Článok patrí do série každodenných zamyslení nad knihou Exodus s názvom Do zeme zasľúbenia.
Boh preukazoval babiciam dobrodenie, ľud sa ďalej množil a veľmi mohutnel. Pretože sa pôrodné babice báli Boha, dal im potomstvo.
Exodus 1:20 – 21
Je zaujímavé, že Boh sa v celej kapitole skoro vôbec nespomína. Až teraz, v jej závere Ho pisateľ knihy spomenie v súvislosti s pôrodnými babicami. Inak celý čas Boh mlčí. Nepočujeme Ho prehovoriť ani slovo. Je to faraón, ktorého počujeme vydávať rozkazy. Kapitola je plná egyptského kráľa. A predsa. Hoci Boh mlčí, nie je nečinný. On koná, ticho, nenápadne. Žiadne fanfáry nesprevádzajú jeho činy. Ale za každým refrénom tejto kapitoly: … ľud sa ďalej množil a veľmi mohutnel (Ex 1:7), (Ex 1:12), (Ex 1:20) môžeme vidieť tichú Božiu vernosť, s ktorou On plní svoje sľuby. Lebo Boh spravidla nekoná okázalo, dramaticky, nápadne. Nepriťahuje na seba pozornosť. Celý čas stojí za scénou, za oponou, ale na scéne vidieť výsledky jeho pôsobenia. Tak ako v tomto prípade.
Preto niekedy až po rokoch, pri pohľade späť vidíme, ako Boh v každodenných, bežných okolnostiach nášho života nenápadne, ale verne plnil svoje sľuby v našom živote. Sme ako deti, ktoré si až po čase všimnú, čo všetko ich matka či otec pre ne urobili. Za čím všetkým boli ruky ich rodičov. Veď ani rodičia nahlas neupozorňujú svoje deti na všetko, čo pre ne robia. Podobne to robí aj Boh. Preto až po čase zistíme, v čom všetkom mal Boh „prsty“. On to často necháva na nás, aby sme vo svojom živote objavovali jeho milosť a dobrotu. Jeho vernosť v plnení svojich sľubov. A potom prežili radosť a vďačnosť z každého nového objavu.
Aj v tomto príbehu to Boh necháva na nás. Neupozorňuje na seba. Aspoň nie slovom. Upozorňuje na seba tým čo koná. Čo je to? Na každý nový útlak Božieho ľudu zo strany faraóna odpovedá svojím novým požehnaním. Čím väčšmi ho utláčali, tým väčšmi sa rozmnožoval… (Ex 1:12). To je Božia odpoveď na útlak zo strany sveta. Svet nikdy nemôže zničiť pramene požehnania, z ktorých žije a čerpá Boží ľud. Lebo tie pramene nie sú v nás, ale v Bohu. A čím viac sa svet snaží privrieť Božiemu požehnaniu dvere, tým viac ich Boh otvára. Preto časy utrpenia a prenasledovania vždy boli pre cirkev aj časmi nového požehnania. Lebo Boh neprestáva byť Bohom ani v Egypte. Ani v najťažších chvíľach nášho života.
Pane, ďakujeme, že môžeme vidieť tvoju dobrú ruku za svojím životom!
Každodenné zamyslenia sú prevzaté z publikácie DO ZEME ZASĽÚBENIA – úvahy na každý deň.
Ak by ste si chceli zakúpiť tlačenú knihu (10,- €) zamyslení, kontaktujte nás emailom.
