Prečo podriemkavame pred Bohom
Všetko bolo také nevinné.
Séria malých kompromisov, sled jemných klepnutí. Väčšinu z nich som si ani nepamätal. Ale po dlhých mesiacoch opakovania sa ich kumulatívny účinok nedal ignorovať. Moja sila sa zredukovala na minimum.
Už celé roky som sníval o tlačidle, ktoré by po stlačení zapálilo k môjmu Spasiteľovi lásku s neochvejným nadšením. Také tlačidlo neexistovalo. No predsa len existuje tlačidlo, ktoré keď sa nepoužije, vzpruží ma na ceste za Ježišom.
Jeho stlačenie vedie tak ľahko k zaduseniu najlepších úmyslov a k ľahostajnosti voči Bohu. Živí lenivosť, zabíja predsavzatia včerajšieho večera a zvádza k duchovnému spánku. Oberá kresťanov o ich ranné obrnenie a vysiela ich nahých do sveta, kde sa zakrádajú levy a lietajú horiace šípy.
Problémom nie je samotné tlačidlo — láska k tomuto tlačidlu už áno. Zívajúce srdce, ktoré zbožňuje radosť z „ešte desiatich minút“, vezme našu dušu ako rukojemníka a zabalí ju do plátenej posteľnej plachty. Naša prikrývka funguje ako mreže väzenia, ktoré nám bránia prísť k Tešiteľovi našej duše. Každé ráno nás obídu život, potešenie a väčšia svätosť, keď zostaneme uväznení za Veľkým múrom z bavlny.
Povolaní opustiť hriech — a posteľ
Muži v mojej skupinke si nedávno predsavzali, že sa vymania z tejto duchovnej pavúčej siete.
Už nedovolíme, aby nás naše podriemkavanie okrádalo o duchovnú sviežosť. Už nedovolíme, aby nás znovu uspávalo, ostrihalo nám vlasy a zbavilo nás našej sily. Už mu viac nedovolíme, aby nás prinútilo vrátiť sa na budúci týždeň do skupinky, kde s pocitom viny pripustíme, že sme nad Božím slovom strávili pramálo času. Potrebovali sme byť mužmi, ktorí sa živia tuhým pokrmom, a nie duchovným mliekom. Mužmi, ktorí milujú svoju rodinu. Božími mužmi a mužmi modlitby, ktorí milujú svojho Spasiteľa viac ako život a viac ako driemanie.
Nebudeme lenivcom, ktorého prirodzeným obydlím je jeho posteľ (Prís 26:14), a ktorý je príliš duchovne unavený na to, aby si k svojim ústam posunul zemiakové lupienky či pred svoje oči Knihu (Prís 19:4). Využijeme príležitosť, aby sme si večer ľahli do postele v prijateľnom čase. Budeme bdieť, stáť pevne vo viere, budeme zmužilí a silní (1Kor 16:13).
Ale aj keď bolo naše pevné rozhodnutie nevyhnutné, nestačilo. Naše vyhlásenie nezávislosti bolo potrebným krokom k slobode, no bolo príliš „na seba zamerané“, aby vydržalo. Všetci sme zažili, ako pevné rozhodnutia dneška upadajú do kómy zajtrajšieho rána. To, čo sme potrebovali, bola nová Božia vízia.
Hoden bdelej pozornosti
Pospali sme si, lebo sme už zabudli, kto nás pobáda vstať. Ten Boh, pri ktorom sme driemali, bol slabý, nezáživný, nehodný — nie Bohom Biblie. Ten Boh, pri ktorom sme driemali, sa zdal byť taký vzdialený, taký nevedomý, taký neosobný. A tak sme sa v našej teplej posteli otočili na druhý bok a pokračovali v spánku.
Ale ten Boh, ktorý povoláva svoj ľud zo spánku, je Kráľ kráľov a Pán pánov. On je hoden našej bdelej pozornosti.
Vstaneme, keď zavolajú priatelia. Hneď zbystríme pozornosť, ak zavolá náš šéf. A predsa, až príliš často sa prevalíme na bok, keď náš najlepší Priateľ, náš jediný Spasiteľ, naša najvernejšia Láska zaklope každé ráno na naše dvere. Nášho žiarlivého Manžela provokujeme zvyškami z nášho dňa, keď Mu hádžeme zvyšky našej oddanosti tak, ako sa holubom v parku hádže obschnutý chlieb. On je Boh. On si zaslúži od nás to najlepšie, nie zvyšky zohriate v mikrovlnke.
Môže sa opýtať: „Prečo ma voláš Pane, a nevstaneš, keď ťa vyzvem? Prečo ma voláš Učiteľ, a nesedíš každý deň pri mojich nohách? Prečo ma voláš Manžel, a nevyhľadávaš moje nežné objatie?“
Tí horiaci v nebi sa nemôžu na Neho pozerať — ani jeden z nich v Jeho prítomnosti nezíva ani nezaspí. Boh, ku ktorému sa približujeme, je Bohom Zjavenia 5. Keď si Baránok sadne na svoj trón, celé nebo kričí: „Hoden!“ (Zj 5:9,12). Táto scéna nie je určená nemluvňatám či dospelým ľuďom, ktorí spia.
Čo si musí tento nebeský zástup bytostí myslieť, keď sa pozorne zahľadia ponad okraj neba a uvidia nás pred Ním ležať v posteli ako mŕtvych? To nie je tá svätá mŕtvolnosť, ktorá vyplynula z Jánovho stretnutia s vyvýšeným Kristom, ktorého hruď žiarila od zlatého pásu, oči horeli ako ohnivé plamene, a ktorého hlas burácal ako hučanie mnohých vôd (Zj 1:12-17). Nie, oni vidia mŕtvolnosť Eutycha, ktorý keď v noci počul kázať Pavla, pohrúžil sa do hlbokého spánku, vypadol z okennej rímsy a smrteľne dopadol na zem (Sk 20:9).
Aký šok musí zažiť nebo, ktoré sa rozplýva v intenzívnej chvále Boha, a potom zbadá mnohých z nás — ľudí vykúpených Jeho krvou — ako sa s Ním každý deň stretávame poklepnutím tlačidla a prevalením sa na bok.
Nasýť ma zrána
Bdelá pozornosť venovaná Bohu nie je o legalizme; je o živote.
Mnohí z nás sa musia kajať a so žalmistom volať od radosti:
Nasýť nás ihneď zrána svojou milosťou, aby sme po všetky svoje dni radostne plesali. (Ž 90:14)
Ranné nasýtenie sa Božou milosťou sa nestane náhodou. Radostné plesanie po všetky naše dni sa nebude diať náhodou. Boh dáva, Boh nasycuje, Boh sa s nami stretáva vtedy, keď sa my s Ním stretávame s očakávaním, nedočkavo a s bdelou pozornosťou — veriac, že sa nám opäť odplatí (Heb 11:6).
Keď sa my priblížime k Nemu, On sa každé ráno priblíži k nám (Jk 4:8). On nás každé ráno nasýti nepoľavujúcou láskou a novými prejavmi milosti (Nár 3:22-23). Každé ráno uchop svoje dedičstvo.
Uprednostni Spasiteľa pred zdriemnutím.
Poznámka redaktora: Prevzaté z Chcem viac.
