Keď sme sa koncom minulého roka sťahovali zo Škótska na Slovensko, hovoril som si: Len vyjdime z tohto brexitového chaosu a všetko bude v pohode. Namiesto toho mimoriadnych udalostí len pribúdalo.
Najprv z diaľky. Austráliu sužovali nekontrolované požiare a hoci sem štipľavý dym od protinožcov neprenikol, vyvolával otázky. Viacerí zdieľali na facebooku fotky požiaru spolu s citátmi zo Zjavenia Jána. Prišlo mi to prestrelené a zjednodušené. Pokusy prepojiť Zjavenie s konkrétnymi udalosťami doby tu už boli a nedopadli najlepšie. Na druhej strane – uvedomil som si, že ak niekto hovorí o požiaroch apokalyptických rozmerov, nemusí to byť len metafora.
Ohniská postupne dohasínali a svet bol pripravený ísť ďalej ako obvykle. Lenže vzplanulo ohnisko iné – vo Wu-Chane. Z bezpečia obrazoviek sa pred nami vynáral iný apokalyptický jav – 11 miliónové mesto, dvojnásobne väčšie ako celé Slovensko, je zo dňa na deň odrezané od sveta. Čudujeme sa z drastických opatrení, no dnes vieme, že boli slabé, alebo prinajmenšom neskoré.
Po pár týždňoch „turistiky“ sa prvá nákaza podujala navštíviť aj nás. Už sme to trochu čakali, a tak sme takmer okamžite zatvorili kiná, divadlá, školy, aj kostoly. Na sociálnych sieťach čítam, že stopnutie Bohoslužieb znamená víťazstvo Antikrista. Mierna karanténa sa len začala a radikalizmus už vystrkuje rožky. Neviem si predstaviť, čo bude, ak nás nebudú trápiť len preventívne opatrenia ale to, čomu majú zabrániť.
Ako dokážeme prejsť cez takéto časy, ktoré ľudstvo nezažilo po celé generácie?
Ja som našiel inšpiráciu v karanténe, ktorá sa prekvapujúco objavila už na Veľkú noc pred 2 000 rokmi. Vtedy panika a strach ovládli Ježišových učeníkov. Už dávnejšie zanechali svoju prácu, domovy a rodiny, aby nasledovali potulného učiteľa. Časom zistili, že je oveľa viac ako to. Pred ich očami sa stále jasnejšie odhaľoval Mesiáš Izraela a Záchranca sveta. Všetko vyzeralo dobre, no na Veľký piatok ich životná investícia skrachovala. Ich Pán je mŕtvy, a tak tí, ktorí sa odvážne odrezali od istôt minulosti, skončili bez budúcnosti. Doteraz boli bez Ježiša len na krátke chvíle a už to zvyklo dopadnúť zle – márne zápasili s víchricou, či bezradne stáli pri posadnutom chlapcovi. Teraz Ho stratili navždy.
Na Veľkú noc ich sklamanie a strach zaviedli do dobrovoľnej karantény. Každý, kto klopal na ich dvere, bol potenciálnym ohrozením. Koreň ich problému, aj následky, sú podobné tomu, čo zažívame my. Zdá sa, že hriech má navrch. Oni videli, ako hriech víťazil cez bezohľadných vládcov, zmanipulovaný dav a zradcu vo vlastných radoch. Nedokázali tomu čeliť, a tak sa zatvorili a zamkli zvnútra. My vidíme dôsledky hriechu cez plné nemocnice, uzavreté hranice a zatvorené kostoly. Je až neuveriteľné ako táto neviditeľná moc zatláča všetkých bez rozdielu viery – komunistov v Číne, moslimov v Iráne, katolíkov v Taliansku, aj náš malý kruh evanjelikálov na Slovensku – do izolácie.
Kto naberie odvahu vojsť cez náš prah? Kto prelomí povinný odstup a vystrie ku nám ruku, aby nás vyslobodil? Ako vtedy tak aj dnes je Pán Ježiš jediný, kto dokáže prejsť cez múry do nášho stredu a ohlásiť: Pokoj vám! Pri stretnutí s Ním nepotrebujeme rúška, lebo Jeho dych uzdravuje. Prináša nám Ducha, ktorý preniká hlbšie ako vírus a zasieva do nás večný a neporušený život. Dych infikovaného má moc premeniť iného človeka na prach zeme. Ježišov výdych na Golgote má moc premeniť nás na Božie deti.
Neviem, či Veľkú noc už oslávime spolu v kostoloch. Ale viem, že vesmírom znie radostný chór: Ježiš Kristus je Pán nad životom a Víťaz nad smrťou! Pridajme sa ku spevu aj navzdory okolnostiam. Nie sú väčšie ako Jeho víťazstvo.
Poznámka editora: Článok bol napísaný 12. 3. 2020 a pôvodne uverejnený v časopise Dialóg 3/2020.
