Metodista vie, že má vieru, ale bojí sa, že ju môže stratiť. Reformovaný vie, že ju nemôže stratiť, ale bojí sa, že ju nedostal. (J. Oman)
Pri úvahách o vytrvalosti veriacich máme na mysli náuku, ktorú sv. Augustín nazval Dar vytrvalosti svätých. V roku 1788 John Wesley už vzdychá: „Mnoho hrubých zväzkov sa už popísalo o tomto dôležitom predmete.“[1] G. C. Berkouwer v roku 1958 vyjadril spokojnosť: „Je potešiteľné, že dnes po nových úvahách nad základnými princípmi Reformácie sa ochotnejšie diskutuje o tejto náuke… Snáď nadobúdame perspektívu o takých doktrínach, ako je vytrvalosť.“[2] Napriek tomuto optimizmu sa za posledných 40 rokov objavilo veľmi málo serióznych pojednaní o tejto téme.
Najprv je otázne, či je vôbec nové pojednanie na takúto starú tému potrebné. Myslím, že áno, a to najmä z dvoch dôvodov: Moja pastoračná skúsenosť aj prieskum súčasných príspevkov na túto tému naznačujú, že reformovaná teológia skôr stráca, ako nadobúda perspektívu o náuke vytrvalosti. Druhým dôvodom je súčasné šírenie arminiánskeho učenia (kladie dôraz na slobodnú vôľu človeka) na jednej strane a na druhej strane učenia o nestratiteľnosti spasenia.
Historický prehľad učenia o vytrvalosti
Prvým systematickým pojednaním je Augustínovo De dono perseverantiae,[3] ktoré napísal v roku 428 alebo 429 počas sporu s Pelagiom o milosti, pôvodnom (dedičnom) hriechu a predurčení. Augustínovo chápanie učenia o vytrvalosti je založené na Božej milosti. Keď Agustín hovorí o vytrvalosti, má tým na mysli Boží dar, ktorým vyvolení vytrvajú v Kristovi až do konca. Verí, že Boží vyvolení určite vytrvajú, ale veriaci nemôže počas svojho pozemského života neomylne vedieť o svojom vyvolení. Preto kým človek žije, je neisté, či dostal tento dar.
Začiatok viery je pre Augustína založený na tzv. predchádzajúcej milosti, ktorá v človeku pôsobí ešte pred jeho rozhodnutím sa pre Boha. Táto milosť je teda daná aj tým, ktorí sa o ňu neuchádzajú. Vytrvalosť je však založená na tzv. následnej milosti, ktorá spolupracuje s ľudskou vôľou po jeho obrátení sa k Bohu. Vytrvalosť vo viere je preto daná len tým, ktorí ju hľadajú. Preto niektorí rozlišujú u Augustína dve milosti: milosť obrátenia a milosť vytrvania.[4] Z milosti obrátenia teda ešte nevyplýva milosť vytrvania. Keby sme sa spýtali Augustína existenčnú otázku: „Kto bude spasený?“ jeho konečná odpoveď by zrejme bola: „To len sám Pán Boh vie.“ Všetky následné prístupy k učeniu o vytrvalosti možno odvodiť z niektorého štádia Augustínovych myšlienok.
Tak napríklad Tomáš Akvinský (1225-1274) považuje predurčenie za súčasť Božej prozreteľnosti, takže určenie človeka pre večný život je absolútne isté pre Boha, ale vôbec nie pre samotného človeka. Hlavné časti Akvinského učenia boli uzákonené Tridentským koncilom (1545-1563). Z obáv pred duchovnou ľahostajnosťou Koncil zásadne odmietol osobnú dôveru kresťana: „Nikto nemôže vedieť s istotou viery, ktorá vylučuje omyl, že dostal Božiu milosť.“[5] V kapitole 16 sa uvádza, že tým, ktorí vytrvajú až do konca, sa má predstavovať večný život jednak ako Božia milosť, ktorú prostredníctvom Ježiša Krista sľubuje svojim deťom, a jednak ako odmena, ktorú Boh udelí za ich dobré skutky a zásluhy. Tridentský koncil rozlišuje medzi možnosťou vytrvania (posse perseverare) a aktuálnym vytrvaním (perseverantia actualis). Druhé nie je automatickým výsledkom prvého. Z toho vyplývajú silné slová 16. kánonu: „Ak niekto hovorí s absolútnou neomylnou istotou (okrem špeciálneho zjavenia), že určite bude mať ten veľký dar vytrvania, nech je prekliaty.“
Tento vývoj nám umožňuje formulovať historicky prvú tézu o vytrvalosti:
Vytrvanie je nutným Božím darom, ale veriaci si nemôžu byť istí, či ho dostali.
V súlade s Augustínom, Kalvín a kalvinisti tiež založili svoje učenie o vytrvalosti na doktríne vyvolenia. Zainteresovanosť Boha a človeka sa však v jednotlivých výkladoch značne líši. Napríklad pre reformovaného pietistu L. Boettnera je učenie o vytrvalosti veriacich logickým dôsledkom predurčenia a účinnej milosti.[6] Podľa C. C. Berkouwera však odvodiť vytrvalosť svätých z božskej kauzality je úplne pomýlené: „V takom kauzálnom hľadisku by skutočne dôležitými vecami boli len začiatok a konečný výsledok pôsobenia prvotnej príčiny. Proces, ktorý viedol ku konečnému výsledku, by bol bezvýznamný.“[7]
V zápase s arminiánskymi Remonštrátmi sa kalvinistické učenie o vytrvalosti skonsolidovalo na Dortrechtskej Synode (1618-1619). Piata hlava jej kánonu, ktorá sa nazýva Vytrvalosť svätých, je pravdepodobne najkompletnejšia, najvyváženejšia a pastoračne najcitlivejšia formulácia učenia o vytrvalosti. Začína dôrazom na pokoru veriacich, lebo hoci Boh oslobodzuje vyvolených spod nadvlády a otroctva hriechu, počas tohto života ich nevyslobodzuje z tela hriechu a rôznych slabostí. Preto sú si otcovia Synody vedomí, že ani tí, ktorí sa obrátia k Bohu, by nevytrvali v tejto milosti, keby boli ponechaní na vlastné sily. Biblické príklady kráľa Dávida a apoštola Petra sú varovnými príkladmi zlyhania. Boh však aj v takých prípadoch zachováva v nich neporušiteľné semeno znovuzrodenia, ktorým ich zachováva pred úplnou záhubou. Kánony uznávajú rôzne stupne uistenia o spasení kresťana.
To nás vedie k historicky druhej téze o vytrvalosti:
Vytrvalosť je nutný Boží dar a pre veriaceho je istý.
Arminiovo pochopenie slobodnej vôle nie je veľmi vzdialené od katolíckeho učenia, podľa ktorého Božia milosť pomáha ľudskej vôli spolupracovať s Božou milosťou. „Za predpokladu, že (veriaci) stoja pripravení k boju a spoliehajú sa na Božiu pomoc, Kristus ich zachová od pádu, takže nie je možné, aby boli odlákaní alebo vytrhnutí z Kristových rúk.“[8] Pokúsil sa vysvetliť spoluprácu medzi Božou milosťou a ľudskou vôľou na príklade bohatého človeka, ktorý dáva almužnu biednemu žobrákovi. Almužna predsa neprestáva byť darom len preto, že žobrák vystrie ruku, aby ju prijal. To nie, ale ak je Boží dar daný, potom ľudská vôľa odlišuje tých, ktorí prijímajú evanjelium od tých, ktorí ho odmietajú. Tak sa dostáva moc byť spasený do ľudských rúk.
Takéto implicitné pochopenie podmienečného predurčenia dotiahol John Wesley k explicitnému vyjadreniu možnosti definitívneho odpadnutia. Hoci sa Wesley považuje za šampióna kresťanskej istoty, spasenie pre neho znamená len, že sme teraz v stave spásy. Jeho istota je založená na tom, čo je doteraz (to-day). Profesor Moltmann charakterizuje rozdiel medzi armininiánmi a kalvinistami takto: „Zatiaľ čo pre arminiánov je Božia náruč stále otvorená, takže každý sa môže vždy vrátiť do nej, pre kalvinistov Božia náruč objala hriešnika a už ho nenechá.“[9]
Z arminiánskych a wesleyánskych postojov vyplýva historicky tretia téza o vytrvalosti:
Vytrvalosť je nutná, ale Boh neurčuje, kto vytrvá do konca.
Od čias Tridentského koncilu sa protestanti usilovali predovšetkým dokázať, že spasenie jedine milosťou nedovoľuje mravnú ľahostajnosť kresťanov. Preto myšlienka, žeby bolo pre veriaceho nemožné stratiť svoje spasenie, zostávala donedávna na okraji pozornosti. Približne v rovnakom čase, ale na opačných koncoch zemegule, M. Eaton v Južnej Afrike a J. Dillow v Severnej Amerike, dospeli k veľmi podobným záverom v tomto smere. Odmietajú obmedzené vykúpenie a zastávajú všeobecné vykúpenie Kristom. Na rozdiel od arminiánov i kalvinistov nevidia nevyhnutnú spojitosť medzi ospravedlnením a posvätením. Dôležitou charakteristikou ich argumentu je jasné rozlišovanie medzi spasením a duchovným dedičstvom veriacich. Pre arminiánov neposlušnosť naznačuje stratu spasenia a pre kalvinistov dokazuje falošnosť spasenia. Podľa Eatona a Dillowa výsledkom neposlušnosti je strata duchovného dedičstva, ale nie strata spasenia. Je charakteristické, že Eaton nadpísal svoju knihu Teológia povzbudenia, lebo podľa neho je aj súčasné aj budúce spasenie isté. Dillow nazval svoju knihu Vládnutie služobných kráľov, lebo veriaci, ktorí majú večnú istotu, sú motivovaní usilovať sa o dosiahnutie čo najväčšieho duchovného dedičstva.
Tieto názory nás vedú k formulácii štvrtej tézy o vytrvalosti:
Vytrvalosť je nutná pre získanie večných odmien, ale nie pre spasenie.
[2] G. C. Berkouwer, Faith and Perseverance. Grand Rapids: Eerdmans, 1958, s. 79.
[3] A. Augustine, The Fathers of the Church. Washington, D.C.: The Catholic University of America Press, 1992, zv. 86.
[4] J. P. Burns, The Development of Augustine’s Doctrine of Operative Grace. Paris: Études Augustiniennes, 1980, s. 179.
[5] N. P. Tanner & G. Alberigo, (eds.), Decrees of the ecumenical Councils. London: Sheed & Ward, 1990, k. 9.
[6] L. Boettner, The Reformed Doctrine of Predestination. Phillipsburg: Presbyterian and Reformed, 1932, s. 182.
[7] Berkouwer, Faith and Perseverance, s. 75.
[8] A. S. Wood, Declaration of Sentiments: The Theological Testament of Arminius. In: Evangelical Quarterly, 65.2 (1993), s. 124.
[9] J. Moltmann, Prädestination und Perseveranz, Neukirchen: Neukirchener Verlag, 1961, s. 136.
Poznámka redaktora: Článok pokračuje druhou časťou s názvom Vytrvalosť veriacich – Boží dar a ľudská zodpovednosť.
