť k potešeniu
Kde sa teda nachádzame my? Nemali by sme vrážal klin medzi snahu získať osobné spoločenstvo s Bohom a snahu šíriť Jeho kráľovstvo v ľudských srdciach a vo svete. Ak ich udržíme pohromade, potom spoločenstvo nebude iba tajuplné vnímanie bez slov a naše prosby nebudú iba spôsob, ako získal Božiu priazeň „svojou mnohovravnosťou“ (Mt 6:7).
Táto kniha ukáže, že modlitba je rozhovorom aj stretnutím s Bohom. Tieto dva koncepty nám poskytnú definíciu modlitby a sadu nástrojov na to, aby sme prehĺbili svoj modlitebný život. Tradičné formy modlitby – uctievanie, vyznávanie hriechov, vďakyvzdanie a prosby – sú konkrétne postupy aj hlboké skúsenosti. Musíme poznať bázeň, keď uctievame Jeho slávu, dôvernosť, keď nachádzame Jeho milosť, a zápas, keď žiadame o Jeho pomoc. Všetko spolu nás môže viesť k tomu, že spoznáme duchovnú podstatu Jeho prítomnosti. Modlitba je teda zároveň bázeň aj dôverný vzťah, zápas aj skutočná podstata. K tomu nedôjde vždy, keď sa modlíme, ale to všetko by malo byť počas života hlavnou súčasťou našej modlitby.
Viac informácií o knihe na https://knihy.evs.sk/produkt/modlitba/
