Aktuálne témy Biblia a teológia

Teologické míny v čase vojny

Noc na 24. februára zmenila nielen Ukrajinu a svetovú politiku, zatriasla aj našou vierou a teológiou. Naše emócie sa rýchlo posúvajú zo šoku ku hnevu a cez smútok až k apatii a tak stále dokola. Kde je pevný bod, ktorého sa chytíme? Zdá sa, akoby kresťanstvo, ktoré sme žili v pohodlí mieru, zrazu nestačilo dávať odpovede na novú situáciu.

Keď sa pozrieme na naše bohoslužby a osobné stíšenia pred 24. februárom, môžeme si všimnúť selektívnosť. Cielene sme hľadali pozitívne časti Biblie. Sústredili sme sa takmer výhradne na nádej, milosť, či odpustenie. A tie tvoria jadro evanjelia a počas vojny nemáme prejsť do druhého extrému. Problém je, že tieto časti nedávajú odpoveď na to, čo sa deje. Keď sa spoliehame len na ne, môžu nás dokonca pomýliť. Pri doterajšom prístupe sa drvivá časť Starej zmluvy stala zbytočnou, ale platí to aj o Novej. Až keď sa odhodláme čítať a rozumieť Písmu v celej jeho šírke, pochopíme, aká je teraz naša úloha a ľahšie sa vyrovnáme so zdanlivo bezhraničným zlom.

Pokúsim sa preto pomenovať tri teologické míny, ktoré sú výsledkom doterajšieho zjednodušovania a na záver načrtnem cestu von.

Zbožný pštros

Jeden zo súčasných názorov je, že cirkev s touto vojnou nič nemá. Je to politická záležitosť a preto nech si ňou cirkev nešpiní ruky. Veď svet je stratený. Nielen Rusko, ale ani Ukrajina nie je Božím kráľovstvom a preto by sme sa na nich nemali upierať. Ježiš predsa odkazuje, že Jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta (Jn 18:36). Namiesto riešenia vojny sa máme sústrediť na Druhý príchod, či vytrhnutie, a nepliesť sa do Božích záležitostí. Čo na tomto konštrukte nesedí?

V prvom rade ignoruje samotnú príčinu vojny. Je pravda, že neexistuje štát, ktorý by sám bol Božím kráľovstvom a zjednocovať politiku s duchovným kráľovstvom je nebezpečná utópia. Lenže práve túto kombináciu pozorujeme za Ruskou agresiou. Ide o bohorovnú spupnosť, keď sa jeden štát násilím snaží vnútiť inému svoje filozofické a pseudo-duchovné videnie sveta. Ak nám záleží na odlišovaní nebeskej a pozemskej reality, v prvom rade sa musíme pričiniť o to, aby tento rozdiel pochopil agresor a jeho podporovatelia.

V druhom rade je podstatný charakter očakávania. Nová zmluva obsahuje apokalyptické scenáre, ktoré jednak opisujú, čo sa už stalo (dobytie Jeruzalema či pád Ríma), a tiež v symbolických obrazoch opisujú nastolenie „nového neba a novej zeme“. Túto novú realitu máme očakávať. Fatálna chyba však nastane, ak očakávame pasívne. To by sa rovnalo postave muža v eschatologickom podobenstve, ktorý zakopal svoj talent, len aby niečo nepokazil. Takéto očakávanie ide proti Duchu evanjelia a dá sa oprávnene vnímať ako zrada a neuposlúchnutie Ježišovho volania.

Obraz cirkvi, ktorá je nezúčastnená, stojí nad vecou a len očakáva koniec, je nebiblický a nevyhnutne ju mení na do seba uzavretú sektu.

Cirkev je naproti tomu postavená, aby aktívne konala v konkrétnom čase a priestore – presne ako to robila jej hlava, Ježiš Kristus, pravý Boh a pravý človek. V Ježišovi nám Boh dokázal, že sa na naše problémy a zlyhania nepozerá z nadhľadu, ale zblízka. Ježiš konkrétnych ľudí učil, uzdravoval, napomínal, či oslobodzoval. Cirkev ako Kristovo telo existuje len vtedy, keď koná konkrétne a reprezentuje kúsok z  Božieho kráľovstva v čase a priestore. Boh adresoval problém zla tak, že poslal v tele svojho jednorodeného a milovaného Syna, ktorého za nás obetoval. V tejto situácii máme konať podobne a činmi obetavej lásky prekonávať rozmáhajúce sa násilie a neprávosť.

Cirkev nemôže zostať neutrálna, keďže taká nie je ani situácia. Táto vojna má svojho zjavného agresora a jeho obeť. Aby mala existencia cirkvi elementárny zmysel, musí vedieť rozlišovať dobré od zlého, pravdu od lži. Ak to nevie a/alebo nerobí, je napospol zbytočná. V tomto prípade sa preto musí postaviť na obranu trpiacich. Ľahostajne predhadzovať vlkovi ovcu by bolo zapretím Krista, ktorý sa zaujíma o tých najmenších.

Pasívne ustupovať zlu prináša riešenie jedine vtedy, ak za riešenie považujeme vlastné sebazničenie.  Zlo je z definície nenásytné, samo od seba sa nezastaví. Pre prežitie ľudstva je nutné ho obmedziť. Pri tejto škále je nutné to urobiť aj politicky a vojensky. Nie je to spôsob nastolenia Božieho kráľovstva, ale snaha zachovať slobodu a život na zemi. V praktickej pomoci Ukrajine preto nenahrádzame Krista, ale napĺňame Jeho príkaz o pomoci blížnemu.

Svätí, nie svätuškári

Cirkev má svoju kultúru, ktorá je niekedy užitočná a inokedy na príťaž. Jednou z takých čŕt kresťanskej kultúry je útlocitnosť či svätuškárstvo. Chceme byť milí a jemní ku každému a za každú cenu. Dá sa však násilného lupiča privítať s keksíkom a čajom? Aby sme vedeli reagovať, pripomeňme si, že cirkev je svätá, nie svätuškárska.

Jedna pomôcka ako obnoviť túto našu identitu je vrátiť sa k Žalmom. Pri ich čítaní sme mali tendenciu vyberať si oslavné a pokojné. Zbehlí čitatelia si určite všimli, že takých je menšina. Zvyšné sa venujú prenasledovaniu či krvilačnosti nepriateľa. Hoci sme sa týmto témam vyhýbali, dnes vidíme, že nie Písmo bolo zastarané, ale naša teológia naivná. Zlo si vyžaduje poctivú a celistvú odpoveď. Len cirkev, ktorá hľadá, môže byť svätá. Žalmisti z plných pľúc kričali na Boha, aby ho upozornili na krivdy a zlo, ktoré sa diali. My sa k ich volaniu potrebujeme pripojiť a ich túžbu po spravodlivosti si nanovo osvojiť. Neznamená to, že máme čítať a modliť sa Žalmy bez Krista. Veď Žalmy sú nakoniec o Ňom. No prestaňme byť precitlivení a prijmime všetky Žalmy, rovnako tie drsné ako tie pokojné – náš život si vyžaduje oboje.

Nejde však len o Žalmy, ale o celú našu reč. Hoci nebojujeme na fronte, stojíme uprostred informačnej vojny. Tu sa tiež strieľa ostrými. Čo s tým? Nemôžeme sa znížiť na úroveň nepriateľa a bojovať klamstvami a násilím ako on. Potrebujeme však nájsť odpoveď na tento spôsob boja. Všimnime si, že hoaxy šíria nielen (dez)informácie, ale najmä emócie. Ak budeme len racionalizovať o tom, prečo 2+2 nie je 5, budeme ťahať za kratší koniec. Kým vyvrátime jednu lož, objavia sa tri ďalšie. Pri vojne informácii a obrane pravdy (do tej miery, akej ju poznáme), musíme osloviť celého človeka.

Pracujme preto s emóciami rovnako ako s informáciami. Kedy, ak nie teraz, máme vyjadriť spravodlivý hnev? Duchovný aj telesný nepriateľ potrebuje vnímať, že viac ako na našom svätuškárskom zjave nám záleží na pravde a spravodlivosti. Ježiš vedel emóciu vyjadriť tak jednoznačne, že chrámových vetešníkov plieskal von bičom.

Nepoužívajme len suché argumenty, ale aj dôvtip. Keď Pavla súdili v Jeruzaleme, pochopil že s racionálnymi argumentami nepochodí (Skutky 23). Preto úmyselne nadhodil, že ho súdia pre vzkriesenie. Touto emotívnou témou poštval proti sebe sadukajov a farizejov, čo si následne Pán Boh použil, aby dostal Pavla z ich rúk. Zlo je zákerné, ale aj hlúpe. Využime jeho slabé miesta.

Ďalším spôsobom, ako odbiť lož a dokonca vyjsť do protiútoku, je humor. Patrí síce medzi nízke formy umenia, ale v tomto období je nenahraditeľný. Vtipy neprinášajú len úľavu a rozptýlenie, majú praktickú úlohu. Ich pointa odhaľuje podstatu zla a klamstva tak jasne, že ich pochopí aj ten najjednoduchší človek.

Kresťanskej kultúre je blízka prehnaná úctivosť, všetko chceme robiť v rukavičkách. Úloha pred nami sa však skôr podobá na čistenie septiku. Nie je to voňavé, ani príjemné, ale potrebné. Ako svätí nemáme mať strach a rešpekt zo špiny a hriechu okolo nás. Dôležité je len, aby sa táto špina nedostala do nášho vnútra.

Ružový Kristus

Tretia mína vychádza z pohľadu, že Boh je láska, ktorá všetkých rovnako a bezhranične miluje. Ježiš explicitne vyzval k láske voči nepriateľom. Dôsledkom je potom záver, že našou povinnosťou je milovať Putina a všetkých jeho pomocníkov.

Je pravda, že Kristova náruč je milostivá a až nekonečne odpúšťajúca. Nejde o to, že by Boh nedokázal odpustiť Putinovi. Problém je, že na odpustenie a nápravu treba dvoch, nestačí len Božia veľkorysosť. Potrebujeme vnímať nekonečnú priepasť medzi tým, či Boh môže odpustiť a či odpustil. Viera v ružového Krista túto priepasť nevníma, a chýba jej tak zmysel pre realitu a spravodlivosť. A to je doslova nebezpečné. Takáto viera totiž stavia veci naopak. V najhoršom prípade viac ako obete ľutuje vinníkov a namiesto pomoci obetiam je ochotná prvoplánovo „milovať“ agresora.

Poučky, ktoré aplikujeme pri malých konfliktoch v rodine či na pracovisku, nemôžeme zväčšiť a aplikovať na kozmickú mierku. Máme dočinenia so zlom historických rozmerov a tomu porozumieme len pri pohľade na biblické postavy a pasáže, ktoré sme prehliadali. Jednou z nich je Herodes Veľký, ktorý urobil utečenca zo samotného Božieho Syna a nezdráhal sa pre svoju moc vraždiť nevinné deti (Matúš 2). O Božom súcite voči Herodesovi, jeho bláznovstvám a krutosti, nečítame nič. Čítame len o súcite s matkami, ktoré prišli o svoje deti. Ešte jasnejšie to vidíme pri jeho vnukovi. Herodes Agrippa I. vystupuje v Skutkoch 12. kapitole, kde popraví apoštola Jakuba a väzní Petra. No v závere ho zasiahne „Pánov anjel“ a on skoná „rozožratý červami“. Ďalej je tu Judáš, ktorému Ježiš umyl nohy, ale rovnako mu tvrdo odkázal, že pre jeho zradu a zlo by mu bolo lepšie, keby sa nenarodil.

Keď sa modlíme za pokánie, za zmenu myslenia u Putina, napadá mi len jedna postava, kde sa to podarilo – kráľ Nebukadnesar. Z hľadiska sadizmu a bezbožnosti si títo dvaja môžu podať zakrvavené ruky. Ten staroveký našiel milosť, ale nebolo to lacné ani jednoduché. Pravdu o sebe spoznal až potom, čo sa zbláznil a žil a pásol sa doslova ako dobytok (Dan 4:1).

Všetky tieto príklady dokazujú, že nie je možné oddeliť láskavú a milosrdnú Božiu tvár od Jeho spravodlivosti. Boh Starej a Novej zmluvy je ten istý. Ak sa modlíme za vnútornú zmenu u Putina, pamätajme pritom na to, čo Kristov kríž robí a čo nerobí. Ježišova obeť nás oslobodzuje od Božieho hnevu, ale nie od následkov našich činov tu na zemi. Tie si musíme niesť, aj keď nám Boh odpustí. Akokoľvek to skončí, obete aj vinníci si budú niesť následky ešte dlhé roky potom, ako nastane mier.

Ježiš Kristus – milostivý Baránok, spravodlivý Sudca

Pre bezpečnú cestu von z mínového poľa potrebujeme v plnosti spoznať, kým Kristus je a čo nám priniesol. Ježiš už raz priniesol plnú spravodlivosť a prinesie ju znova. Spravodlivosť vykonaná prekliatím a ukrižovaním prvýkrát padla na Neho, aby sme dostali šancu na nový život. Keď sa naplní čas, Božia spravodlivosť príde opäť, ale inak. Tí, čo žijú v Kristovi, budú uznaní za spravodlivých. Budú sa tešiť z nového, plného, požehnaného, večného života. Tí, čo sa vzpierajú Božím pravidlám, budú čeliť tomu, pred čím teraz úspešne utekajú – spravodlivosti.

Dnes žijeme v čase milosti, máme príležitosť zachrániť sa, pridať sa na Božiu stranu. No je to zároveň bolestivé obdobie, lebo spravodlivosť ešte nenastala. Preto sa modlíme, Nech príde Tvoje kráľovstvo … ako v nebi tak i na zemi! Tak prosíme o Božiu pomoc na zemi, aby k nám aspoň čiastočne prenikala Jeho milosť a spravodlivosť. Len vďaka tomu svet ešte drží pokope. Rovnako tak voláme po Jeho konečnej milosti a spravodlivosti na novej zemi. Až tam budú uzdravené a napravené všetky hrôzy vojny.

Témy:

Juraj Institoris

je kazateľom v Zbore Cirkvi bratskej v Banskej Bystrici. Predtým päť rokov pôsobil ako misionár medzi Rómami v škótskom Glasgowe. Robí si doktorát z teológie na Highland Theological College. S manželkou vychovávajú dve deti a očakávajú narodenie tretieho.

Juraj Institoris tiež napísal