Každý deň som sa modlil k Bohu, aby uzdravil môjho malého brata.
Tak ako Jakob, i ja som mal v pláne sa Ho chytiť a nepustiť Ho, kým nepožehná môjho brata vyslobodením zo zajatia autizmu. Boleli ma kolená. Bolel ma chrbát. Moje modlitebné chvíle ukončil nečakaný spánok. Dni sa menili na týždne a týždne na roky. Každý deň som úpenlivo prosil, a výsledkom bolo, že som takmer stratil vieru.
Nikdy predtým som nepochyboval o tom, či ma Boh počuje, alebo nie. Nikdy predtým som sa nemodlil tak konkrétne, aby som vedel, ako odpovedal. Modlieval som sa, aby som silnejšie nenávidel svoj hriech. Modlieval som sa, aby prišlo Jeho kráľovstvo. Modlieval som sa, aby som poznal viac z Jeho lásky. Aby som videl Jeho slávu. Slúžil Jeho ľudu. Modlil som sa vhodné modlitby, Bohom inšpirované modlitby, ale pohodlnejšie modlitby. Modlitby bez dátumu exspirácie a bez konečnej určitosti, či Boh povedal nie.
Až kým neprišla tá diagnóza. Bola to nutnosť, nie odvaha, ktorá ma priviedla k špecifickej prosbe za uzdravenie môjho brata. Moja prosba mala meno. Božia odpoveď na moje modlitby mala byť pozorovateľná, overiteľná, verejná. Božie áno, alebo nie malo byť viditeľné nielen očami viery. Mal môjho brata uzdraviť, alebo ho neuzdraviť.
A po osemnástich rokoch ho neuzdravil.
Bral som to osobne
Po nespočetných modlitbách sa stalo to, čo som nepredvídal: Božie „nie“ som začal brať osobne. Nielenže neuzdravil milovanú osobu — bolesť, ktorá sa znáša ťažšie než vlastné zdravotné problémy –, ale on mi ani nedal odpoveď. Moje modlitby sa začali s nadšením, ale s meniacimi sa ročnými obdobiami, keď sa moje nohy začali triasť od vyčerpania a moje ruky boli dotlčené od klopania, bol hlas zúfalého muža, odrážajúci sa ako ozvena od rámu dverí to jediné, čo bolo počuť.
Moje myšlienky sa zacyklili. Nemal som pochybnosti, nezaobchádzal som zle s manželkou, nežiadal som z nečistých pohnútok — prečo teda predlžoval Svoje odmietnutie? Zaiste sa Jeho dielo posvätenia zavŕšilo rokmi prosieb. Zaiste už bolo pre Neho javisko pripravené, aby oslávil Svoje meno zázrakom. Zaiste aj On nenávidel autizmus. Časom som bol trochu strnulý, keď som začínal svoje modlitby slovom „Otče“. Časom sa moje prosby za uzdravenie brata premiešali s túžbou vedieť, že môj Otec ma počuje, plače so mnou a záleží mu na tom. Čo sa začalo ako detinská prosba, čoskoro dozrelo a zmenilo sa na rozhorčenosť siroty.
A so svojimi myšlienkami som nezostal sám. Satan si ku mne prisadol: Ako dobre vieš, mnoho zmôže v účinkoch modlitba spravodlivého (Jk 5:16). Modlíš sa už celé roky. Si naozaj spravodlivý muž? Alebo: Zdá sa, že tvoj „Otec“ vypočúva modlitby iných svojich detí. Prečo si myslíš, že tvoje nevypočúva? Keďže „on robí všetko, čo sa mu páči“ (Ž 115:3), čo ak sa mu uzdravenie tvojho brata predsa len nepáči?
Odpovede v tichu
„Ale keď som sa utápal v jame smútku, v ten správny čas Boh uzdravil môjho brata“ — veta, ktorou by som tak rád zakončil tento článok. Hrozne rád by som rýchlo preletel cez zápasy, pochybnosti a zmätok k tvrdo vybojovanému šťastnému koncu. Moje modlitby sa ešte stále zdržiavajú na tichom mieste. Ešte stále bojujem s pošepky vyslovenými pochybnosťami. Ešte stále som v pokušení podľahnúť tomu, pred čím Ježiš varoval: stratou odvahy a ustaním v modlitbe (Lk 18:1-8).
Ale ako tak prosím Boha o potrebnú nádej, aby som vydržal naliehavo žiadať niečo, čo sa Jemu možno páči zadržať, učí ma lipnúť na dvoch pravdách zo 7. kapitoly Evanjelia podľa Matúša, ktoré celú vec úplne zmenili. Dúfam, že snáď povzbudia všetkých, ktorí blúdia v dolinách nevypočutých modlitieb.
1. Boh odpovedá dobrými vecami
Hoci satan šepká, že Boh sklamal môjho brata aj mňa — ako možno šepká tebe, že Boh je ľahostajný voči tvojej úzkosti o manželského partnera, ustavičným úpenlivým prosbám za tvojho syna, nekonečným volaniam k Nemu, aby zachránil tvojho priateľa –, Ježiš dáva sľub, že Jeho Otec nás nebude prehliadať a dá nám „dobré veci“, keď ho budeme prosiť.
„Proste a dostanete; hľadajte a nájdete; klopte a bude vám otvorené. Lebo každý, kto prosí, dostane; a kto hľadá, nájde; a kto klope, tomu bude otvorené. Alebo či je medzi vami človek, ktorý by dal synovi kameň, keď si prosí chleba? A keď si prosí rybu, či mu podá hada? Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať svojim deťom dobré dary, o čo skôr dá dobré veci váš Otec nebeský tým, čo Ho prosia!“ (Mt 7:7-11)
Modlitba, ktorá vystrelí z biednych sŕdc Jeho detí, je šíp vystrelený do vzduchu, ktorý nám Boh vždy vráti s novým požehnaním na nejakom mieste. Naše prosby, klopanie a hľadanie nie sú zbytočné. Niečo robia — pre môjho brata a pre mňa. Možno neotvoril hlavný vchod k uzdraveniu, ale koľko iných dvier a okien milosti otvoril v dôsledku modlitby? To sa dozvieme až v nebi. Náš Boh nikdy nedáva svojim deťom horšie veci, o aké prosíme, a zriedkavo presne to, o čo prosíme, ale vždy a nejako lepšie, než o čo prosíme.
2. Boh odpovedá ako Otec
Je nesmierne dôležité, aby sme sa vierou držali tohto: Náš Boh dáva (a zadržiava) ako Otec.
Domnievam sa, že by sme celý život vedeli prestáť nevypočuté modlitby, ak by nás Boh udržiaval v stave precíteného prežívania Jeho lásky. Ak by zostal „Naším Otcom, ktorý je v nebesiach,“ kým čakáme na úplný príchod Jeho kráľovstva (Mt 6:9-10). Jeho úsmev a objatie by zmiernili všetko sklamanie (ak by ho úplne nepohltili).
Ale nevypočutá modlitba nás často okráda práve v tomto bode. Odkladaná nádej nás môže odviesť od domu nášho Otca. Môže nás presvedčiť, že Boh je skúpy zamestnávateľ; riaditeľ, ktorý väzní naše požehnanie; bábkar, ktorý nás zo zábavy ťahá za povrázky. Ale jedným slovom posilňuje Ježiš svojich čakajúcich ľudí:
Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať svojim deťom dobré dary, o čo skôr dá dobré veci váš Otec nebeský tým, čo Ho prosia! (Mt 7:11)
Zachovať si zmysel pre to, že Boh je Otec, keď je všetko ostatné zadržiavané, je jedným z najväčších požehnaní, aké môžeme prijať, keď sa potíme pri nevypočutých modlitbách. Boh neodpovedá nevypočutou modlitbou ako nejaká nahnevaná čašníčka alebo bezcitný sudca. Boh odpovedá nevypočutou modlitbou svojmu ľudu ako Otec.
Nebudeme sa už modliť veľmi dlho
Ty a ja sme na ceste — rýchlejšie, než sa často zdá — k prichádzajúcemu kráľovstvu vypočutých modlitieb. Ku kráľovstvu nášho Otca, ktorému sa zapáčilo dať ho Svojmu Synovi a ďalším synom a dcéram. Od domova nás delia iba dni. Možno si ani nepamätáme, za čo všetko sme sa po ceste modlili, ale Boh áno, môžeš si byť istý, že on dokáže svoju vernosť. Ukáže to skryté požehnanie každej dobre zamaskovanej odpovede na modlitbu, ktorú sme s prižmúrenými očami na tomto svete videli len ako nevypočutú. A Jeho múdrosť, ktorou pri nás postupne odkrýva svoje konanie, uspokojí naše otázky a vzbudí v nás lásku, o ktorej nám nevera teraz hovorí, že nemôže existovať.
Čo sme na zemi niekedy len koktali, o tom budeme spievať: „Milujúcim Boha, povolaným podľa rady Božej, všetky veci slúžia na dobro“ (Rim 8:28). Výraz všetky veci zahŕňa nevypočuté modlitby. Žiadna modlitba, tak ako žiadna z jeho stratených oviec, nezostane neobjasnená či prehliadnutá. Pre túto dobu platí, že boľavé kolená a chrbát kričia: „Verím! Pomôž mojej nevere!“ (Mk 9:24) Čoskoro smrť ukončí naše modlitebné stíšenia, a my sa zobudíme, aby sme zoči-voči uvideli nášho Pána a zistili, že naše modlitby boli vypočuté lepšie, ako sme vedeli prosiť.
Poznámka redaktora: Prevzaté z: Chcemviac.com
