V tomto období sa často stretávam s výčitkou, že kresťanskú vieru aj so svojimi priateľmi príliš zužujeme. Uvedomujem si, že ide o komplexnejšiu záležitosť, než sa dá vyriešiť v jednom krátkom článku. Zopár zásadných myšlienok však predsa bude užitočných.
Občas máme všetci pocit, že nám v cirkvi akosi prischli presvedčenia a praktiky, ktoré by sme si želali, aby boli iné. Zdá sa nám, že by bolo lepšie, keby sa určité doktríny, morálne postoje či teologické stanoviská inovovali alebo aj vynechali. Tým by sa kresťanstvo stalo oveľa príťažlivejším pre moderný svet. Nemali by sme sa preto usilovať o inkluzívnejšiu pravovernosť? Nemusíme predsa poprieť základné kresťanské doktríny, len o niektorých by bolo lepšie často nehovoriť. Prečo radšej neukazovať súčasnému svetu tie stránky, ktoré získajú pre kresťanstvo nejaké pozitívne body?
Problém tohto postoja spočíva v tom, že za volant kresťanskej cirkvi posadil súčasný svet a pravovernosť odložil do kufra. Vezie nás niekto iný, a vieru síce máme, ale je v batožine. V snahe urobiť vieru príťažlivejšou, strácame jej osobitosť. Hoci sa ľahkovernosť snaží prezentovať ako širšia a inkluzívnejšia, vždy je však užšia než pravovernosť.
Predstavte si, že si idete vymaľovať izbu. Vyrátali ste si, žeby vám malo vystačiť 5 kg farby. Ku koncu sa vám však zdá, že kúpená farba nebude stačiť na vymaľovanie všetkých stien. Namiesto toho, aby ste išli dokúpiť farbu, pridáte do zvyšku vodu a zamiešate. Rozriedená farba v škatuli vyzerá rovnako ako pôvodná. Keď ste ju však naniesli na stenu, farba je vyblednutá a priesvitná. Podobne aj ľudia, ktorí sa snažia rozšíriť pravovernosť, aby pokryla väčšiu oblasť kresťanstva, tak ho vlastne zriedia.
Mohol by som uviesť niekoľko príkladov takých doktrín, v ktorých prebiehajú pokusy na ich rozšírenie. Obmedzím sa iba na snahy o rozšírenie definície aj praxe manželstva. Dvetisíc rokov všetci kresťania súhlasili so slovami Pána Ježiša, ktorý vyhlásil, že od počiatku ich Stvoriteľ stvoril ako muža a ženu. Preto opustí človek otca a matku a pripojí sa k svojej manželke a budú dvaja jedno telo (Matúš 19:4-6; Marek 10:5-9).
Počas tých dvetisíc rokov prišli kresťania k rôznym záverom o jednotlivých stránkach manželstva: Aká je správna príprava na manželstvo? Máme manželstvo považovať za sviatosť? Aké sú oprávnené dôvody pre rozvod a nové manželstvo? Všetci kresťania vždy a všade verili, že manželstvo stojí na komplementárnej jednote muža a ženy.
Aj niektorí kresťania sa dnes pokúšajú vyčleniť otázky sexuálnej morálky a významu manželstva z debaty o pravovernosti či omylu: „Tu sa predsa môžeme dohodnúť, že sa nezhodneme! Nie?“ Keď si to však rozmeníme na drobné, tak rýchlo uvidíme, že manželstvo nie je osamoteným článkom, ktorý nemá súvis so zvyškom kresťanského učenia.
Biblia začína aj končí obradom manželstva. Prvý obrad sa odohráva v rajskej záhrade medzi mužom a ženou. Posledný obrad manželstva sa odohráva v meste, kde sa Kristus spája so svojou nevestou a nebo sa navždy spája so zemou. Mužská a ženská komplementarita je votkaná do tkaniva celého stvorenia. Vidíme ju v prepojenej odlišnosti nebies a zeme, morí a pevniny. Boh utvoril muža a ženu tak, aby svojím spojením ukazovali na hlbšie tajomstvá večného spojenia Boha Otca, Syna a Svätého Ducha.
Dnes niektorí hľadajú v Biblii trajektóriu väčšej otvorenosti ohľadne manželstva smerom k väčšej rôznosti. Podľa toho by sme vraj mali byť otvorení novým formám partnerstva, ktoré si už nevyžaduje muža a ženu, a nemusí sa dokonca ani obmedzovať iba na dve osoby, ale ich môže byť aj viac.
Aj keby v Biblii existovala taká trajektória (ktorá tam nie je!), tak by to bola snaha otáčať kolesá vývoja späť. Áno, v Starej zmluve nájdeme mnohoženstvo, cudzoložstvo, aj veľkú voľnosť ohľadne rozvodu. Už vtedy to však malo zničujúce dôsledky pre spoločnosť. Morálnymi požiadavkami Novej zmluvy nás Ježiš vracia späť k pôvodnému Božiemu zámeru v stvorení. Ježišove výroky o manželstve boli také prísne, že prekvapili ešte aj jeho najbližších nasledovníkov.
Ani nás by teda nemala šokovať reakcia sveta na kresťanské učenie o manželstve. Ježišove slová aj dnes prekvapujú a hnevajú ľudí, najmä vtedy, keď sexuálne túžby kladú do jadra svojej identity. Z toho vyplýva politický záujem predefinovať manželstvo tak, aby zahŕňalo aj ľudí rovnakého pohlavia, či viacerých partnerov. Vyzerá to tak, že svet sa rozhodol rozšíriť manželstvo a vylepšiť tým príliš obmedzujúcu definíciu z minulosti.
Výsledok však nie je širší, ale užší. Zužuje manželstvo na štátom uznávaný romantický dobrovoľný vzťah medzi dospelými ľuďmi. Naša spoločnosť tak obmedzila význam manželstva, ktoré takto už nie je tajomným a jedinečným zväzkom muža a ženy orientovaným na prinášanie nového života na svet. Zmenilo sa na štátom uznávané partnerstvo kohokoľvek s romantickou náklonnosťou. Zmluva manželstva bola pôvodne určená na zjednotenie dvoch polovíc ľudstva – ženskej a mužskej. Toto zjednotenie je jediným vzťahom, ktorý vedie k novému životu. Ľahkovernosť ohľadom manželstva vedie k jeho zúženiu na dohodu o romantických túžbach dospelých ľudí bez prirodzenej možnosti plodnosti.
Kresťania nemôžu inak, len vzdorovať novým definíciám manželstva. Tieto nové definície vynechávajú, že manželstvo je znamenie, ktoré ukazuje na zjednotenie Krista s jeho Cirkvou. Môžeme a máme prejavovať súcit a porozumenie voči sexuálne krátkozrakým ľuďom, ako aj voči dvojiciam, ktoré by si chceli osvojiť aspoň niektoré prínosy manželstva. Nemenné svedectvo cirkvi potrebuje verných kresťanov, ktorí budú šíriť názor na manželstvo, ktoré je v súlade s evanjeliom. Nesmieme ľahkoverne rozširovať vieru, lebo tým by sme ju zužovali.
