Biblia a teológia

Čo je človek?

prorok, kňaz, kráľ

Človek je tým, čo zje. Urobil som si niekoľko výpočtov, z ktorých mi vychádza, že som asi 40 kg kyslíka, 20 kg uhlíka, 5 kg vodíka, 1,5 kg vápnika, 1,5 kg dusíka a ešte maličké množstvo asi 15 prvkov, ktoré sa mi už nechcelo počítať. Veľa by ste za mňa na komoditnej burze nezarobili. IT-čkári by povedali, že človek je (zatiaľ zložitý) počítač.

Predpoludním som šiel susednou ulicou, na ktorej práve kvitnú gaštany. Pripomenul som si tam spomienky francúzskeho filozofa Jean-Paul Sartra, ktorého ohromila márnosť krásy rozkvitnutého gaštanu: „Strom umrie a ja, ktorý tu stojím a obdivujem ho, tiež zomriem!“ Rozkvitnutý gaštan sa mu posmieva svojou jarnou nádherou, takže Sartre sa sťažuje: „Život predsa nemá zmysel. Narodili sme sa bez dôvodu, žijeme v slabosti a zomierame náhodne. Je nezmyselné že žijeme a nezmyselné, že zomrieme.“ Keď som prišiel domov, otvoril som si Bibliu a nad ňou som prišiel na krajšie myšlienky ako Sartre pod rozkvitnutým gaštanom.

Adam bol stvorený na Boží obraz a mal mu slúžiť tromi spôsobmi: (1) Ako Bohom ustanovený prorok mal Adam hovoriť Božie slovo a odovzdávať Božie pokyny celému stvoreniu. Takže Adam mal napríklad pomenovať zvieratá (Genezis 2:19-20). (2) Ako Bohom ustanovený kňaz mal Adam vyjadrovať zrozumiteľné uctievanie celého Božieho stvorenia. Adam ako kňaz mal byť dirigentom orchestra prírody, v ktorom každý tvor hrá svoju určenú rolu vo veľkolepej symfónii chvály. (3) Ako Bohom ustanovený kráľ mal Adam vládnuť nad všetkým ako Boží reprezentant na zemi tak, aby celé stvorenie bolo usporiadané na Božiu slávu.

Svojím hriechom však Adam zlyhal, a preto nedokázal splniť ani jednu z týchto služieb. Keďže sa aj my všetci podieľame na Adamovom páde do hriechu, aj my sme padlí proroci, kňazi a králi. Preto už Stará zmluva ukazuje, že príde Mesiáš – Bohom pomazaný nie olejom, ale mocou Svätého Ducha – a on namiesto nás splní každú z týchto služieb. A nielen to, Kristus ponesie súd, ktorý si prvý Adam a jeho potomstvo svojím hriechom zaslúžili.

Jadro evanjelia sa nachádza v tom, čo Luther (a po ňom Kalvín) nazval „skvelou výmenou“. Kristus svojím vtelením vzal naše telo a postavil sa na naše miesto, aby vyniesol naše hriechy na golgotský kríž. On žil životom úplnej poslušnosti svojmu Otcovi namiesto nás, a potom na Golgote zniesol odsúdenie, ktoré malo dopadnúť na nás. Kalvín to vyjadril tak, že Kristus vzal na seba „osobu“ hriešnika. On prijal to, čo bolo naše, kým my vierou prijímame to, čo je jeho. On zakúsil skazu a odcudzenie od Boha na kríži, aby sme my mohli byť prijatí do Otcovho náručia.

Toto je svedectvo takých statí, akým je napríklad 2. Korinťanom 5:21: Kristus, ktorý nepoznal žiaden osobný hriech, stal sa hriechom (či obeťou za hriech) pre nás, aby sme sa v ňom my mohli stať Božou spravodlivosťou. Počas súdu a ukrižovania bol náš Pán opakovane všetkými zúčastnenými stranami prehlásený za úplne nevinného, a predsa bol popravený ako vinný. To nebolo náhodné. Boh ovládal udalosti svojho Syna tak, aby sa prejavila jeho nevina. Kristus zomrel ako hriešnik jedine a presne preto, že zomrel namieste hriešnikov.

Toto ilustrujú aj udalosti v noci, keď bol Ježiš zradený. Vo vrchnej dvorane vzal kalich spoločenstva s Bohom a podal ho svojim učeníkom so slovami, že tento kalich už nebude piť až v kráľovstve svojho Otca (Marek 14:23-25). O chvíľu nato v getsemanskej záhrade prijal z Otcových rúk kalich, ktorý sa hrozil vypiť. Proroci totiž ten kalich opisovali ako kalich súdu a múk; kalich Božieho súdu nad hriechom; kalich, ktorý mali vypiť hriešnici (Marek 14:33-36; Izaiáš 51:17,22; Jeremiáš 25:15,17; Habakuk 2:16). Kristus ho však vzal a vypil až do horkého dna. Preto je náhradný trest v samom jadre Kristovho diela.

Hoci náhradný trest je v jadre, predsa však nie je jediným vysvetlením Kristovej obete zmierenia. Ako evanjelikálni študenti historickej teológie sa priznávame k Anselmovmu (1033-1109) učeniu o nutnosti zadosťučinenia za náš hriech a urážku Boha a odmietame Abelardov (1079-1142) názor, ktorý redukuje Kristovo dielo iba na zjavenie úžasnej Božej lásky, ktorá nás ovplyvňuje. Nesmieme však strácať zo zreteľa skutočnosť, že kríž je veľkou demonštráciou Božej lásky, ako to jasne dokazujú také biblické state, ako Ján 3:16, Rimanom 5:8 a Rimanom 8:32.

Prečo je toto dôležité? Lebo zvesť kríža nám odhaľuje charakter Boha. Áno, kríž ukazuje jeho svätosť, ale kríž je aj miestom, kde sa stretáva nebeská láska s nebeskou spravodlivosťou. Kristova smrť rieši našu vinu, ale odstraňuje aj hriešnu pokrivenosť v našom myslení, ktorej sme prepadli pri páde do hriechu, keď sme uverili, že Boh nám nedopraje. Božie stvorenie pritom vždy hlásalo: Boh je láska!

K tomuto presvedčeniu však prídeme iba vtedy, keď interpretujeme Kristovu smrť ako náhradný trest. Kristova láska nás núti, iba ak chápeme, že na kríži Kristus zomrel namiesto nás (2. Korinťanom 5:14, 21). Kristus teda nezomrel, aby presvedčil Otca, nech nás miluje. Kristus zomrel práve preto, že Otec nás miloval. Ak kríž zjavuje Boha, tak zjavuje Otcovu lásku, ktorá kríž predchádzala. Obeť zmierenia nie je činom, ktorým milujúci Syn presviedča nemilosrdného Otca, aby bol milosrdný. Táto obeť demonštruje kvalitu Otcovej lásky, ktorú už k hriešnikom má. „Boh tak miloval svet, že dal…“

Keď toto dobre chápeme, tak sa začnú rozplývať obavy a pochybnosti, ktoré sú hlboko skryté v našom zmýšľaní o Bohu. Tak sa znovu stávame prorokmi, kňazmi a kráľmi, ktorí smelo hlásajú evanjelium, radostne uctievajú svojho Boha a vládnu skrze Ježiša Krista, nášho Pána.

Ján Henžel

Ján Henžel

- kazateľ a teológ, zakladateľ Spoločenstva evanjelia