Článok patrí do série každodenných zamyslení z rôznych textov Starej i Novej zmluvy vydaných pod názvomS vetlo môjmu chodníku.
Hrnulo sa za ním množstvo ľudí, ktorí ho tlačili zo všetkých strán. Bola tam istá žena, ktorá dvanásť rokov trpela na krvotok. Veľa vytrpela od mnohých lekárov, minula na to celý svoj majetok, ale nič jej to neosožilo, ba stav sa jej neustále zhoršoval. Keď sa dopočula o Ježišovi, pretisla sa zástupom a odzadu sa dotkla jeho odevu…
Marek 5:24–27
Ťažko si predstaviť beznádejnejšiu situáciu, než v ktorej sa nachádza táto žena! Jej menštruačná porucha, ktorá spôsobila stále krvácanie, trvá už dlhých dvanásť rokov. Čím dlhšie ochorenie trvá, tým menšiu nádej na uzdravenie má. Veľa si vytrpela nielen od choroby, ale ešte viac od lekárov. Každý nový lekár znamenal novú nádej a zároveň aj nové, ďalšie sklamanie. Človek si neraz sľubuje pomoc od druhých, aby nakoniec zistil, že sú veci, s ktorými mu druhí ani pri najväčšej ochote nemôžu pomôcť.
Navyše jej choroba ju podľa Mojžišovho zákona robí kulticky nečistou a teda ju vylučuje zo spoločenského i náboženského styku s ľuďmi. Jej utrpenie je znásobené osamelosťou. Choroba ju tak postupne pripravila o zdravie, o majetok, o spoločnosť ľudí a o nádej na uzdravenie.
Tu je človek, ktorý sa dostal na koniec ľudských síl aj ľudských možností. Cesta k tomuto bodu v živote je niekedy veľmi dlhá, trpká a ťažká, lebo človek sa nechce rýchlo vzdať. Bojuje zo všetkých síl. Chytá sa všetkého a všetkých. Žena siahla až na dno ľudských síl. Čo zostáva takému človeku, ktorý je na konci so silami? Ktorý je na dne? Zúfalstvo. Alebo môže skončiť pri Ježišových nohách. Tak ako neskôr skončí táto žena.
Jej príbeh nám ukazuje, že pokiaľ neprídeme na koniec svojich síl, neskončíme pri Ježišových nohách. Naša sila nás totiž od Ježiša vzďaľuje. Stojí medzi Ním a nami. Pokiaľ ešte vládzeme bojovať, sme stále príliš silní na to, aby sme sa chytili Ježiša ako jedinej nádeje. Ešte sme sa nestali žobrákmi, ktorí sú už na dne. Je to naša slabosť, ktorá nás privádza k Ježišovi. Lebo k skutočnému stretnutiu s Ním nedochádza na našich výšinách, kde sme silní, ale na našom dne, kde sme slabí a bezmocní.
Pane, odpusť nám, keď radšej chceme byť silní bez Teba, ako slabí s Tebou!
