Článok nadväzuje na Výkladové kázanie na pokračovanie: Ochrana proti tomu, aby naša agenda nahradila Božiu
Výkladové kázanie na pokračovanie nám bráni zneužívať Bibliu tým, že ju budeme čítať bez kontextu
Ľudia občas hovoria: „Bibliou môžete dokázať, čo chcete.“ A je to do veľkej miery pravda. Každý text znamená to, čo znamená vo svojom kontexte. Takže iba vtedy rozoznávame význam textu správne, ak ho čítame v jeho zodpovedajúcom kontexte.
Niekto mi raz požičal knihu, ktorá odporúčala určité praktiky tichej meditácie pri modlitbe. Na podporu tam bol citát zo Žalmu 34:15: „…hľadaj pokoj a usiluj sa oň!“ Preto by sme si vraj mali nájsť na modlitbu tiché miesto, utíšiť si srdce atď. Nuž, to môže byť celkom užitočné. Ale tento verš nehovorí o tom. Tento verš nehovorí, že máme vyhľadávať ticho a vnútorný pokoj, aby sme mohli meditovať. Pokoj, o ktorý sa máme usilovať podľa tohto verša, je spoločenský a vzťahový súlad; mier, a nie vojnu medzi ľuďmi. Hľadať pokoj znamená odvrátiť sa od zlého a konať dobro v spoločnosti či rodine. Autor tejto knižky prekrútil verš Biblie tak, aby poslúžil jeho vlastnému zámeru. Robiť toto s Božím slovom je hrozne nebezpečné. To nesmieme!
Je možné odvolávať sa v kázni na rôzne verše a pozorne ich klásť vedľa seba v ich zodpovedajúcom kontexte. Ľudia, ktorí píšu systematickú teológiu, sa práve o toto musia usilovať. Ľudia, ktorí kážu tematicky, by to tiež mali robiť. Ale to je ťažké. Je to ťažké pre učiteľa a veľmi ťažké pre poslucháčov. Poslucháči sa cítia ako na bleskovej vyhliadkovej ceste. „Autobus“ sa na chvíľku zastaví v Deutoronómiu, aby sme sa rýchlo poobzerali. Potom, len čo sme zistili, kde sme sa to ocitli, sme už v Zjavení. A potom hor sa do Lukášovho evanjelia, atď. To je veľmi ťažký „výlet,“ aj keď náš sprievodca je zodpovedný a opatrný.
Veľkou prednosťou výkladového kázania na pokračovanie je, že môžeme uviesť svojich poslucháčov do knihy, ktorú spolu skúmame, udomácniť sa v nej a potom ňou postupne prechádzať. Dávame do súvislosti jednotlivé časti knihy, aby sme jasnejšie a presnejšie porozumeli zvesti knihy ako celku, ako aj jednotlivých častí tohto celku. Toto je jednoduchšie pre čitateľov aj pre kazateľa.
Biblické výklady na pokračovanie nám pomáhajú rozumieť Biblii v jej kontexte a preto jej správne rozumieť a nezneužívať Božie slovo prekrúcaním jeho významu na niečo iné, ako Boh pôvodne určil.
Výkladové kázanie na pokračovanie zmenšuje selektivitu kazateľa
Vo svojej terajšej službe kážem takmer každú nedeľu v inom zhromaždení a často ma aj požiadajú, na akú tému mám kázať. Aj po piatich rokoch je to pre mňa vždy traumatizujúce. Čo mám robiť? Pozbieram vo svojej hlave všetky biblické miesta, ktoré by sa mohli tejto témy týkať. Môj čas je obmedzený, takže nemôžem prečítať systematicky celú Bibliu od začiatku do konca. Takže pracujem iba s úlomkami, ktoré poznám. Snažím sa ich zložiť do uceleného poriadku a prednesiem kázeň. Nanajvýš si pomôžem ešte nejakými knihami. Lenže po celý čas vo mne niečo hlodá: „Ján, ako si môžeš byť istý, že si nevynechal nejakú podstatnú stať Biblie, ktorá o tomto učí? Alebo ako vieš, že máš toto učenie v správnej biblickej rovnováhe?“ Poctivá odpoveď je: Nemôžem si byť istý. Viem len to, že môj príhovor bude pravdepodobne odrážať moje čiastočné a nedostatočné poznanie Biblie, moje predsudky a moje obľúbené koníčky. Preto to nerád takto robím.
Keď sa pustím do výkladu na pokračovanie, tak viem, čo mám robiť. Či sa mi to páči, alebo nie, viem, že musím niekoľkokrát čítať, modliť sa, pracovať a trápiť sa s tohto týždňovým odsekom ako pes s kosťou. Usilujem sa totiž kázať, čo tento odsek hovorí, a nie to, o čom by som práve ja chcel kázať.
Pravdaže si uvedomujem, že niekto musí vybrať, aké série sa budú vykladať. Niekto musí určiť, že napríklad po sérii z Matúša 8-10 bude nasledovať Exodus. Je treba zachovávať rovnováhu a usilovať sa o zvestovanie celej rady Božej – rovnováhu napr. z evanjelií, epištol a Starej zmluvy. Nemôžme teda úplne vylúčiť selektivitu. Keď sme si však vybrali knihu, tak ju už musíme prebrať celú, či sa nám to páči, alebo nie.
Zároveň to znamená, že musíme kázať aj ťažké a nepopulárne témy jednoducho preto, lebo sa vyskytli v našej sérii. Keď budete preberať Ježišovo učenie u Matúša 18, nevyhnutne sa dostanete aj k téme exkomunikácie (Mt 18:15-20). Neviem, kto by si inak zvolil takúto tému na nedeľnú kázeň, lebo veľmi by nám táto téma návštevnosť nepozdvihla. Lenže ak kážeme Matúša 18, tak musíme kázať aj o tom. A je to dobre, lebo Boh to tam vložil. Podobne kazateľ, ktorý káže 1. list Timotejovi, bude musieť hovoriť aj o Pavlovom nepopulárnom a nie politicky korektnom učení o komplementárnych úlohách mužov a žien v cirkvi (1Tim 2:8-15), a to v jeho kontexte. Zhromaždenie potom nemôže podozrievať kazateľa, že si vybral túto tému, len aby sa na nich vyvŕšil. On jednoducho vykladá druhú polovicu 1. Timotejovi 2 preto, lebo minulý týždeň vykladal prvú polovicu.
Výkladové kázanie na pokračovanie teda obmedzuje selektivitu kazateľa. Aj takýmto spôsobom sa zachováva Božia agenda.
Poznámka redaktora: Článok bol napísaný na základe prílohy Christophera Asha “Give God the Microphone” v jeho knihe The Priority of Preaching. Fearn: Christian Focus, 2009, s.107-122 a pokračuje záverečnou časťou.
