Chlieb náš každodenný daj nám dnes…
Matúš 6:11
Čo nás v živote najviac zamestnáva? Je to existenčná otázka, čiže otázka chleba. Rozmenené na drobné: Čo budeme jesť a piť, čím sa zaodejeme, aké budeme mať zamestnanie, ako si zabezpečiť strechu nad hlavou, z čoho raz budeme žiť na dôchodku. Existenčná otázka nás zamestnáva skoro celý život. Nie div, že v modlitbe Otčenáš má táto otázka tiež svoje miesto. Ale aké miesto! Prvé miesto na zozname našich potrieb.
Táto prosba o chlieb vyjadruje skutočnosť, že existuje nielen bezbožný materializmus, ale i Boží materializmus. Veď Boh je Stvoriteľom hmotného, materiálneho sveta. On nás stvoril nielen ako duchovné bytosti, ale aj ako hmotné, telesné bytosti, ktoré majú ústa i žalúdok. Ktoré potrebujú jesť i piť i sa zaobliecť.
Navyše Boh sa k hmote priznal ešte iným, úplne jedinečným spôsobom, keď sa vo svojom Synovi sám stal človekom. Slovo sa stalo telom (Jn 1:14), hmotným, materiálnym telom z mäsa a kostí. Preto Bohu nič ľudské nie je cudzie. On berie všetky naše potreby vážne. Ten, ktorý v jednej chvíli kázal zástupom o Božom kráľovstve, o chvíľu na to nasýtil ich hladné žalúdky chlebom. Ten, ktorý v jednej chvíli odkrýval duchovné tajomstvá svojim učeníkom, o chvíľu na to ich vzal do ústrania, aby si oddýchli.
Ten, ktorý bol na ceste na kríž, aby vykúpil hriešny svet, sa na tejto ceste zastavil pri plačúcej vdove matke, ktorá stratila svojho syna. Zastavil sa pri slepom žobrákovi, ktorý na Neho volal. Zastavil sa pri zúfalom otcovi s chorým dieťaťom. Ten, ktorý svoje verejné pôsobenie začal tým, že rozmnožil na svadbe víno, zakončil svoje pôsobenie tým, že v hodine svojej smrti zveril učeníkovi Jánovi do opatery svoju matku. Bohu nič ľudské nie je cudzie. Preto Ježiš vkladá do našich úst i túto prosbu o chlieb.
Pane, ďakujeme, že v tejto modlitbe sa myslí na všetko. Aj na náš žalúdok.