Tento článok bol vypracovaný na základe knihy The Reformation; How a Monk and a Mallet Changed the World.
Poučenie z reformácie
To, na čom nám v Spoločenstve evanjelia najviac záleží, sa sústreďuje na evanjelium. Jednoducho si nemôže dovoliť zabudnúť na lekciu reformácie o absolútnej nadradenosti evanjelia vo všetkom, čo cirkev robí.
Elie Wiesel, nositeľ Nobelovej ceny a človek, ktorý prežil holokaust, zasvätil svoj život vydávaniu svedectva o nepredstaviteľných hrôzach a zverstvách holokaustu. A robí to preto, lebo ľudstvo si nemôže dovoliť zabudnúť na lekciu holokaustu. Je príliš ľahké zabudnúť, najmä keď zabudnutie nám uľahčuje svedomie. História nás však núti pamätať. Pri štúdiu reformácie si pripomíname, o čom je cirkev, a pripomíname si, aké ľahké je pre cirkev stratiť väzbu na evanjelium.
Martin Luther povedal aj stokrát: „Pravým pokladom cirkvi je evanjelium.“ Luther žil v čase, keď bol tento skutočný poklad vymenený za niečo, čo malo oveľa menšiu hodnotu. Ako mních stál v dlhom rade, ktorý sa tiahol stáročiami teológov a cirkevníkov, ktorí na seba nabaľovali vrstvu za vrstvou mimobiblického učenia a praxe, čím zakrývali skutočný poklad cirkvi – evanjelium. Podobne ako lešenie, ktoré obklopuje a zakrýva krásu budovy, bolo potrebné tieto vrstvy strhnúť, aby bolo možné bez prekážok vidieť to, na čom záleží. Luther s trochou pomoci svojich priateľov zbúral lešenie a znovu odhalil krásu a úžas evanjelia pre cirkev. Luther nazval svoje vlastné (znovu)objavenie evanjelia „prelomom“ (nem. Durchbruch).
5 solas reformácie
Luther postupne spôsobil revolúciu v cirkevnom živote a učení. Mnohé z doktrín, ktoré my protestanti považujeme za samozrejmé, našli svoje kryštalizované vyjadrenie v myšlienkach reformátorov. Teológovia hovoria o solas, čo po slovensky znamená „jedine“. Zvyčajne sa uvádza päť Solas:
- Sola Scriptura, čo znamená „jedine Písmo“: Biblia je jedinou a konečnou autoritou vo všetkých otázkach života a zbožnosti. Cirkev hľadí na Bibliu ako na svoju konečnú autoritu.
- a 3. Sola Gratia, čo znamená „jedine z milosti“, a Sola Fide, čo znamená „jedine vierou“: Spása je len z milosti skrze vieru. Nie je zo skutkov; ku Kristovi prichádzame s prázdnymi rukami. Toto je veľké učenie o ospravedlnení jedine vierou – základný kameň reformácie.
- Solus Christus, čo znamená „jedine Kristus“: Neexistuje iný prostredník medzi Bohom a hriešnym ľudstvom ako Kristus. On jediný na základe svojho diela na kríži umožňuje prístup k Otcovi.
- Soli Deo Gloria, čo znamená „jedine Božia sláva“: Všetko, čo robíme, môžeme a máme robiť na Božiu slávu. Reformátori to nazvali učením o povolaní, pričom našu prácu a všetky úlohy, ktoré v živote plníme, vnímali ako povolanie.
Tieto doktríny tvoria základ všetkého, čomu veríme, a reformátori dali týmto doktrínam svoje najlepšie vyjadrenie.
Okrem doktrín, ktorým bežne veríme, nám reformátori priniesli aj mnohé cirkevné praktiky, ktoré považujeme za samozrejmé:
- Reformátori vrátili do bohoslužby kázanie, lebo vtedajšia cirkev namiesto toho slávila omšu.
- V storočiach, ktoré predchádzali reformácii, zhromaždenia nespievali. Jan Hus, jeden z predchodcov reformácie, bol odsúdený a upálený ako kacír okrem iného aj za to, že jeho zhromaždenie v Betlemskej kapli spievalo. Luther a ďalší reformátori obnovili zborový spev v cirkvi. Vedomie tejto skutočnosti by nás malo pokoriť vždy, keď spievame v kostole. Mali by sme Lutherovi úprimne poďakovať a mali by sme si uvedomiť, čo Jan Hus za túto výsadu obetoval.
- Reformátori spôsobili revolúciu aj v každodennom živote mimo kostola. Dali nový zmysel práci a rôznym životným rolám – manželom, rodičom a deťom, zamestnancom a zamestnávateľom, občianskym vládcom a občanom. Pred reformáciou bola jedinou prácou, ktorá mala skutočný význam, práca v cirkvi. Zvyšok života sa vnímal jednoducho ako vynakladanie času.
Potrebujeme ešte reformáciu?
Doteraz sme vychádzali z toho, že reformácia má význam, pretože slúži cirkvi a pretože to bolo najcennejšie obdobie v živote cirkvi, keď mnohí stratili svoju cestu. Niektorí však majú na hodnotu reformácie iný názor.
Napríklad popredný americký cirkevný historik Mark Noll vydal knihu s pomerne provokatívnym názvom Is The Reformation Over? [Skončila reformácia?] Noll a spoluautorka Carolyn Nystromová tvrdia, že áno, reformácia sa skončila. Tento prístup vníma reformáciu ako nevyhnutnú a nanajvýš užitočnú nápravu stredovekej rímskokatolíckej cirkvi, ktorá sa celkom pokazila a odklonila od evanjelia a autority Písma. Časy sa však zmenili, tvrdia niektorí. V dôsledku toho sa reformácia skončila. Namiesto pripomínania rozdielov medzi katolíkmi a protestantmi by sme sa mali usilovať o jednotu, ktorá sa usiluje preklenúť rozdelenie medzi protestantmi a rímskymi katolíkmi.
Luther a ostatní reformátori nechceli cirkev rozdeliť. Boli za jej jednotu, ale nie za každú cenu. Ekumenický duch našej súčasnosti nedbá na opatrnosť reformátorov a vytvára jednotu kresťanov, ktorá je postavená na tých najchabších teologických základoch. Proti súčasnej snahe o ekumenizmus a dokonca o náboženský pluralizmus nám reformátori pripomínajú, že jednota bez pevného biblického a teologického základu stavia veľkolepý hrad, ale na prostom piesku.
Čo bolo v stávke
Na pozadí všetkých týchto spochybnení reformácie si musíme uvedomiť, že reformátori nevideli v stávke nič menšie ako evanjelium. Niekedy zabúdame, čo Luther, Kalvín, Zwingli a ďalší riskovali, keď sa postavili na obranu evanjelia. Riskovali svoje životy. Považovať dielo reformátorov iba za zasievanie semien nešťastného rozdelenia svedčí o slabej znalosti aj o slabej úcte k tomu, čo robili. Áno, boli to len ľudia a mali svoje chyby a nedostatky. Hrešili, niekedy veľmi. Ale aj oni, podobne ako nedokonalé biblické postavy, boli Bohom veľmi použití. Inými slovami, cirkev by mala byť vďačná za reformáciu. A v dnešnej dobe náboženského pluralizmu, teologickej laxnosti a biblickej negramotnosti je možno reformácia potrebná viac ako kedykoľvek predtým.
Pred reformáciou sa uskutočnili rôzne pokusy o reformu cirkvi. Niektoré hnutia sa zaoberali otázkami vedenia a správy cirkvi a snažili sa vyrvať kontrolu z rúk pápežstva. Iné skupiny sa snažili reformovať roztopašnosť cirkvi a jej honbu za bohatstvom. Iné sa zaoberali nedostatočnou duchovnosťou. Tieto hnutia dokázali poukázať na problém – len nedokázali dospieť k riešeniu. Všetky tieto hnutia zlyhali tam, kde reformácia uspela. Dôvod? Reformácia sa dostala k podstate problému: k správnej teológii. Reformátori správne diagnostikovali chorobu a správne podali potrebný liek.
Dnes sa môžeme dostať do rovnakej pasce ako tieto neúspešné hnutia, ktoré sa pokúšali o reformu. Môžeme dôverovať programom. Môžeme sa spoliehať na nové vedenie alebo uplatňovanie inovatívnych techník riadenia. Môžeme sa spoľahnúť na morálnu reformu. Reformácia znie ako varovný signál pre všetky takéto pokusy. Ak si ako cirkev neosvojíme správne učenie o Biblii, Kristovi a spasení, nikdy sa nevydáme správnym smerom, bez ohľadu na to, akí inovatívni, energickí alebo horliví budeme.
Poučenie z reformácie
Reformáciu študujeme kvôli tomu, čo sa z nej môžeme naučiť. Učíme sa z nej o poklade evanjelia. Učíme sa, ako ľahko môže cirkev stratiť zo zreteľa jeho hodnotu. Dozvedáme sa o pôvode väčšiny praktík cirkevného života, ktoré považujeme za samozrejmé. Dozvedáme sa, na akých doktrínach by malo záležať najviac. Učíme sa, ako tieto doktríny hlásať vo svete, v ktorom žijeme. A dozvedáme sa z nej o skutočných ľuďoch, nadaných a talentovaných, ktorí však mali aj ľudské chyby a obmedzenia.
Predovšetkým sa od nich učíme, že naša viera a dôvera v konečnom dôsledku nespočíva v živote reformátorov a v ich príkladoch, ale v bohočloveku, Ježišovi Kristovi. Všetci reformátori nás odkazujú od seba samých, k Nemu. Luther to povedal najlepšie: „My sme žobráci.“
K ďalšiemu štúdiu odporúčame knihu Na reformácii stále záleží.
