Jonáš sa z brucha ryby modlil k Hospodinovi, svojmu Bohu. Hovoril:K Hospodinovi som volal zo svojho súženia a on ma vypočul. Z útrob podsvetia som kričal o pomoc, ty si začul môj hlas. Hodil si ma do hlbiny uprostred šíreho mora, aby ma obkľúčil prúd. Všetky tvoje príboje a vlny sa nado mnou prevalili. Ja som však povedal: Som zahnaný spred tvojich očí. Ako ešte uzriem tvoj svätý chrám? Obklopila ma voda až po hrdlo, obkľúčila ma hlbina, chaluha mi ovinula hlavu pri základoch vrchov. Zostúpil som do krajiny, ktorej závory sa za mnou zavreli naveky. Ty si však vytiahol môj život z jamy, Hospodin, Bože môj. Keď vo mne chradla duša, spomenul som si na Hospodina, moja modlitba prišla k tebe, do tvojho svätého chrámu.
Jonáš 2:2-8
Ako Boh privedie Jonáša do Ninive, keď tam odmietol ísť? Tak, že ho najprv privedie k pokániu. To znamená, že privedie Jonáša k tomu, aby aj Jonáš chcel to, čo chce Boh. Tento príbeh tak zvestuje Boha, ktorý privádza človeka k pokániu. Veď keby mal Boh čakať na Jonášovo, ale i na naše pokánie, tak sa ho nikdy nedočká. Boh to však nenecháva na Jonáša. On nečaká na jeho pokánie, On pracuje na jeho pokání. On ho sám k nemu privádza. Za tvojím i mojím pokáním stojí Boh, jeho iniciatíva, nie naša.
Ale ako Boh privádza Jonáša k pokániu? Tak, že ho najprv privedie na súd: Hodil si ma do hlbiny uprostred šíreho mora, aby ma obkľúčil prúd. Všetky tvoje príboje a vlny sa nado mnou prevalili. Boli to síce námorníci, ktorí hodili Jonáša do mora, ale on za tým vidí Božiu ruku: Ty si ma hodil, tvoje príboje, tvoje vlny sa valili cezo mňa. Keď Jonáš nechcel počuť, tak musel na vlastnej koži pocítiť dôsledky svojej neposlušnosti.
Boh však preto priviedol Jonáša na súd, aby ho priviedol k pokániu. Preto pohol morom, aby Jonáša pohol k pokániu. Preto ho hodil cez palubu, aby ho zastavil na úteku. Ešte i Božie súdy sú Božou milosťou!
Skutočným trestom pre Jonáša nebolo to, že ho Boh hodil do mora. Skutočným trestom by bolo to, keby ho Boh do neho nehodil. Skutočným trestom pre Jonáša nebolo to, že mu Boh prekazil útek. Skutočným trestom by bolo, keby mu ho Boh neprekazil. Ale Boh nás má príliš rád na to, aby nás nechal ísť vlastnou cestou. Radšej nás hodí i cez palubu, len aby sme sa spamätali. Nemusí, ale chce. A dobre, že chce. Čím musí Boh pohnúť v našom živote, aby nás pohol k pokániu?
Pane, ďakujeme, že pracuješ na našom pokání!
