Iste ste si všimli, že keď v posledných rokoch niekto zomrie, tak automaticky ide do neba. Herci do hereckého neba, speváci do speváckeho neba, športovci do športového neba atď. Peklo neexistuje, alebo ak aj existuje, tak tam sú len ľudia ako Hitler, Stalin, či Putin.
Veď ako inak?! Žiaden normálny človek sa predsa neteší z utrpenia iných ľudí. Akoby sa potom kresťanskí veriaci tešili z večného utrpenia kohokoľvek? Nie je teda prekvapujúce, že aj mnohí kresťania sa dnes prikláňajú k viere, že všetci ľudia budú nakoniec zachránení do nádhernej Božej prítomnosti. Božia láska robí vraj tento univerzalizmus povinnou vierou. Každý kresťan, ktorý nie je univerzalistom, je potom považovaný za morálne vyšinutého.
Nuž, tak ja sa za takého vyšinutého hlásim – lebo aj Pán Ježiš taký bol. Sledujte jeho slová u Lukáša 16:13-31:
13 Nijaký sluha nemôže slúžiť dvom pánom. Buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým pohrdne. Nemôžete slúžiť Bohu aj mamone.“
14 Toto všetko počúvali aj farizeji, ktorí mali radi peniaze, a posmievali sa mu. 15 Ale on im povedal: „Vy sa robíte pred ľuďmi spravodlivými, ale Boh pozná vaše srdcia, lebo čo je u ľudí vznešené, je ohavnosťou pred Bohom. 16 Zákon a Proroci sú až po Jána. Odvtedy sa zvestuje Božie kráľovstvo a každý sa doň násilne tlačí. 17 No ľahšie sa pominie nebo i zem, ako by zo Zákona vypadla jediná čiarka. 18 Každý, kto prepúšťa svoju manželku a berie si inú, cudzoloží, a kto si berie ženu, ktorú iný muž prepustil, cudzoloží.
19 Bol bohatý človek. Obliekal sa do purpuru a kmentu a deň čo deň skvostne hodoval. 20 Pri jeho bráne líhaval akýsi žobrák menom Lazár, plný vredov. 21 Túžil nasýtiť sa odpadkami z boháčovho stola, ale iba psy prichádzali a lízali mu vredy. 22 Ten žobrák umrel a anjeli ho zaniesli do Abrahámovho lona. Zomrel aj boháč a pochovali ho. 23 Potom v pekle v mukách pozdvihol oči a zďaleka uzrel Abraháma a Lazára v jeho lone. 24 I zvolal: ‚Otec Abrahám, zľutuj sa nado mnou a pošli Lazára, nech si namočí aspoň konček prsta vo vode a ovlaží mi jazyk, lebo sa v tomto plameni hrozne trápim.‘ 25 No Abrahám odpovedal: ‚Syn môj, rozpomeň sa, že ty si za svojho života dostával všetko dobré a Lazár zasa zlé. Teraz on sa tu teší a ty sa trápiš. 26 A okrem toho je medzi nami a vami veľká priepasť, takže nik — čo ako by chcel — nemôže prejsť odtiaľto k vám ani odtiaľ prekročiť k nám.‘ 27 Tu povedal: ‚Prosím ťa, otče, pošli ho do domu môjho otca. 28 Mám totiž piatich bratov. Nech im vydá svedectvo, aby sa nedostali aj oni na toto miesto múk.‘ 29 Abrahám mu odpovedal: ‚Majú Mojžiša a Prorokov, nech ich poslúchajú.‘ 30 Ale on povedal: ‚Nie, otec Abrahám. Ale ak príde niekto z mŕtvych, budú sa kajať.‘ 31 Odpovedal mu: ‚Ak neposlúchajú Mojžiša a Prorokov, nedajú sa presvedčiť, ani keby niekto vstal z mŕtvych.‘“
Začnem dnes netradične – reklamou: Knihy C. S. Lewisa sú všeobecne obľúbené. Väčšinou sú to fantastické rozprávania a napísal ich viac než len Kroniky Narnie. Chcel by som vám dať do pozornosti knižku Veľký rozvod, v ktorej opisuje fantastický autobusový výlet z pekla do neba. Odporúčam vám to preto, že veľmi farbisto a pútavo tam Lewis popisuje to, čo aj Ježiš vo svojom podobenstve, ktoré sme si práve čítali.
Dnes sa sústredíme iba na Ježišovo podobenstvo, ktoré je vo veršoch 19-31. Predchádzajúce verše sme prečítali preto, že pre správne porozumenie každého textu je dôležitý jeho kontext. Preto by bolo ešte lepšie, keby sme si boli prečítali aj celú 15. kapitolu. V oboch totiž Ježiš rozpráva podobenstvá, ktorými reaguje na farizejov, ktorí v Lk 15:2 reptali, že Ježiš prijíma hriešnikov a jedáva s nimi. Podľa Lk 16:14 sa mu farizeji posmievali a Ježiš im na to odpovedal týmto podobenstvom. Najprv sa pozrieme, (1) čo toto podobenstvo neznamená, potom (2) na koho posudku naozaj záleží, a potom uvidíme, že (3) ak neposlúchame Písmo, ani Vzkriesený nám nepomôže.
1. Čo toto podobenstvo neznamená
Na prvý pohľad sa zdá, že bohatstvo a luxus privádza človeka do pekla. Veď podľa 23. verša boháč skončil v pekle v mukách. Keďže prvý pohľad často klame, musíme sa pozrieť ešte raz a pozornejšie.
Bohatý človek podľa 19. v. sa obliekal do purpuru a kmentu a deň čo deň skvostne hodoval. Purpur boli vtedy najdrahšie látky, z ktorých šili šaty iba najbohatším ľuďom. Ale nielen to, obliekal sa aj do kmentu, ktorý bol tým najjemnejším materiálom, z ktorého sa robilo spodné prádlo. Takže nielen šaty, ale aj spodné prádlo nosil luxusné.
A nielen to, on hodoval nielen pri občasných slávnostných príležitostiach, ale deň čo deň skvostne hodoval. To najlepšie do brucha, a to najkrajšie na brucho!
Písmo však nikde nehovorí, že bohatstvo a blahobyt sú zlé veci, ktorým by sme sa mali vyhýbať. Mohli by sme na to uviesť mnohé príklady, ale teraz nám postačí príklad Abraháma, ktorého aj tu Ježiš spomína. V Genezis 13:2 čítame: Abrám bol veľmi bohatý, mal stáda, striebro a zlato. A predsa ho dodnes nazývame praotcom viery. Aj Ježiš tu spomína Abraháma ako nebeského hostiteľa.
Takže nie mať peniaze a bohatstvo, ale slúžiť im je zlé. Pavol píše, že koreňom všetkého zla je láska k peniazom (1Tim 6:10). Pán Ježiš to v 13. verši hovorí jednoznačne: Nijaký sluha nemôže slúžiť dvom pánom. Buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým pohrdne. Nemôžete slúžiť Bohu aj mamone. (Lk 16:13). Lukáš 16:14 nehovorí, že farizeji boli bohatí, ale mali radi peniaze, a posmievali sa (Ježišovi). O to ide!
Slovenské príslovie hovorí: „Kto má peniaze, má diabla! Ale pozor, lebo kto nemá, má dvoch!“ Ježišovo podobenstvo na druhej strane nehovorí ani to, že bieda a chudoba je zvláštna cnosť, ktorá ľudí privedie do večnej blaženosti. Písmo neraz hovorí o tom, že lenivosť, nezodpovedný život, alebo aj krutosť a vykorisťovanie iných spôsobujú chudobu a biedu, ktorá sa Bohu veľmi nepáči.
Boháč teda nie je v pekle preto, že je bohatý. A Lazár nie je v nebi preto, že je biedny. Na koho posudku teda naozaj záleží?
2. Na koho posudku naozaj záleží?
Na túto otázku nám neodpovedá toto podobenstvo priamo, ale kontext, v ktorom ho Ježiš rozpráva. Kapitoly a verše neboli v Biblii od začiatku, takže aj Lukáš napísal celý svoj 1. diel ako jeden súvislý text. Na začiatku 15. kapitoly farizeji vyčítali Ježišovi, že prijíma hriešnikov a jedáva s nimi. Nato im Ježiš odpovedá podobenstvami o stratenej ovci, o stratenej drachme a vrcholí podobenstvom o stratenom synovi. Každé z nich sa končí konštatovaním o veľkej radosti v nebi nad každým, kto robí pokánie. Takí boli mýtnici a hriešnici, ktorí počúvali Ježiša. Taký bol aj mladší syn v 3. podobenstve, ktorý všetko premárnil, ale vrátil sa s pokáním: Otec, zhrešil som proti nebu i proti tebe. Nie som viac hoden volať sa tvojím synom (Lk 15:21). Tak to robili aj mýtnici a hriešnici, ktorí počúvali Ježiša, ale nie farizeji. Tí sa sami ospravedlňovali ako starší syn: Pozri, toľko rokov ti slúžim, nikdy som neprestúpil tvoj príkaz… (Lk 15:29).
Aj ďalej v 16. kapitole ide o to, koho Boh považuje za spravodlivého. Sú to tí, ktorí sa do ohlasovaného Božieho kráľovstva tlačia pokáním ako mýtnici, hriešnici a náš Lazár. Nie sú to farizeji, ktorí podobne ako starší brat, sa robia spravodlivými (Lk 16:15). Ospravedlnenie je Boží výrok na základe pokánia. Opakom ospravedlnenia nie je odsúdenie, ale ľudské seba-ospravedlňovanie. Ježiš hovorí farizejom v 15. verši: Vy sa robíte pred ľuďmi spravodlivými, ale Boh pozná vaše srdcia…
Iste ste si všimli, že ešte ani v pekelných mukách náš boháč nevyriekne ani slovo ľútosti a pokánia. Ešte aj tam sa stará iba o svoju úľavu a prípadne o svojich bratov. Lenže ani pri Lazárovi nečítame o jeho pokání. A je to tak, hoci nie celkom. Všimnite si, že toto je jediné z Ježišových podobenstiev, kde jednu z postáv aj pomenúva. Keďže to nikdy nerobí, tak to teraz musí byť významné. A nielen to. Ešte významnejšie je konkrétne meno, ktoré mu dáva.
Lazár je prevzaté z hebrejského mena Eleazár a znamená „Boh pomáha“ alebo „Bože, pomôž!“ Je to človek, ktorý je úplne závislý na Bohu a uvedomoval si to vždy, keď vyriekol svoje meno. Ešte aj boháč pozná jeho meno, ale spomenul si na neho až v pekle. Dovtedy ho iba prekračoval pred svojou bránou. Boh Lazára nielen poznal, ale aj pomohol. A na tom naozaj záleží!
Všimnite si, že v 14. verši sa nepíše, že farizeji boli bohatí, ale že mali radi peniaze. To o nich Boh pozná. Farizeji a zákonníci sa ďalej hrdili tým, že do bodky dodržiavajú Písmo. No ľahšie sa pominie nebo i zem, ako by zo zákona vypadla jediná čiarka. (Lk 16:17) S tým aj Ježiš súhlasí, ale farizejom vyčíta, že svojimi interpretáciami a úpravami si Boží zákon zľahčujú, napríklad v otázke rozvodu a nového manželstva.
Vidíme, že od čias vtedajších farizejov až dodnes sú nábožní ľudia náchylní prispôsobovať a upravovať zvesť Písma tak, aby bola prijateľnejšia pre súčasnú kultúru. A málo kde je to také zrejmé ako v zvesti o pekle. Faktom však zostáva, že v celej Biblii nikto tak veľa a zreteľne nehovoril o súde a pekle, ako práve Ježiš. Veď iba preto je jeho zvestovanie milosti a lásky také skvelé a úžasné.
Áno, hovoriť o pekle je riskantné. Ale nehovoriť o pekle je oveľa riskantnejšie. Asi aj preto jednou z najznámejších kázní, ktoré kedy zazneli od biblických čias, je kázeň Jonathana Edwardsa, Hriešnici v rukách rozhnevaného Boha.
V konečnom dôsledku záleží nie na tom, čo si o večnosti myslíme my, ani ostatní ľudia a médiá, ale Ježiš, ktorý bol mŕtvy, ale žije na veky vekov a má kľúče smrti a pekla (Zj 1:18). C.S. Lewis v spomínanej knihe píše, že peklo je najväčším monumentom ľudskej slobody. V nebi sú ľudia, ktorí v pokání hovoria Bohu: „Nech sa stane tvoja vôľa!“ A v pekle sú ľudia, ktorým Boh hovorí: „Nech sa stane tvoja vôľa!“
Pán Ježiš povzbudzuje svojich nasledovníkov: Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, ale dušu nemôžu zabiť. Bojte sa skôr toho, kto môže aj dušu aj telo zahubiť v pekle (Mt 10:28). Tým je len Boh sám. Tvoja smrť a potom súd sú dva nezmeniteľné body tvojej budúcnosti. Práve tie môžu mať najväčší vplyv a premieňať náš terajší život, ktorý nám Boh daroval.
3. Ak neposlúchame Písmo, ani Vzkriesený nám nepomôže!
Na konci Ježišovho podobenstva je fantastický dialóg medzi nebom a peklom. Po smrti už neexistuje ani očistec, v ktorom sa ešte dajú odčiniť menšie hriechy. Vidíme, že sa tam nedeje ani tzv. posmrtná evanjelizácia, v ktorej ešte zomrelí dostávajú poslednú príležitosť zmieriť sa s Bohom.
Boháč to vie a ani proti tomu neprotestuje. Má však ešte poslednú prosbu. Prosím ťa, otče, pošli ho do domu môjho otca. Mám totiž piatich bratov. Nech im vydá svedectvo, aby sa nedostali aj oni na toto miesto múk. Obdivuhodná starostlivosť! (Lk 16:27-28)
Abrahám mu odpovedal: Majú Mojžiša a prorokov, nech ich poslúchajú. Mojžiš a proroci boli pre Ježišových poslucháčov celou Bibliou. Tú poznali a tú majú poslúchať.
Boháč však namieta: Nie, otec Abrahám. Ale ak príde niekto z mŕtvych, budú sa kajať. Odpovedal mu: Ak neposlúchajú Mojžiša a prorokov, nedajú sa presvedčiť, ani keby niekto vstal z mŕtvych.
„Praotec Abrahám, to nemyslíš vážne!“ Veď si len predstavme: Keby sem teraz prišiel niekto z našich milovaných, ktorých sme pochovali, a varoval by nás pred hrôzou pekla, či by sme sa všetci nekajali?!
To je nepredstaviteľné, ale je to tak. Pán Ježiš v Betánii vzkriesil z mŕtvych iného Lazára, ktorý pred očami týchto ľudí vyšiel z hrobu. A kajali sa? Niektorí áno, niektorí nie! Citujem Ján 11:53: Od toho dňa (keď Ježiš vzkriesil Lazára) boli rozhodnutí, že ho zabijú. My by sme to neurobili? Naozaj?
Všimnime si, že Ježiš toto rozpráva na svojej poslednej ceste do Jeruzalema, kde vie, že ho aj najbližší opustia a povedal im: Hľa, vystupujeme do Jeruzalema a vyplní sa o Synovi človeka všetko, či napísali proroci (Písmo!). Vydajú ho pohanom, vysmejú ho, potupia a opľujú. Zbičujú ho a zabijú, ale on na tretí deň vstane z mŕtvych (Lk 18:31-33). Stalo sa: Božieho Syna vysmiali, opľuli aj zbičovali, a on naozaj vstal z mŕtvych! Nie nejaký Lazár, ale Syn človeka! Kajáme sa? Koľkí?
On to všetko vedel, a preto odpovedal boháčovi v pekle: Ak neposlúchajú Mojžiša a prorokov (sv. Písmo!), nedajú sa presvedčiť, ani keby niekto vstal z mŕtvych.
Priatelia, naše dni sú spočítané, len nevieme, koľko ich ešte bude. Ale to vieme, že každému je určené raz zomrieť, a potom súd (Heb 9:27). Preto keď Ježiš varuje pred večným zahynutím, tak nám hovorí, že ak neposlúchame Písmo, ani Vzkriesený nám nepomôže.
Nič z toho, čím som bol ani nič z toho, čo som tu urobil, ma neprivedie do neba, ale iba do pekla. Tam si zaslúžim byť. V nebi nie! Nie moje postavenie, ani činy, ale len Boží posol ma po smrti zanesie do náručia Ježiša, pôvodcu a završovateľa mojej viery (Heb 12:2).
Podľa 14. verša sa Ježišovi posmievali. Niektorí sa teraz posmievate mne: „No, to sa dalo od Jana čakať, že nás bude Bibliou biť po hlave a strašiť peklom!“ Nemám právo vás biť, ani strašiť. Ale mám povinnosť vás varovať, že ak nebudeme poslúchať Písmo, tak nikto a nič nám nepomôže.
Preto prosím, vezmime za slovo Spasiteľa, ktorý stvoril svet a dodnes tento skazený svet zachraňuje. Ak našou najlepšou nádejou je Ježiš, tak najlepšou radou je prijímať jeho nezriedené učenie „smrteľne“ vážne. Kým žijeme, budeme pracovať pre Krista, a keď zomrieme, budeme žiť s Kristom.
