Niektorí ľudia nenávidia Bibliu. Ateista Richard Dawkins je jedným z nich.
Naopak, iní ľudia milujú Bibliu. Nielen určité časti, ale každé jedno slovo. Nie sú naivní, ani neandertálci, ktorí sa náhodou ocitli v 21. storočí. Nie sú divní, ani zlomyseľní. Sú to bežní, znovuzrodení kresťania.
Jedna časť Biblie, ktorú bežní, znovuzrodení kresťania milujú, je práve tá, ktorú Dawkins nenávidí: Gn 22.
Dawkinsov ostrý komentár znie takto:
Boh prikázal Abrahámovi vykonať spaľovanú obetu na jeho vytúženom synovi. Abrahám postavil oltár, položil naň drevo na oheň a priviazal k nemu Izáka. Vraždiaci nôž už držal v ruke, keď anjel dramaticky zasiahol a povedal, že nastala zmena plánu: Boh iba žartoval, „pokúšal“ Abraháma, skúšal jeho vieru. … Tento škandálny príbeh súčasne poukazuje na zneužitia dieťaťa, šikanu v dvoch nerovnocenných vzťahoch a prvé použitie Norimberskej obrany: „Len som plnil rozkazy.“
Na prvý pohľad sa Dawkinsove vnímanie textu môže zdať rozumné, možno trochu nenávistné. Domnievam sa, že mnohí kresťania premýšľali nad podobnými otázkami. Takže aký máme dojem z Genezis 22? Poukazuje Mojžiš na krásu alebo šikanu? Milosť alebo nemilosť? Zneužitie dieťaťa alebo požehnanie, ktoré vierou prechádza z milujúceho otca na verného syna?
Po bližšom preskúmaní zistíme, že Dawkinsov komentár je nerozumný. V skutočnosti je úplne nesprávny.
Genezis 22 je „skúška“
Ako kvázi-vševediaci rozprávač, Mojžiš rámcuje udalosti nasledovne: „Po týchto udalostiach Boh skúšal Abraháma…“ Je dôležité si všimnúť, že Mojžiš nehovorí, že Boh potrestal Abraháma alebo pokúšal Abraháma.
Prečo je to dôležité? Každý kritický čitateľ začne premýšľať: Prečo Boh prikazuje obetovať dieťa? To by predsa nariadil Moloch, nie Jahve. Táto otázka nám neustále chodí po rozume. Tuho rozmýšľame, prečo to Boh prikázal, a či nejde o akýsi náznak, že s Bohom nie je niečo v poriadku.
Niektorí možno povedia, „Boh v skutočnosti neprikázal Abrahámovi, aby zabil svojho syna.“ Lenže takýto výklad si vyžaduje takmer nadľudské interpretačné schopnosti. Z textu jasne vyplýva, že Abrahám naozaj mienil zabiť Izáka. Takže ako rozuzlíme problém, či je Boh nemorálny, keď prikázal nemorálny čin?
Slovo „skúška“ je kľúčové. Boh dáva Abrahámovi príkaz, skúšku s jedinou otázkou: „Dôveruješ mi, Abrahám?“ Na predošlej skúške dostal Abrahám „Fx“. Spomeňte si: je to ten istý muž, ktorý dvakrát klamal o svojej manželke, aby sa zachránil (Gn 12:20) a vyspal sa so slúžkou svojej ženy, pretože spochybňoval, že Boh dodrží svoje slovo (Jn 16).
Boh, samozrejme, vie, čo sa stane. Mojžiš je síce kvázi-vševediaci rozprávač, ale Jahve je plne vševediaci Boh. Táto skúška nezapĺňa medzeru v Božom porozumení. Zapĺňa medzeru v Abrahámovej viere.
Možno čítaš tieto riadky so zvrašteným obočím. Možno si myslíš, že som najhorší verejný obhajca široko-ďaleko, že mojej obhajobe Pána chýba zmysel a citlivosť. Ocitáš sa na mŕtvom bode. Stále premýšľaš, ako to Boh mohol spraviť? Veď to je … nesprávne.
Ak si sa v tomto spoznal, tak si ako Abrahám, asi trochu spochybňuješ Boží charakter. Vieš, aký Boh je, ale tvoja skúsenosť s ním hovorí o opaku. Tvoje okolnosti žalujú proti Pánovi, a občas, ak si úprimný, majú na to pádny dôvod.
To je v poriadku. Všetci sme si tým prešli. Možno je Genezis 22 Božou skúškou pre teba a Boh sa ťa pýta rovnakú otázku ako Abraháma: „Dôveruješ mi?“
Niet pochýb, že Genezis 22 skúša Abrahámovu odvahu. Ako keby si Boh brúsil vraždiaci nôž, ako ho nazýva Dawkins. „Vezmi svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ… (Gn 22:2).“ S každým slovom lietajú iskry od čoraz ostrejšej čepele, čoraz väčšej rany v srdci. Boží príkaz vyvíja neuveriteľný tlak na Abrahámov najslabší bod, na otázku, ktorá mu roky nahlodávala myseľ: „Naozaj Boh splní sľub, ktorý mi dal?“
Ako odpovedal Abrahám tentokrát? Zmenil sa? Áno! „Abrahám včasráno osedlal osla, vzal so sebou dvoch sluhov i svojho syna Izáka“ (Gn 22:3).
Abrahám očakáva, že Izák zomrie a ožije
Ak Abrahám zámerne neklame svojich sluhov, čomu nemáme najmenší dôvod veriť, jasne vidíme, ako verí, že Izák sa vráti s ním: „Zostaňte tu s oslom. Ja pôjdem s chlapcom ta, pokloníme sa Bohu a vrátime sa k vám“ (Gn 22:5).
Z nasledujúcich okamihov, ktoré Mojžiš detailne opisuje a skvelo vytvára napätie, je zreteľné, že Abrahám tiež veril, že zabije svojho syna.
Ničí túto tézu Izákova nevinná, no zároveň nutkavá otázka? S drevom priviazaným na chrbte sa pýta: „Pozri, oheň a drevo je tu, no kde je baránok na spaľovanú obetu?“ Abrahám záhadne odpovedá: „Syn môj, baránka na spaľovanú obetu si obstará Boh.“
Čelíme interpretačnému problému: Je Abrahámovo oslovenie „môj syn“ láskavé alebo (aby sme použili odborný termín) apozičné? Hovorí, „Syn môj, neboj sa, Boh si obstará baránka“ alebo „Boh si obstará baránka, teda, môjho syna“? Myslím si, že druhá interpretácia je správna, ale možno Abrahám pôvodne myslel prvú. No, ako sa míňa piesok v presýpacích hodinách, pomaly si uvedomuje, že hoci si jeho srdce naplánovalo cestu, Pán určuje kroky.
Kým sa dostaneme do Novej zmluvy, nejasnosti o Genezis 22 sa vyparia. Zabudnite na ostrý komentár Richarda Dawkinsa. Autor listu Hebrejom tiež napísal ostré slová o Izákovom zázračnom splodení. Musíme začať tu:
Vo viere aj neplodná Sára dostala silu počať potomka, hoci už prešiel jej čas, lebo pokladala za verného toho, čo jej dal prisľúbenie. A tak z jedného muža, ktorého sila odumrela, sa narodilo také množstvo potomkov, ako je hviezd na nebi a piesku na morskom brehu, ktorý sa nedá spočítať.
Heb 11:11-12
Ha! Práve sme sa dozvedeli životne dôležitú informáciu. Ale predtým, než vám prezradím akú, musíme čítať ďalej:
Vo viere Abrahám obetoval Izáka, keď bol skúšaný, a jednorodeného prinášal ako obetu ten, ktorý dostal prisľúbenia a ktorému bolo povedané: Po Izákovi sa bude volať tvoje potomstvo. Usudzoval totiž, že Boh má moc vzkriesiť aj mŕtvych. Preto dostal Izáka naspäť aj ako predobraz vzkriesenia.
Heb 11:17-19
Autor listu Hebrejom rozumie, čo Mojžiš píše v Genezis 22, takže rozumie, o čo Bohu ide v Genezis 22. Vie, že išlo o „skúšku“ ( Heb 11:17). Ale ako vie, že Abrahám „usudzoval, že Boh má moc vzkriesiť (Izáka) z mŕtvych?“
Z dvoch dôvodov: po prvé, vďaka tomu, čo sa v tom okamihu aspoň obrazne stalo ( Heb 11:19 ). Abrahámov vraždiaci nôž hrozivo visel nad Izákovým krkom (Gn 22:10). V tej chvíli začul nie hučanie motora, ale šuchotanie v kroví (Gn 22:13). Izákov život visel na vlásku, kým Boh nezasiahol. Aká milosť!
Druhý dôvod, podľa mňa ešte dôležitejší bol, že Abrahám veril, že Izák bude vzkriesený. Vzkriesenie definovalo Abrahámov život – a možno cestou na vrch Morija si to konečne uvedomil. Možno, keď počul Pánovu zvláštny rozkaz, sa mu pred očami premietol celý život a konečne prišiel k správnemu záveru: Boh dokáže všetko, preto mu dôverujem.
Možno si spomenul, že napriek tomu, že on i jeho žena „boli starí, mali vysoký vek“ a „Sára už bola dávno po prechode“ (Gn 18:11; Heb 11:11), Boh sľúbil, že mu dá syna. Možno si spomenul na Sárin smiech, keď počula prísľub a na jej smiešnu odpoveď: „Teraz, keď som už stará, mám myslieť na rozkoš? Aj môj pán je starec.“ (Gn 18:12). Možno si spomenul na láskavé pokarhanie: „Je azda Hospodinovi niečo nemožné?“ (Gn 18:14). Možno sa pozrel na svoj život a prvýkrát uvidel to, čo mal celý čas pred očami: vzkriesenie, vzkriesenie, vzkriesenie.
Abrahámov život sa točil okolo vzkriesenia. Od momentu, keď ho Boh povolal z Uru, mu Boh neustále preukazoval svoju moc vzkriesenia. Preto autor listu Hebrejom môže tvrdiť, že z Abraháma – rovnako ako z Izáka a Sáry – „odumrela sila“ (Heb 11:12). Nemal žiadneho syna, a predsa sa z neho „narodilo také množstvo potomkov, ako je hviezd na nebi a piesku na morskom brehu, ktorý sa nedá spočítať“ (Heb 11:12; porov. Gn 22:17). Aká milosť!
V skratke, Abrahám veril, že Izák zomrie a bude vzkriesený, pretože Abrahám vedel, že on sám zomrel a bol vzkriesený. On a Sára mali syna! Je jedno vzkriesenie príliš náročné pre Pána? Určite nie. Tak prečo by nevykonal ďalšie?
Čo vidíš ty?
Čo vidíš, keď si čítaš Genezis 22? Verím, že podobne ako Abrahám – nič nie je nemožné pre Pána.
Toto všetko je ako neónová reklama, ktorá ukazuje na smrť Otcovho jednorodeného Syna, Ježiša, ktorého miloval. Prepojenia sú zreteľné, až takmer alegorické: milujúci otec, poslušný syn, ktorý kráča v ústrety smrti, drevo priviazané na chrbát, náhradný baránok.
No, možno viac než tieto detaily prezrádza miesto, kde sa Genezis 22 odohráva: vrch Morija, budúce miesto pre chrám (2Krn 3:1). To znamená, že odvrátená obeta Izáka sa stala príkladom pre Boží ľud počas ďalších generácií. Keď opätovne obetovali v chráme, Abrahámov príbeh a skúsenosť sa stávali ich vlastnými. Prinášali Bohu obety a chválili ho za neustálu starostlivosť.
Ježišova smrť však všetko ukončila; jeho krv zmazala akúkoľvek potrebu obetovania (Heb 9:11). Nepotrebujeme, aby sa Izákova obeta stala príkladom pre nás, pretože táto „inštitúcia“ už padla – na jej mieste je Ježiš.
Nerobíme nič, aby sme znovu zakúsili vzkriesenie. Jednoducho len veríme a veríme, znovu a znovu – a ako Abrahámovi, aj našu vieru nám Boh počíta za spravodlivosť (Gn 15:6; Ga 3:6). Ako Izák, aj my dokazujeme, že sme „Abrahámovi synovia.“ Preto Pavol hovorí istej cirkvi, ktorá sa túžila zapáčiť Bohu svojimi skutkami:
Vedzte teda, že tí, čo sú z viery, sú Abrahámovými synmi. … Kristus nás vykúpil spod kliatby Zákona tým, že sám sa stal kliatbou za nás, lebo je napísané: Prekliaty je každý, kto visí na dreve, aby v Kristovi Ježišovi prišlo Abrahámovo požehnanie na pohanov, aby sme skrze vieru dostali prisľúbenie Ducha.
Ga 3:6-7 , Ga 3:13-14
Znovu sa pýtam: Čo vidíš, keď čítaš Genezis 22? Verím, že vidíš príbeh otcovej lásky k svojmu synovi, synovu dôveru v otca a prisľúbené požehnanie, ktoré vierou prechádza z jednej generácie na ďalšiu – až k tebe. Aká milosť.
