„Musíme cez to prejsť!“
Týmito slovami končí refrén v klasickej detskej knihe Michaela Rosena We´re Going on a Bear Hunt [Ideme na lov medveďa]. Pre tých, ktorí ste nemali to potešenie čítať túto knihu tucetkrát dvojročným deťom, kniha je o rodine, ktorá „ide na lov medveďa“, no neustále naráža na prekážky. Či už čelia tráve, rieke alebo blatu, zisťujú, že problémom sa nemôžu jednoducho vyhnúť. Musia „cez to prejsť“.
Podobné riešenie je potrebné aj pri narábaní s divnejšími časťami Písma. Keď sme v pokušení preskočiť niektoré pasáže, musíme si pripomenúť, že máme do činenia s Božím Slovom. Celé Písmo je užitočné na vyučovanie, na napomínanie, na nápravu a na výcvik v spravodlivosti – dokonca aj tie časti, ktoré sa nám zdajú nepohodlné (2Tim 3:16). Nemali by sme ignorovať alebo hľadať hermeneutický únikový východ pre náročné pasáže, ale naopak, pokorne hľadať ich pravý význam a potom sa im s radosťou podriaďovať.
To všetko znie dosť zbožne, ale čo urobíme, keď si prečítame text ako 1Kor 11:2-16? Máme povedať ženám, aby si zahaľovali hlavy? Nemôžeme to obísť ani sprava, ani zľava. Ó, nie!
Nemôžem sľúbiť, že urobím tento text ľahším, ale môžem nám pomôcť cezeň prejsť. Zvýraznením jeho bezprostredného kontextu, pochopením Pavlovej metódy argumentácie a zvážením účelu konkrétnych zvykov v cirkvi môžeme pochopiť, čo táto pasáž znamenala vo svojej dobe a ako sa dá uplatniť dnes. Poďme teda na lov medveďa. Nemáme strach.
Prečo sú závoje v 1. liste Korinťanom?
Jedným z dôvodov, pre ktoré nemožno tento biblický oddiel ignorovať, je ten, že je zasadený medzi dve dôležité diskusie o Večeri Pánovej. Každý kazateľ, ktorý kázal na 1Kor 11, si všimol túto skutočnosť. Môžeme sa však naučiť ešte viac, keď rozšírime kontext na 1Kor 8-14.
V kapitole 8 sa začína diskusia o kresťanskej slobode ohľadom jedla obetovaného modlám a tento rozhovor sa rozvinie do širšieho pojednania o bohoslužbách vrátane úlohy duchovných darov počas bohoslužieb. Rovnováha medzi slobodou, nemennými požiadavkami Božieho morálneho zákona a obavou o našich blížnych sa opakuje v každej z týchto kapitol.
Dôvodom, prečo sa Pavol venuje zahaľovaniu hlavy, je vlastne to, že okolnosti modlitby a proroctva nastoľujú základnú otázku vzťahu medzi mužmi a ženami na verejných zhromaždeniach, najmä na bohoslužbách. Pavol nedáva svojvoľné pravidlá obliekania, ale komentuje dôsledky verejnej prezentácie na spoločenský poriadok. Toto je paralelná téma k užívaniu jedla a k tomu, ako sa pri bohoslužbe praktizujú charizmatické dary. Vnímanie tejto jasnej tematickej súvislosti nám pomôže pochopiť Pavlov argument.
Pavol vyvažuje otázky kresťanskej slobody s účinkami slobodného správania na ostatných, vrátane cirkvi ako sociálnej jednotky. Niektoré ženy, nedávno zmocnené Duchom Svätým, sa modlia a prorokujú. Pavol vidí potenciálny problém: táto charizmatická činnosť by sa mohla vnímať ako protirečenie prirodzenému vzťahu medzi pohlaviami. Pavol teda podporuje a predpisuje zvyk obliekania, zahaľovania hlavy, aby dilemu vyriešil.
Pochopenie Pavlových kategórií a logiky
Okrem toho, že dráždi našu citlivosť, zdá sa byť Pavlov spôsob argumentácie trochu zvláštny. Poďme sa však na to pozrieť bližšie. Jeho logika sa riadi niekoľkými kontrolnými kategóriami. Pavol si cení tradíciu (1Kor 11:2) a zvyk (1Kor 11:16). V spoločenskom usporiadaní vidí určité hierarchické usporiadanie (1Kor 11:3) súvisiace so záznamom o stvorení (1Kor 11:8-12). Tiež je presvedčený, že vonkajšia ozdoba môže a mala by prinášať slávu a česť (1Kor 11:4-6, 15), a mala by to robiť spôsobom, ktorý je v súlade s biblickou protológiou (1Kor 11:7-11) a prirodzeným zákonom (1Kor 11:14-15) (protológia je učením o prvých veciach, rovnako ako eschatológia je učením o posledných veciach).
Pojem z klasickej filozofie, ktorý spája tieto myšlienkové vlákna, je dekórum (grécky, τὸ πρεπον). Pavol v skutočnosti používa variant tohto slova v 1Kor 11:13 (porov. 1Tim 2:10). Dekórum znamená to, čo sa hodí, sluší alebo svedčí. Cicero vo svojom klasickom morálnom pojednaní O povinnostiach definuje túto predstavu o vhodnosti ako správne zosúladenie s podstatou človeka.
Podobnú poznámku robí aj apoštol Pavol, keď sa pýta: „Vari vás neučí sama príroda?“ (1Kor 11:14). Pavol verí, že by sme sa mali prezentovať na verejnosti spôsobom, ktorý je v súlade s tým, k čomu sme povolaní, ako to definuje Boh. Mali by sme vyzerať ako to, kým sme. V spoločenskom prostredí by sa naša verejná prezentácia mala riadiť pokorou, podriadením sa príslušným autoritám a zdržanlivosťou.
Na rozdiel od reflexívnych argumentov, že výber účesu a oblečenia je čisto subjektívnou voľbou, Pavol je presvedčený, že prezrádzajú veľa o štruktúre reality. A s týmto bodom svetoví umelci a dizajnéri skutočne súhlasia s apoštolom: móda hovorí nahlas a občas aj koná. Nezhodujú sa jednoducho na tom, čo by mala hovoriť a robiť. Pavol tvrdí, že by sme nemali byť provokatívni ani revoluční, ale mali by sme sa usilovať o zachovanie dekóra, slušnosti.
To platí dokonca aj pre prípady charizmatickej inšpirácie.
Zvyky a ich význam
Ak text 1Kor 11 popisuje doslovné zahaľovanie vlasov žien, a ak to bola až do 20. storočia takmer univerzálna prax, tak čo si máme myslieť o jej dnešnej extrémnej vzácnosti prinajmenšom v západných cirkvách? Nepoznám definitívnu odpoveď, ale pochybujem, že hlavnou príčinou tohto prerušenia bola starostlivá exegéza a solídna teológia. Napriek tomu existuje rozdiel medzi zachovaním spoločného a známeho zvyku a pokusom o obnovenie strateného zvyku. K tejto otázke by sme mali pristupovať opatrne.
Najprv by sme mali pochopiť, čo je to zvyk. Zvyk je verejná a opakovaná prax zameraná na presadenie určitého morálneho alebo sociálneho princípu. Nie je to zákon, ale skôr rutinný čin, ktorého zámerom je poučiť a presvedčiť prostredníctvom príkladu a privykania. Zvyky sa líšia v závislosti na čase a mieste a ich význam vychádza z širšej verejnej interpretácie.
Nemali by byť úplne subjektívne; skôr odôvodené. Zvyky by mali vzbudzovať u ľudí rešpekt a môžu sa blížiť k autorite zákona, pokiaľ zachovávajú úctu k pojmu autorita a zdvorilú náklonnosť k ľuďom, ktorí ju praktizujú.
Pavol nazýva zahaľovanie hlavy zvykom (1Kor 11:16). Toto si všimli aj komentátori. Martin Luther a Ján Kalvín chválili ženy, ktoré si zakrývali hlavy na verejných zhromaždeniach, obaja však poznamenali, že išlo o zvyk. Charles Hodge o tom píše nasledovné:
Šaty sú do veľkej miery konvenčné. Odev, ktorý je vhodný v jednej krajine, by bol v druhej krajine neslušný. V tomto odseku sa uplatňuje zásada, podľa ktorej by sa ženy mali v obliekaní prispôsobiť všetkým tým praktikám, ktoré si vyžaduje verejné cítenie komunity, v ktorej žijú. Závoj vo všetkých východných krajinách bol, a do veľkej miery stále je, symbolom cudnosti a podriadenosti. Preto, ak by žena v Korinte odhodila závoj, znamenalo by to, že sa zrieka cudnosti a odmieta uznať svoju podriadenosť manželovi. Celý argument apoštola v tomto odseku je založený na predpoklade tohto významu pri používaní závoja.
Zvyky a ich účel
Konštatovanie, že pokrývky hlavy boli zvykom, je dôležité, ale diskusia sa tým nekončí. Napokon, toto je zvyk, ktorý apoštol Pavol podporuje a chváli.
Druhá vec, ktorú by sme si mali uvedomiť, je účel zvyku. Pre Pavla je pokrývka hlavy spojená so ženami, ktoré sa „modlia a prorokujú“ (1Kor 11:5). Zo širšieho kontextu je zrejmé, že ide o verejnú modlitbu a proroctvo. Keď si pripomenieme ďalšie dôležité témy 1. listu Korinťanom, môžeme vidieť, že zahaľovanie hlavy bolo symbolickým spôsobom ako zachovať dekórum, keď sa žena modlila alebo prorokovala na verejnom zhromaždení. Ako „symbol autority“ (1Kor 11:10) ukazovalo na to, že žena skutočne rešpektovala autoritu svojho manžela, aj keď robila niečo, čo by sa inak mohlo považovať za nepodriadené (1Kor 14:34-35) .
Takto bolo zahaľovanie hlavy zvykom s konkrétnym účelom. Zachovával poriadok na verejných zhromaždeniach, aj keď sa žena venovala charizmatickému uctievaniu. So závojom sa žena mohla modliť a prorokovať bez toho, aby spôsobila škandál. Bez neho by nemohla.
Tri aplikácie pre súčasnosť
Ponajprv nás táto pasáž učí dôležitosti slušnosti v kresťanských zhromaždeniach. Mali by sme sa uistiť, že naše oblečenie a správanie zodpovedajú tomu, čo veríme o ľudskej sexualite, ako aj o cudnosti a úcte k ostatným. To znamená, že kresťania sa musia naučiť odolávať mnohým módam a trendom. Áno, niekedy sa možno chceme obliecť pohodlne, ale vždy sa musíme obliecť aj so zreteľom na svedomie nášho blížneho. Naša verejná prezentácia by mala podporovať rešpektovanie autority.
Po druhé, ukazuje nám hlbokú realitu ľudskej sexuality a jej dôsledky pre verejné interakcie. Naše správanie by malo odrážať to, kým sme, ako nás Boh stvoril. Nejde o biblické predpisy a zákazy, ale skôr o činy, ktoré vyplývajú z našej prirodzenosti a ktoré oslavujú našu mužskosť a ženskosť.
Toto nie je čisto individuálne rozhodnutie. Namiesto toho by sme mali rešpektovať zaužívané zvyky v mieste, kde žijeme, a mali by sme odmietnuť revolučné impulzy, aj keď usudzujeme, že sú duchovne inšpirované. Mali by sme prijať svoju stvorenú alebo prirodzenú sexualitu a žiť podľa nej dôsledným a vhodným spôsobom.
Po tretie, nemyslím si, že cirkvi musia vzkriesiť zvyk zahaľovania hlavy. Keby bol zvyk stále dominantný, bolo by zbožné ho rešpektovať a zachovávať, ale stratený zvyk je niečo iné. Keď sa zvyk vytratí, verejný význam tohto zvyku sa zmení a jeho opätovné vynútenie môže vyslať nový a odlišný (a, áno, nesprávny) význam.
Napríklad pred 100 rokmi muži nosili tmavé obleky na väčšinu verejných akcií vrátane rekreácie, aby nevyčnievali z radu. Ak by tak urobili dnes, ich oblek by mal opačný efekt. Podobným príkladom je nosenie klobúka. V predchádzajúcich obdobiach to znamenalo obyčajnú zdvorilosť. Dnes má však trochu špecifický a dokonca provokatívny verejný význam.
Napriek tomu 1Kor 11:2-16 nás učí, že v praxi by sa mali zachovávať zbožné zvyky, a učí nás to skúmať naše zvyky, aby sme zistili, aké posolstvo vysielajú. Mali by sa rešpektovať a podporovať zrozumiteľné zvyky, ktoré poukazujú na vedenie mužov alebo slávu zbožnej ženskosti.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
