Bežná reakcia na nezhody medzi kresťanmi v súčasnosti je rozhodiť rukami a prestať hľadať pravdu, lebo to je márna snaha. Potom sa nám zdá, že najlepšie je nedržať sa svojich presvedčení príliš pevne a dívať sa krivo na tých, ktorí sú si istí o konkrétnych doktrínach. Ale existuje aj lepšia cesta a nájdeme ju tak, že sa pozrieme do minulosti. Veď historia magistra vitae (História je učiteľkou života)!
Kresťania na synode v Nicei sa v roku 325 dohodli, že Ježiš Kristus je Bohom a človekom zároveň. Napriek tomu sa však kríza úplne nevyriešila. Arianizmus v cirkvi nevymrel. Prešiel len do ilegality a v nasledujúcim polstoročí občas znova prepukol. Ešte aj v krčmách sa pospevoval ariánsky refrén o Kristovi, že „bol čas, keď nebol“. Patriarcha Athanasius, ktorý bol hlavným zástancom Kristovej božskosti, sa musel počas svojho patriarchátu päťkrát uchýliť do vyhnanstva, lebo mu v zápase o osobu Krista išlo o život. Napriek prijatému nicejskému vyznaniu bol Athanasius v tomto zápase často unum contra mundum (sám proti svetu).
Kresťanskí vodcovia preto zvolali v roku 357 ďalší koncil do mesta Sirmium v dnešnom Srbsku. Domnievali sa, že sa im tam podarí ukončiť debatu a nastoliť pokoj. Keďže Písmo neobsahuje podrobný popis Kristovej podstaty, tak povedali, že nikto nemôže vedieť skutočnú pravdu o vzťahu medzi Synom a Otcom. Preto každý, kto tvrdí, že pravdu pozná, prekročil hranicu. Preto išlo Athanasiovi o život. Účastníci koncilu v Sirmiu hovorili, že Kristova podstata je taká slávna, že sa to slovami ani nedá vyjadriť, a preto by sme sa mali vzdať tvrdení o Jeho identite.
Nuž, znie to pokorne, však? Na prvý pohľad možno áno. Cirkevní otcovia a najmä Athanasius sa proti takému postoju vehementne postavili. A urobili tak z troch dôvodov:
- Odmietli tvrdenie koncilu, že hoci je človek presvedčený, nikto však nemôže poznať skutočnú pravdu.
- Odmietli požiadavku koncilu, že majú o tejto veci nielen mlčať, ale že majú uznať svoju nevedomosť.
- Videli, že keď koncil uzavrel debatu o tom, aký je vzťah medzi Synom a Otcom (čím vlastne povedali: „Toto nikdy nebudeme vedieť, tak musíme súhlasiť, že nesúhlasíme“), tak koncil ponechal otvorené dvere pre blud. Bludný názor, že Boží Syn nie je večný, bol tak postavený na rovnakú úroveň, ako pravoverný názor, že Kristus je rovný Bohu.
Dnes sa postoj koncilu v Sirmiu mnohým veľmi páči. Niektorí chcú umlčať debatu a tvrdia, že nesúhlas treba položiť na oltár jednoty. V záujme pokoja by sme mali o kontroverzných záležitostiach prestať rozprávať. Ako vtedy, tak aj dnes povstávajú vodcovia, ktorí hovoria: „Biblia nie je jasná,“ alebo: „záležitosť je veľmi zložitá,“ a preto „by sme sa mali zhodnúť, že sa nezhodneme.“
Nedávno zosnulý britský teológ Michael Ovey ukazuje, že táto výzva len zdanlivo ukončuje debatu, lebo v skutočnosti prestiera stôl, na ktorý sa slobodne kladú rôzne podivuhodné doktríny a praktiky.[1]
Postoj sirmianskeho koncilu ku konfliktu – rozhodiť ruky, a potom karhať ľudí s pevnými presvedčeniami – vedie do slepej uličky. Cirkevní otcovia sa správne proti takej snahe postavili, a my by sme tej tendencii mali vzdorovať tiež.
[1] Je to dôležitý článok o panovačnosti nevedomosti. OVEY, M. The Art of Imperious Ignorance. In: Themelios [online] [cit. 11.03.2020]. Dostupné na internete: https://themelios.thegospelcoalition.org/article/the-art-of-imperious-ignorance/
