Článok nadväzuje na Prednosti výkladového kázania Biblie na pokračovanie.
Keď kážeme tematicky, vyzerá to tak, ako keby sme držali mikrofón Bohu pred ústami a kládli mu svoje otázky. Podržíme mu tam mikrofón len dovtedy, kým počujeme jeho odpovede a potom ho stiahneme späť. Nechceme riskovať to, že dáme mikrofón jemu. Veď by nám mohol porozprávať aj všeličo také, čo nechceme počuť. Keď pestujeme výkladové kázanie na pokračovanie, tak odovzdávame mikrofón Bohu a počúvame, čo nám Boh chce povedať. On určuje agendu nášho vyučovania, aj učenia sa.
Rád by som hneď tu na začiatku vyhnal troch démonov. Volajú sa (1) Aktuálnosť, (2) Zábava a (3) Bezprostrednosť.
1. Aktuálnosť
Aktuálnosť je šikovný démon. Hovorí: „Keď kážeš, musí to ľudí zaujať. Aký zmysel má neaktuálna kázeň, ktorá ľudí nezaujme? Taká kázeň sa iba vznáša vo vzduchu, ale nikdy nikam nesadne. Nie, tvoja kázeň musí byť aktuálna.“ Pre tohto démona je najhoršou odozvou, keď ľudia pri odchode z kostola povedia: „Bola to neaktuálna kázeň.“
Nuž, v istom zmysle má pravdu. Problém démona menom Aktuálnosť nie je totiž v tom, čo hovorí, ale v tom, čo nehovorí. Totiž: Kto rozhoduje o tom, čo je aktuálne? Odpovedá: Predsa poslucháči! Aktuálnosť teda chce, aby som ľudí poškriabal tam, kde ich to svrbí. A tak sa mojou metódou stane metóda dnešných politikov. Najprv musím zistiť, kde to ľudí „svrbí:“ Čítam prieskumy verejnej mienky, alebo aj sám si také urobím a vytvorím si obraz záležitostí, ktoré ľudí zamestnávajú. To potom formuje moju agendu a formuluje témy pre moje tematické kázne. Programom môjho kázania sa stanú boľačky ľudí. Prichádzajú ako pacienti s ich viditeľnými či citeľnými symptómami (napr. obavy, znepokojenie, nízke sebavedomie, či osamelosť). Ja ako ich duchovný lekár im predpíšem lieky na ich pociťované choroby.
Problém, ktorý aj každý dobrý lekár pozná je, že pociťované ťažkosti a viditeľné symptómy často maskujú hlbšie, ale nepociťované problémy. Jediný, kto pozná aj tie hlbšie choroby, je Boh, ktorý nás stvoril. Biblia je písaným vyjadrením Božej agendy, slovom Boha, ktorý nás stvoril. Ona vyjadruje jeho zámery, jeho plány – sústreďuje sa na neho, nie na nás. Kázať výkladovo biblickú knihu na pokračovanie, znamená dôverovať, že Božia agenda je správna, najhlbšia a najlepšia.
Uvediem jeden príklad. V krúžku začínajúcich kazateľov si jeden z nás mal pripraviť krátky výklad 1. listu Tesaloničanom 5:12-13. Bolo to súčasťou celej série z 1. listu Tesaloničanom. Keď si to dôkladne prečítal, vedel, že ide o apoštolské pokyny kresťanom, aby si vážili svojich predstavených v Pánovi. Aktuálnosť mu však pošepkala: „Áno, lenže ty budeš hovoriť ľuďom v kazateľskom učebnom krúžku. Pre nich nie je aktuálne vážiť si tých, čo sú nad nimi v Pánovi. Skôr oni sú nad inými v Pánovi.“ A tak hľadal niečo „aktuálne“ pre učiteľov Biblie v týchto veršoch, a našiel to v malej poznámke, ktorou Pavol opisuje učiteľov Biblie ako „tých, čo s námahou pôsobia medzi vami.“ A tak náš kolega kázal o tom, že učitelia Biblie majú pracovať usilovne. Nuž, to by sme mali. Ale to nie je hlavný bod týchto veršov a on mal dôverovať Božej agende a učiť nás to, čo nás učia tie verše. Neskôr sa priznal, že to bolo zneužitie Písma. Nedôveroval Božej agende.
2. Zábava
Démon zvaný Zábava vládne zvrchovane v našej západnej kultúre. Neil Postman hovorí o tom vo svojej knihe, ktorej dal provokatívny názov Zabávame sa k smrti.[1] Zábava ti našepkáva: „Najhoršie na kázni by bolo, keby niekto povedal, že bola nudná. Musíš ich zabávať, rozprávať vtipy, dobré anekdoty, štekliť ich záujmy a vyvolať smiech.“ A tak, keď prečítame nasledujúci odsek Písma pre našu kázeň a pripadá nám trochu mdlá, tak pani Zábava vraví: „Nájdi v tom odseku niečo, čo by sa dalo spojiť s niečím zaujímavým. Odraz sa od state ako na trampolíne k niečomu zaujímavejšiemu.“
V Prednáškach svojim študentom veľký baptistický kazateľ 19. storočia Charles Spurgeon hovorí o používaní odseku ako sedlacích blokov, z ktorých vylezieme na okrídleného koňa menom Pegasus, na ktorom potom poletíme, kam chceme zanechajúc za sebou nudný odsek. Píše: „Niektorí bratia skončili s textom vo chvíli, keď ho prečítali. Vzdali mu patričnú česť tým, že ho ohlásili a teraz sa už k nemu nepotrebujú vracať… Načo si takí ľudia vôbec berú text? Načo obmedzovať svoju preslávnu slobodu? Prečo používajú Písmo ako stupienok, z ktorého vyskočia na svojho bezuzdného Pegasa?“[2]
Ak dovolíme, aby Boh určoval agendu, potom sme oslobodení od otroctva javiska, kde jednoducho musíme zabávať. Namiesto toho dôverujeme, že Boh upúta pozornosť všetkých tých, v ktorých pôsobí svojou milosťou. Tým vôbec nechcem povedať, aby sme pestovali suché a nudné kázanie. Ide mi o to, aby obsah nášho kázania neurčovali požiadavky zábavy, ale agenda, ktorú Boh vložil do kníh Biblie.
3. Bezprostrednosť
Démon Bezprostrednosti hovorí: „Ľudia si prišli vypočuť tvoju kázeň, lebo chcú, aby k nim Boh hovoril teraz. Oni nechcú počúvať o tom, ako Boh hovoril v minulosti. Chcú počuť Boha teraz. Musíš im povedať slovo, ktoré sa ich dotkne teraz. Aké je to skvelé, keď ti niekto cestou von povie: „Vieš, táto kázeň bola pre mňa práve teraz.““
To však znamená, že nechápeme podstatu Písma. Týždeň po týždni potrebujem výklady Božieho slova nie preto, že akýmsi božským zázrakom presne zodpovedá mojim terajším potrebám, ale preto, že je to Boží nástroj, ktorým ma formuje na Kristov obraz.
Vyžeňme teda démonov Aktuálnosti, Zábavy a Bezprostrednosti a s dôverou kážme z týždňa na týždeň biblické knihy na pokračovanie. Tak bude určovať našu agendu Boh, ktorý najlepšie vie, čo potrebujeme počuť. Žiaden iný model kázania nás nechráni tak dobre pred našou vlastnou ľudskou agendou, lebo len výklad na pokračovanie nás núti brať vážne ten odsek, ktorý je pred nami bez ohľadu na to, či sa nám zdá aktuálny, zaujímavý, či bezprostredný.
[1] POSTMAN, N.: Amusing ourselves to Death: Public Discourse in the Age of Show Business. New York: Viking Penguine, 1985.
[2] SPURGEON, C. H.: Lecturel to my students. London: Morgan and Scott, 1954. s. 72-73.
Poznámka redaktora: Text bol napísaný na základe prílohy Christophera Asha “Give God the Microphone” v jeho knihe The Priority of Preaching. Fearn: Christian Focus, 2009, s.107-122 a pokračuje týmto článkom.
