Život: Som moralista?

Poznámka autora: Tento príspevok je zo série Kresťanstvíčko, štúdia Prvého listu Korinťanom. „Kresťanstvíčko“ je môj názov pre povrchnú, pohodlnú a pasívnu formu viery, ktorá sa vyhýba skutočnej zodpovednosti, obeti a aktívnemu nasledovaniu Boha.

Kresťanstvo vytvára moralistov. Dobrých ľudí – kresťanov, ktorí dodržiavajú pravidlá, pretože dobrí kresťania by ich dodržiavať mali. Evanjelium môže byť dobré na to, aby ľudia uverili, ale potom sa musíme snažiť konať dobré skutky a žiť podľa pravidiel. Môžeme vedieť a veriť, že evanjelium spasí neveriaceho, ale ťažšie je pre nás uveriť, že to isté evanjelium stačí na život veriaceho. Evanjelium totiž nie je len mocou na premenu srdca neveriaceho, ale aj múdrosťou kresťanského života.

Má evanjelium moc premeniť náš život?

Evanjelium doslova znamená „dobrá správa“. Je to dobrá správa kresťanstva o tom, čo Boh urobil, robí a ešte urobí v Ježišovi Kristovi. Je to to, čo ako kresťania hlásame ľuďom, ktorí Boha nepoznajú. Evanjelium však nie je len vstupnou bránou do kresťanstva – evanjelium je aj cestou, po ktorej kráčame. Nie je len Božou mocou na záchranu, ale aj Božou múdrosťou na život.

Ak nechceme byť kresťanmi len jeden deň v týždni, musíme si uvedomiť, že evanjelium nie je len niečo, čomu musíme veriť, aby sme sa stali kresťanmi. Mnohí ľudia sa na evanjelium pozerajú ako na niečo, čo musia neveriaci počuť, aby uverili a pripojili sa k cirkvi. Veriaci potom musia ísť ďalej a naučiť sa, ako vlastne žiť. Na evanjelium sa nepozeráme ako na niečo, čo musíme počuť stále znovu a znovu.

Niekedy máme pocit: „Dobre, už som uveril, teraz potrebujem nejaké pravidlá, ako mám žiť.“ V skutočnosti je evanjelium nielen mocou na záchranu, ale aj múdrosťou, ako žiť. To isté, čo nás zachránilo, je aj motorom nášho nového života. Nie je to tak, že sme zachránení milosťou a vierou, ale potom z nás pravidlá a zákony urobia kresťanov. Nechcem tým povedať, že pravidlá a zákony sú zlé – Boh ich dáva. Zlé je, že k zákonom a pravidlám často prichádzame bez evanjelia, ktoré jediné je skutočným motorom, vďaka ktorému zákony a pravidlá plníme.

Ježiš Kristus stačí na všetko. On sa stal našou múdrosťou od Boha, spravodlivosťou, posvätením a vykúpením. Ježiš Kristus je ako nové okuliare, cez ktoré teraz môžeme vidieť svet. Náš život už nie je o tom, čo musíme pre Boha urobiť, aby nás mal rád, ale o tom, čo Boh už urobil, pretože nás má rád. Kresťanský život začíname vnímať nie ako starú náboženskú povinnosť, v ktorej žijeme pre seba, aby sme boli lepšími ľuďmi, ale ako novú slobodu, aby sme skutočne žili pre lepšieho Boha.

Niekedy u nás v cirkvi Kostel Jinak hovoríme, že chceme žiť tak, akoby každý deň bol nedeľou – každý deň vyhradený pre Boha, nielen jeden deň v týždni. Žiť tak, akoby každý deň bol nedeľou, znamená vedieť aplikovať evanjelium, posolstvo kríža, na tie najobyčajnejšie veci v živote a doslova si nasadiť evanjeliové okuliare, cez ktoré všetko vidíme.

V prvom článku sme hovorili o tom, že to najlepšie, čo nám Boh môže dať, je on sám. V živote Ježiša Krista vidíme presne to, čo nám Boh dáva – je skutočne lepší ako všetko ostatné. On je skutočnou motiváciou nášho života. A ak tou motiváciou nie je on, stane sa ňou niečo iné – zvyčajne my sami. Namiesto toho, aby bol Kristus našou múdrosťou na život, náš život začne byť o tom, ako môžeme vyzerať dobre, aspoň o trochu lepšie ako všetci ostatní. Tomu sa hovorí pýcha, moralizmus. Kresťanstvíčko miluje moralizmus.

Moralizmus vs. evanjelium

Život riadený moralizmom vytvára:

• Pýchu – Keď skutočne dodržiavam všetky možné pravidlá, vytvára to pocit, že som si to vydobyl. Prečo to ostatní nedokážu tak, ako ja?
• Samospravodlivosť – Máme právo na to, aby sa s nami zaobchádzalo inak ako s ostatnými. Ja som ten dospelejší.
• Život bez Božej blízkosti – Na túto formu kresťanstva Boha nepotrebujem, zvládnem to sám.
• Úzkosť a strach – Problémom pravidiel a zákonov je, že ľudia nakoniec toto bremeno sami neunesú. Ak neupadnú do falošnej pýchy, upadnú do úzkosti. Vedia, ako sa majú správať, ale nedokážu to urobiť. A najhoršie je, že všetci v cirkvi sa tvária, akoby to zvládali – so mnou musí byť niečo v neporiadku. Som na nič.

Život riadený evanjeliom nám hovorí:

Boh mi dáva zákony a pravidlá, pretože mi ukazuje život, ktorý vedie k nemu, nie od neho. Boh stojí za to, aby som ho poznal, a dáva mi iných veriacich, aby som ho spoznával s nimi! Cirkev pre mňa nie je povinnosťou, ale milosťou, ktorú mi Boh dáva, aby budoval moju vieru.

Boh mi v Kristovi dáva všetko, čo potrebujem. Ak mohol za mňa zomrieť, neexistuje nič, čo by mi nedal, ak to potrebujem. Môžem sa vzdať peňazí a dať ich niekomu, kto ich potrebuje. Ak to nedokážem urobiť, znamená to, že stále milujem peniaze viac ako jeho.

Chcem sa naučiť milovať ho viac. Môj život už nie je poháňaný snahou vyzerať lepšie navonok pred ostatnými, ale túžbou mať svoje srdce bližšie k Bohu. Po novom chápem hriech nielen ako prestúpenie zákona, ale ako prejav lásky k niečomu inému než k Nemu. Nemusím sa tváriť, že som vždy v pohode – Boh pozná moje srdce a vie, že často v pohode nie som. Prečo teda trvať na tom, aby si to ľudia mysleli? Boh nečakal, kým sa polepším, ale zomrel za mňa, keď som bol v najhoršom. Môžem k nemu prísť a vyznať svoje hriechy bez toho, aby ma vyhnal, pretože v mojom najhoršom okamihu sám prišiel ku mne.

Táto evanjeliová mentalita, na rozdiel od moralizmu, tvorí nasledovné:

• Pokoru – Viem, že premena nepochádza odo mňa a ovocie, ktoré prinášam, nie je z mojej vlastnej sily.
• Vďačnosť – Aj keď si nič nezaslúžim, On mi dáva všetko zadarmo.
• Božiu blízkosť – Ja nemám svoj život pod kontrolou; On ho má pod kontrolou. Učím sa spoliehať na neho viac ako na seba, aj keď niekedy pred ľuďmi vyzerám ako blázon alebo slaboch.
• Dôveru a pokoj – nič mi nechýba. Ten, ktorý mi dal vlastného Syna, mi určite dá aj všetko ostatné, čo potrebujem.

Náboženstvo alebo svetskosť?

Podľa mojich skúseností kresťanstvíčko vytvára v cirkvi dva extrémy. Na jednej strane je moralistická náboženskosť, kde musím hlavne vyzerať, že mám veci  pod kontrolou. Nepotrebujem, aby mi niekto hovoril, čomu mám veriť, ale čo mám robiť; nikdy nepripúšťam chyby a žijem v legalizme. Na druhej strane vzniká svetskosť – nejde o to, aby som pred ostatnými kresťanmi vyzeral ako dobrý kresťan, ale aby som pred cudzími ľuďmi nevyzeral ako blázon, a tak poruším niektoré pravidlá a zákony alebo mlčím, aby si ostatní nemysleli, že to beriem príliš vážne.

Náboženskosť mi hovorí: Musím vyzerať dobre pred ľuďmi v cirkvi alebo pred sebou samým.
Svetskosť mi hovorí: Musím vyzerať dobre pred ľuďmi mimo cirkev.

Evanjelium však robí niečo úplne iné. Nezavrhuje dobré pravidlá pre náš život, ale dáva im správne miesto. Miesto uprostred nezaslúženej milosti a lásky k Bohu. Kresťanstvíčko hovorí, že svoj život musíme stavať na tom, ako vyzeráme pred druhými. Či už ide o veriacich alebo neveriacich. Evanjelium mi hovorí, že motor mojej zmeny vôbec nespočíva v tom, ako vyzerám pred človekom, ale v tom, že sa prestanem pozerať na druhých a začnem sa pozerať na Krista.

Boh nám dal Krista. Pre ľudí je to bláznovstvo, ale pre nás je to Božia múdrosť. Boh nás volá k tomu, aby sme verili veciam, ktoré jednoducho nebudú fungovať, ak v nich nebude on sám.

V Kristovi nám Boh dal všetko, čo potrebujeme – nielen aby nás zachránil, ale aby sme pre neho mohli žiť. Nielen jeden deň v týždni, ale aj v tých najobyčajnejších chvíľach nášho života.

Niekedy môžeme mať tendenciu myslieť si, že Boh pre nás musí urobiť niečo viac. Hovoríme si: Keby sa mi viac ukázal, keby mi dal nejaké znamenie, keby ku mne prehovoril vo sne, potom by pre mňa možno bolo ľahšie žiť pre neho. Biblia však hovorí, že to, čo urobil v Kristovi, stačí. To neznamená, že pre nás nemôže a neurobí ďalšie veci, ale znamená to, že aj keby evanjelium bolo to jediné, čo poznáme, je dostatočné – pre spasenie aj pre život, v ktorom ho môžeme naplno nasledovať.

Spomeňte si na slová apoštola Petra:

Jeho božská moc nám darovala všetko potrebné pre život a nábožnosť, keď sme poznali toho, ktorý nás povolal vlastnou slávou a účinnou mocou.
Druhý Petrov list 1:3

Pondelok popoludní

Jozef je na ceste domov z práce. Cestou sa musí zastaviť v obchode, aby si kúpil niečo na večeru. Má svoj malý rituál – vždy si kupuje to isté. Pár rožkov, jogurt a banán. Len pár vecí.

Pomaly sa dostane k pokladni, ale je tam dlhý rad. Kvôli pár veciam tam bude stáť desať minút? Začína sa v ňom hromadiť podráždenie. Samozrejme, len vo vnútri, navonok to nikto nevidí. Je predsa kresťan, čo by si o ňom ľudia mysleli? Pomyslí si: Majú tu šesť pokladní, prečo je otvorená len jedna?! Pokladníčka je úplne neschopná, to nevie markovať rýchlejšie? Na to predsa nepotrebuje vysokú školu. Ja by som to zvládol lepšie. A nie, pane, teraz si naozaj nemôžete len tak kúpiť cigarety, keď s nami nestojíte v rade!

Zrazu sa zarazí. Vlastne je tak trochu rád, že mu ľudia z cirkvi nevidia do hlavy. Prečo som taký nahnevaný? Taká netrpezlivý? Nemal by som byť… kresťan by predsa nemal byť naštvaný.

Trochu sa upokojí. Ale potom si uvedomí, že to nestačí. Nestačí len povedať pravidlo a snažiť sa ho dodržiavať. Prečo by vlastne mal byť trpezlivý a pokojný? Dokonca aj v takej banálnej situácii, ako je čakanie v rade? Boh mal všetky dôvody, aby ho potrestal. Aby mu ukázal svoj hnev. A Jozef si to zaslúžil. Sám si o to koledoval. Celý svoj život si koledoval o spravodlivý trest. Ale namiesto toho ho Boh trpezlivo znášal. A nakoniec mu dal milosť. On sám niesol následky jeho hriechu. Ježiš za neho umieral na kríži – namiesto hnevu mu dal mier.

To je jeho motivácia pre život. V ňom je lepší život. A tak dnes, pri tejto pokladni, nebude nasledovať seba, ale Jeho. Namiesto hnevu, ktorý si podľa neho niekto zaslúži, dá milosť – bez ohľadu na to, či si to ten druhý zaslúži alebo nie. Pretože presne tak ju dostal i on.

Jozef príde k pokladni, usmeje sa na predavačku, poďakuje jej a zaželá jej pekný deň. Nie preto, aby sám vyzeral dobre. Nie len preto, aby dodržal zákon. Ale preto, že jeho srdce sa skutočne mení.

Poznámka redaktora: Prevzaté z anglického jazyka. Zdroj: Kostel jinak