Cirkev už celé storočia uznáva, že zástupná obeť zmierenia je v jadre evanjelia. Áno, kríž je taktiež prejavom Božej lásky, jeho nenávisti voči hriechu a jeho oddanosti vykúpiť svoj ľud. Avšak všetky tieto myšlienky spočívajú na logike kríža, podľa ktorej sa nevinná náhrada (zástupca) prináša namiesto vinníka, nesie aj jeho vinu, aj jeho hanbu, podstupuje jeho utrpenie a odmietnutie a tak zaisťuje jeho odpustenie a prijatie Bohom.
V poslednej dobe však na zástupnú obeť zmierenia prišli ťažké časy. Dostala sa pod paľbu ako chladný, suchý teologický konštrukt inšpirovaný viac západnými právnymi konceptmi než biblickým Bohom lásky. Odmieta sa ako obludné znetvorenie Otca ako kozmického tyrana detí. A k tomu ju vytláčajú príťažlivejšie podania kríža ako nášho vykúpenia alebo nášho vzoru obetavej lásky. Tieto druhy kritiky sú nabité silnými emóciami. Ľudia si silne uvedomujú skutočnosť, že západné spôsoby myslenia maskujúce sa za kresťanstvo narobili veľa škody. Sú si vedomí hrôz zneužívania detí, ktoré strašne ublížilo mnohým ich priateľom, príbuzným alebo im samým. A túžia po vysvetlení kríža, ktoré je inšpirujúce a nie logické, ktoré posilňuje, nie zahanbuje.
Tieto prekážky nie sú o nič menej emočné, než sú teologické, a ak máme zástupnú obeť zmierenia vyučovať a obhajovať ako jadro nášho spasenia, potrebujeme viac než len suché logické argumenty systematickej teológie. Veď nakoniec, ak je to len „teória“ alebo logický konštrukt, možno sa dá sformulovať lepšia teória a vytvoriť menej emočne zaťažený konštrukt. Vďaka Bohu, to, čo potrebujeme, nám dáva biblická teológia. Boh nás stvoril naladených na príbehy, ktoré hovoria k srdcu rovnako ako k hlave. Keď hovoríme biblický príbeh zástupnej obete zmierenia, dejú sa dve veci. Mysľou začíname chápať, že zástupná obeť zmierenia je ústredná pre celý príbeh Písma. Rovnako dôležité je však aj to, že srdcami začíname rozumieť, že zástupná obeť zmierenia je príbehom Božej lásky.
Príbeh, nie teória
Kde začína príbeh zástupnej obete? Začína v Genezis 3. Boh povedal, že v deň, keď Adam a Eva budú jesť zo stromu poznania dobra a zla, zomrú. Boh dodržal svoje slovo. Keď neposlúchli, duchovne zomreli pod Božou kliatbou. Nezomreli však fyzicky, teda nie okamžite. Namiesto toho zomreli dve zvieratá a Boh použil ich kožu na vytvorenie oblečenia a zakrytia hanby ich nahoty (Gn 3:21). Nikde sa tu priamo nehovorí o obeti alebo náhrade, ale tento obraz je neprehliadnuteľný. Zástupcovia zomreli fyzicky, aby zakryli ich fyzickú hanbu.
Preskočte dopredu do Genezis 22. Boh vstúpil do zmluvného vzťahu s Abrahámom a jeho potomkami a zaručil sa o zmluvu z Genezis 15. Prísahou Boh sľúbil, že ak zmluvu nedodrží, Boh sám podstúpi trest smrti. Teraz však Boh od Abraháma chcel, aby mu obetoval svojho jediného syna. Je to preto, lebo Abrahám zhrešil a porušil zmluvu? Text o tom nehovorí. Jednoducho čítame, že Abrahám poslúchol. Vo chvíli, keď sa už-už chystal Izáka zabiť, Boh ho nielen zastavil, ale poskytol zástupcu v podobe barana, ktorého rohy sa zachytili v kroví. Ak to nebolo predtým jasné, náhrada (zástupca) je teraz nepopierateľná. Izák prežil, pretože Boh pripravil iného namiesto neho.
Všetko vrcholí pri Pasche v Exodus 12. Je zabitý bezchybný baránok, jeho krvou sa potrú veraje dverí, aby rodina vnútri bola ušetrená súdu, ktorý prinášal anjel smrti. Ľudia vnútri baránka zjedli, čo symbolizovalo ich stotožnenie sa s ním a zdieľanie jeho údelu. Od toho momentu zástupná obeť zmierenia stojí v jadre vzťahu Izraela k Hospodinovi. Pri každej obeti za hriech a obeti za vinu uctievač položí ruky na bezchybné zviera, čím značí, že toto zviera zastupuje/predstavuje tohto uctievača (Lv 1, Lv 4). Zviera je zabité, jeho krv sa vyleje na oltár a uctievač je prijatý a zmierený s Bohom.
Deň čo deň, týždeň čo týždeň, mesiac čo mesiac sa prinášali tieto obete. A raz za rok, na Deň zmierenia, veľkňaz zastupujúci celý národ priniesol obeť za seba a obeť za ľud (Lv 16). Avšak na rozdiel od paschálnych obiet alebo obiet spoločenstva ani kňaz, ani ostatní ľudia obety nejedli. Boli to celé spaľované obety. Boh sám symbolicky strávil obeť a hriech, ktorý tá obeť predstavovala.
Riešenie, nie problém
Rok čo rok, desaťročie čo desaťročie, storočie čo storočie stála zástupná obeť v podobe zvieraťa v jadre vzťahu Izraelu a Boha. Na základe týchto obetí bola zakrytá hanba a odstránená vina. Keďže to zviera nieslo trest, ktorí si oni zaslúžili, nielen, že mohli žiť ďalej, ale Boh ich prijímal. Až do najbližšej chvíle, keď zhrešili. Až do najbližšieho Dňa zmierenia. Potom sa proces opakoval. A práve pri tom nekonečnom opakovaní si uvedomujeme, že príbeh zástupnej obete zmierenia sa neuzavrel. Problémom nie je, že tieto obety by boli brutálne alebo nehodné Boha. Problémom je, že boli neúčinné. „Ale práve nimi sa z roka na rok pripomínajú hriechy. Je predsa nemožné, aby krv býkov a capov odstraňovala hriechy“ (Heb 10:3-4).
Avšak od samého začiatku to boli náhrady, čo Boh poskytoval. Od smrti zvierat na zakrytie hanebnej nahoty Adama a Evy cez náhradu za Izáka po bezchybného paschálneho baránka a chrámové obety nás tieto čiastočné, dočasné a nakoniec neúčinné náhrady mali niečo naučiť. Boli to typy a tiene dokonalej náhrady, ktorá mala prísť. Izaiáš o tejto nasledujúcej náhrade hovoril v 53.kapitole. Takej, ktorej krv zmyje hriech a zakryje hanbu. Takej, ktorej smrť raz a navždy zabezpečí prijatie uctievajúceho. Takej, ktorá bola úplne náležitou náhradou, lebo bola plne človek. Takej, ktorá bola úplne dostatočnou náhradou, lebo bola plne Bohom.
Láska, nie logika
Autor Listu Hebrejom všetky vlákna tohto príbehu spája v Hebrejom 10. Cituje 40. žalm, ako by ho hovoril Ježiš, a píše: „Obety ani dary si neželáš, ale dal si mi telo. Spaľované obety ani obety za hriech sa ti nepáčili. Vtedy som povedal: Hľa, prichádzam, vo zvitku knihy je o mne napísané, aby som plnil tvoju vôľu, Bože.” Boh nemal záľubu v obetiach zvierat, pretože zvieratá nakoniec nemohli zastúpiť ľudí v ich hriechu.
A tak Boh Otec pripravil telo cez vtelenie Boha Syna. Zvieratá boli nemysliaci a neochotní zástupcovia. Avšak Syn vyhlasuje, že jeho obeť je dobrovoľná a zároveň úplne poslušná. „Prichádzam, aby som plnil tvoju vôľu.” Zvieratá mohli byť bezchybné len fyzicky. Syn bol však bezchybný morálne (Heb 9:14). Zvieratá bolo treba obetovať opakovane. Avšak Syn „priniesol jednu obetu za hriechy a navždy zasadol po pravici Boha.” Zvieracie obety a kňazi, ktorí ich prinášali, nemali žiaden trvalý život, ktorý by mohli komukoľvek dať. Kňazstvo Syna je však „mocou nezničiteľného života” (Heb 7:16) a jeho obeť sa dokázala ako platná pri vzkriesení k večnému životu, ktorý dáva všetkým, ktorí sú povolaní (Heb 9:14-15).
Celý príbeh Biblie, celé dejiny vykúpenia, sú príbehom Boha, ktorý dáva zástupcov svojmu ľudu, aby prikryli ich hanbu a niesli súd, ktorí si oni zaslúžili, aby ich mohol prijať. Už to samo o sebe je príbehom nezaslúženej milosti a úžasnej lásky. Celý čas však Božím plánom a zámerom nebolo iba poskytnúť toho zástupcu, ale byť tým zástupcom v osobe svojho Syna, niesť na sebe trest, ktorý sme my niesť nedokázali, a hanbu, ktorú sme nedokázali prekonať. Zástupná obeť zmierenia nie je iba logický konštrukt, ani obludná deformácia Božieho charakteru. A neexistuje strhujúcejší príbeh. Príbeh zástupnej obete zmierenia je totiž príbehom vášnivého prejavu Božej lásky. Je to vrchol jeho slávy. Ak prídeme o zástupnú obeť, neprídeme len o príbeh spasenia, ale aj o Božiu lásku a slávu.
Takže, kazatelia, rozprávajme ľuďom ten príbeh. Nie nevyhnutne celý naraz. Nech sme v Písme kdekoľvek, nepremeškajme príležitosť upozorniť na náznaky a tiene, prípravu i príchod zástupcu, ktorého nám pripravil Boh. Ako sa naši ľudia budú učiť vidieť tento príbeh, taktiež sa naučia vnímať ho ako to, čím je – najväčší príbeh lásky, aký bol kedy rozpovedaný.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: 9 Marks
