Biblia a teológia

Vytrvalosť veriacich – Boží dar a ľudská zodpovednosť

Poznámka redaktora: Článok je pokračovaním prvej časti pod názvom Vytrvalosť veriacich: Historický prehľad učenia.

Pretože úlohou teológie je kontextualizovať biblické zjavenie a cirkevné vyznania, myslím si, že vyváženú náuku o vytrvalosti veriacich môžeme nájsť v rámci poriadku spásy (ordo salutis).

Náuka o vytrvalosti veriacich v rámci poriadku spásy

Protestantskí a najmä reformovaní teológovia sa pokúšali definovať poriadok spásy rôznymi spôsobmi. Od samého začiatku sú konkrétne poriadky a poradia rôzne. J. Murray rozlišuje popri chronologickom poradí aj príčinu a vysvetlenie.[1] Jednotlivé prvky ordo salutis usporadúva do nasledovného chronologického poradia:
povolanie | znovuzrodenie | obrátenie | ospravedlnenie | adopcia | posvätenie | vytrvanie | oslávenie.[2]

A. Muller definuje ordo salutis ako „termín, ktorý sa vzťahuje na časové poradie príčin a následkov, prostredníctvom ktorých sa uskutočňuje spasenie hriešnika;“ hoci uznáva, že „aktuálne usporiadanie jednotlivých prvkov v ordo sa mení od systému k systému.“[3]

Berkhof,[4] M. J. Erickson[5] a G. R. Lewis s B. A. Demarestom[6] hovoria radšej o logickom poradí spásy. Takže logický „zoznam ordo vyzerá takto: vyvolenie, verbálne povolanie, účinné povolanie, uverenie evanjeliu, pokánie z hriechu, dôvera v živého Krista, znovuzrodenie, ospravedlnenie, zmierenie, posvätenie, vytrvanie a oslávenie.“[7]

Namiesto chronologického a logického poradia vytvoril L. R. Reymond sekvenčné poradie božských aktov a božsko-ľudských aktivít s logickou (alebo príčinnou) súvislosťou jednotlivých aspektov.[8] Pre náš zámer je pozoruhodné, že rozlišuje posvätenie definitívne a  progresívne. Definitívne posvätenie chápe ako božský akt, ktorým Boh robí veriaceho svätým. Progresívne posvätenie chápe ako božsko-ľudskú celoživotnú aktivitu, ktorá robí veriaceho vždy viac a viac svätým.

Ak sa pojem „posvätenie“ bližšie nešpecifikuje, všeobecne sa chápe v tomto druhom, progresívnom, význame. Toto je pravdepodobne výsledkom vývoja, ktorý mal pôvodne zabrániť fúzii konceptu posvätenia a ospravedlnenia, tak ako sa to stalo Augustínovi a od neho sa rozšírilo do väčšiny systémov rímsko-katolíckej teológie. Môžu však byť aj iné dôvody takéhoto vývoja, v ktorom učenie o posvätení dostalo význam, ktorý je relatívne nezávislý od biblického konceptu posvätenia.

Že sa tak naozaj stalo, dokázal nedávno D. Peterson. Tvrdí, že „znovuzrodenie a posvätenie sú dva rôzne spôsoby na popísanie kresťanskej iniciácie a obrátenia… Posvätenie hovorí o novom postavení a orientácii tých, ktorí patria Bohu a jeden druhému ako jeho ľud.“ Svätosť definuje ako „stav, ktorý Boh vkladá do tých, ktorých sa rozhodol uviesť do zvláštneho vzťahu so sebou prostredníctvom zmluvy a vykúpenia.“[9] Z ľudskej perspektívy je teda posvätenie začiatkom života svätosti. Ospravedlnenie a posvätenie sú teda rôznymi pojmami, ktoré hovoria o prínose Kristovho kríža.

Touto terminológiou apoštol Pavol zdôrazňuje transformáciu nášho vzťahu s Bohom, ktorú spôsobil kríž a dôsledky pre náš celkový život. Ešte aj takým problematickým čitateľom, akým boli Korinťania, Pavol píše, že už sú posväteným Božím ľudom a teraz to majú prejavovať v rôznych oblastiach života. Iný prístup zaujal v liste Rimanom, kde nabáda veriacich, ktorí sú otrokmi spravodlivosti, aby žili v spravodlivosti.[10] Ak teda systematickí teológovia posvätením vyjadrujú proces, ktorý pokračuje v našej celoživotnej skúsenosti, tak používajú terminológiu, ktorá rozširuje a rozvíja, ale aj zahmlieva zámer biblického autora.

Preto my navrhujeme, aby sme ponechali pojmy ospravedlnenia a posvätenia ako popis aktu, ktorým nám Božia milosť dáva nové postavenie a nový stav. Oboje dosiahol Kristov kríž a oboje sa dotýka veriaceho na začiatku jeho duchovného života. To však nemá znamenať zanedbanie potreby vytrvať v milosti.

Vytrvalosť teda nie je len jedným prvkom v chronologickom alebo logickom poriadku spásy popri povolaní, znovuzrodení, obrátení, ospravedlnení, posvätení a oslávení. Vytrvalosť v rámci ordo salutis je skôr vše zahrňujúci spásny vzťah od začiatku duchovného života až po telesnú smrť veriaceho. V tomto zmysle vytrvalosť je podmnožinou všetkého, čo zvykneme nazývať zjednotenie s Kristom a zahŕňa všetko, čo protestantská dogmatika chápe pod progresívnym posvätením.

Toto nie je len pokusom zaviesť iný pojem (vytrvalosť) nato, aby vyjadroval tú istú skutočnosť (progresívne posvätenie). Náš pohľad na ordo salutis nám umožňuje zachovať biblický význam božského aktu zasvätenia pre učenie o posvätení. Aktom posvätenia sa začína proces vytrvania. Zároveň nám to umožní rozvinúť učenie o vytrvalosti, ktoré v sebe integruje dar Božej milosti a zároveň požiadavku kresťanskej zodpovednosti. Priame spojenie vytrvalosti veriaceho s osobou a dielom Ježiša Krista v rámci takéhoto poriadku spásy nám zabraňuje, aby sme sa dívali na život veriaceho ako na zmes Božieho zachovania a ľudských poblúdení a návratov. Vedie nás k tomu, aby sme sa dívali na život veriaceho ako na spoločenstvo Ducha. Toto učenie nám tiež bráni v tom, aby sme oddelili vieru v Krista, Spasiteľa a poslušnosť Kristovi, Pánovi.

Vytrvalosť veriacich ako dar aj zodpovednosť [11]

Podľa nášho chápania vytrvalosť veriacich nie je len Božím darom vytrvania vo viere a zachovaním veriaceho až do konca, ale zároveň aj zodpovednosťou veriaceho veriť a vzdorovať všetkým ťažkostiam. Učenie o vytrvalosti definované ako dar a zodpovednosť zahŕňa v sebe zároveň aj etiku.

Keď sme sledovali vývoj učenia o vytrvalosti veriacich, videli sme, že kyvadlo dôrazu sa vždy vychyľovalo alebo na stranu trvalosti a účinnosti Božieho daru vytrvalosti alebo na stranu ľudskej zodpovednosti vytrvať. Reformovaní teológovia boli vždy silní v dôraze na Božiu zvrchovanosť a účinnosť jeho milosti. To neznamená, že ju oddeľovali od ľudskej zodpovednosti, ale vytrvalosť chápali predovšetkým ako „kontinuálne pôsobenie Svätého Ducha vo veriacom,“[12] ba dokonca až ako „vytrvalosť Boha so svätými.“[13]

Kyvadlo arminiánskeho a wesleyánskeho dôrazu sa vychýlilo na stranu ľudskej slobody a zodpovednosti vytrvať. Nepopierajú, že vytrvalosť je účinkom Božej milosti, ale tá je podmienečná. Na zvýraznenie tejto dilemy sme uviedli motto na začiatku nášho článku.

Dispenzačná teológia Evanjelikálnej spoločnosti milosti[14] odstránila paradox tým, že úplne oddelila zodpovednosť veriaceho vytrvať od jeho spasenia. Klasické učenie o vytrvalosti veriacich nazývajú učením o „večnej istote,“ alebo učenie „raz spasený – navždy spasený.“ Vytrvalosť sa pre nich stala etickou kategóriou bez akéhokoľvek priameho spojenia so spasením veriaceho.

My sme však presvedčení, že je nutné zachovať napätie medzi zvrchovanosťou Boha a zodpovednosťou veriaceho. Tým, že sme ukotvili učenie vytrvalosti v rámci poriadku spásy, sme dokázali, že vytrvalosť má pevné miesto v evanjelikálnej náuke o spasení. Prehlbuje naše chápanie vytrvalosti ako Božieho daru milosti a zároveň nás vedie k zodpovednosti vytrvať v milosti až do konečného zavŕšenia našej spásy.

Dar vytrvalosti a zodpovednosť vytrvať sa môžu rozlišovať, ale nesmú sa oddeľovať. Vytrvalosť veriacich je nemožnou možnosťou. Prečo je nemožná? Lebo vytrvalosť veriacich je vytrvalosťou ľudí, a ak je niečo v ich živote isté, tak je to fakt, že ľudský život je neistý. V ľudskom živote je hlboko vrytá premenlivosť. Ak tvrdíme, že kresťanská vytrvalosť je predovšetkým vyznaním viery, tak určite tým nemyslíme, že je to nerealistický ideál. Naopak, kresťanská vytrvalosť je často až bolestne reálna. Vytrvalosť veriaceho je kresťanská, len ak je to Kristus, kto vytrvá, a to je pre ľudskú bytosť nemožné.

Napriek tomu sa táto nemožnosť v rámci poriadku spásy stala možnou. Stala sa udalosť, ktorá sa nemôže „od-stať.“ Došlo k rozhodnutiu, ktoré sa už nemôže „ne-rozhodnúť.“ Čo sa narodilo, sa už nemôže „od-narodiť.“ Vykúpenie, ktoré dosiahol Kristus, sa uplatnilo v živote veriaceho, a preto sa vyznanie vytrvalosti krehkej ľudskej bytosti týči nad všetkou jeho neistotou. Vytrvalosť veriaceho je jeho bohoslužbou, ktorá sa uskutočňuje v nespočetných situáciách jeho pozemského života.

Učenie o vytrvalosti sa nedá dobre vyjadriť ako systém logických príčin a následkov. Učenie o vytrvalosti je doxológia, ktorá nie je nelogická, ale je transcendentná. Myslím, že slová známej piesne J. Newtona o Božej milosti to vyjadrujú dobre:

Ak búrkou cesta povedie,
ja nebudem mať strach,
keď milosť Tvoja so mnou je,
púť skončí v nebesiach.

Až moje srdce na zemi
sa navždy zastaví,
môj Boh, Pán lásky predivný,
ma v slávu postaví.

[1] J. Murray, Redemption Accomplished and Applied, Edinburgh: The Banner of Truth Trust, 1961, s. 79-87.
[2] Murray, Redemption, s. 87. Jednotlivé prvky sme uviedli v diskrétnej postupnosti, lebo na rozdiel od iných Murray zdôrazňuje, že ordo salutis „nesmieme chápať ako jeden nedeliteľný akt“ (s. 80).
[3] R. A. Muller, Dictionary of Latin and Greek Theological Terms, Grand Rapids: Baker, 1985, s. 215.
[4] L. Berkhof, Systematic Theology, Edinburgh: The Banner of Truth Trust, 1979, s. 416-419.
[5] M. J. Erickson, Christian Theology, Grand Rapids: Baker, 1991, s 933.
[6] G. R. Lewis & B. A. Demarest, Integrative Theology, zv. 3, Grand Rapids: Zondervan, 1994, s. 57-58, 82-84, 97-107.
[7] Tamtiež, s. 57.
[8] L. R. Reymond, A New Systematic Theology of the Christian Faith, Nashville: Thomas Nelson, 1998, s. 704-711.
[9] D. Peterson, Possessed by God; A New Testament theology of sanctification and holiness, Leicester: Apollos, 1995, s. 63, 23.
[10] Najmä Rimanom 6.
[11] Veľmi pekne je toto spojenie daru a zodpovednosti vyjadrené nemeckým Gabe und Afgabe.
[12] Berkhof, Systematic Theology, s. 546.
[13] R. Nicole, ‘Perseverance of the Saints,’ v D. K. McKim, ed., Encyclopedia of the Reformed Faith, Louisville: Westminster/John Knox Press, 1992, s. 275-278.
[14] Grace Evangelical Society vydáva v USA relatívne vplyvný časopis Journal of the Grace Evangelical Society.

Ján Henžel

Ján Henžel

- kazateľ a teológ, zakladateľ Spoločenstva evanjelia