Článok patrí do série každodenných zamyslení z rôznych textov Starej i Novej zmluvy vydaných pod názvom Svetlo môjmu chodníku.
Ježiš vstal a odišiel odtiaľ do končín Týru. Vstúpil do domu, no nechcel, aby sa to niekto dozvedel. Svoju prítomnosť však nemohol utajiť. Hneď sa o ňom dopočula žena, ktorej dcéra bola posadnutá nečistým duchom. Prišla a padla mu k nohám. No tá žena bola pohanka, rodom Sýrofeničanka a prosila ho, aby vyhnal z jej dcéry zlého ducha. On jej však povedal: Dovoľ, aby sa najskôr nasýtili deti. Nie je dobré brať chlieb deťom a hádzať šteňatám. Žena mu odpovedala: Iste, Pane, lenže aj šteňatá sa živia pod stolom omrvinkami po deťoch. Nato jej povedal: Pre toto slovo choď, zlý duch tvoju dcéru opustil. Keď sa vrátila domov, našla dieťa ležať v posteli a zlý duch bol preč.
Marek 7:24–30
Čo sa musí stať, aby sa človek, ako napríklad táto žena pohanka, stretol s Ježišom? Čítame, že sa o ňom dopočula… Všetko to z jej strany začne počutím o Ježišovi. Ale nie každý, kto o Ňom počuje, aj k Nemu príde. Žena však áno:Prišla… A neprišla len tak:Prišla a padla mu k nohám. Počuť, prísť a padnúť k Ježišovým nohám je tá najmenej samozrejmá vec. Dôvod, prečo sa žena ocitne pri jeho nohách, je jej dcéra, ktorá bola posadnutá nečistým duchom. Táto matka je zlomená bolesťou z utrpenia svojho dieťaťa. To ju privedie k Ježišovi.
Matke ide o dieťa, preto Ježiša prosí, aby vyhnal z jej dcéry zlého ducha. Ježišovi však ide o matku, lepšie povedané o jej vieru. Preto postaví ženinej prosbe do cesty prekážku: Dovoľ, aby sa najskôr nasýtili deti. (Teda deti Izraela.) Nie je dobré brať chlieb deťom a hádzať šteňatám. (Teda psom, ako Židia nazývali pohanov.) Ježiš tým povie, že jeho služba patrí najskôr Izraelu. Nie pohanom, nie outsiderom. Tvrdá reč, ktorou však Ježiš skúša jej vieru.
Žena dáva Ježišovi za pravdu keď povie: Áno, Pane (Roh). Naozaj nie je dobré brať chlieb deťom. A ja nie som dieťa Izraela, ktoré by malo právo sedieť pri tvojom stole. Som len to šteňa. Ale môžem byť aspoň šteňaťom pod tvojím stolom? Veď aj šteňatá sa živia pod stolom omrvinkami po deťoch. Ona pokorne prijme miesto šteňaťa, outsidera, ktoré jej určil Ježiš. Ale v pokornej viere bojuje aspoň o tie omrvinky. I s tými sa uspokojí. Len nech sú to omrvinky z Ježišovho stola. Takto koná zlomený človek. Je zlomený v srdci, ale nezlomný v pokornej viere. Ježiš jej povie: Pre toto slovo choď, zlý duch tvoju dcéru opustil. Prizná sa k jej viere a prepustí ju so slávnym uistením. A ona ide. Má len Ježišovo slovo, ale jej to stačí. Viere vždy stačí slovo. A tak sa aj stalo. Presne podľa jeho slova.
Pane, ďakujeme, že nás, outsiderov, si pozval k svojmu stolu ako Božie deti!
