Hospodin zoslal na Sodomu a Gomoru síru a oheň; bolo to od Hospodina. Zničil tie mestá, celé Okolie, všetkých obyvateľov miest a všetky poľné rastliny. Lótova žena sa obzrela a premenila sa na soľný stĺp.
Genezis 19:23-26
Dívame sa na koniec Lótovho raja na zemi. To, čo tak dlho a usilovne budoval, končí v daždi síry a popola. Na rozdiel od Abraháma uveril ilúzii, že v tomto svete človek môže nájsť svoj pozemský raj. Preto svoj život, svoju istotu, nádej, šťastie a bezpečie oprel o dočasné, vonkajšie veci. Ale vo chvíli, keď sa začali rúcať jeho vonkajšie istoty a opory, zrútil sa i on spolu s nimi. To je životná zákonitosť. Ak sa nám zrúti to, k čomu sme boli pripútaní, tak sa zrútime spolu s tým.
Všetky pozemské raje sa jedného dňa ukážu ako ilúzie, klamné a dočasné. Kto hľadá šťastie tu a teraz, v pominuteľných veciach, určite ho stratí. Smrť mu všetko vezme z rúk, odíde bez ničoho. Preto ak nechceme skončiť ako Lót, musíme sa oprieť o večné hodnoty ako Abrahám. Potom sa môže zrútiť čokoľvek i celý svet. Ale my sa nezrútime s ním, lebo tento svet nie je naším svetom a tento pozemský domov nie je naším domovom.
Súd dopadá nielen na Lótov pozemský raj, ale i na jeho ženu. Ona sa stala známou svojím pohľadom, ktorý ju stál život. Ako tráva ukazuje, ktorým smerom fúka vietor, tak pohľad ukazuje, ktorým smerom nás ťahá naše srdce. Pohľad Lótovej ženy prezrádza jej skrytú lásku k svetu. Zo Sodomy síce vyšla, ale jej srdce zostalo v Sodome. Jej oči sa obrátili tam, kde ležal poklad jej srdca. A kde je náš poklad, tam je i náš osud. Údel, ktorý stihol Sodomu, stihol i ju. Preto platí Ježišovo varovanie: Pamätajte na Lótovu ženu! Ona si „len“ zamilovala svet. Ale na túto lásku sa zomiera.
Pane, ukáž nám, kde je náš poklad, ku ktorým pominuteľným veciam sme pripútaní.
