Cirkev a služba

Aj toto niekedy spievame?!

Z abstraktného ku konkrétnemu – o tom je ďalšie pokračovanie našej série o kresťanoch, hudbe a uctievaní. Rozobrali sme teologické, teoretické i praktické princípy toho, aké by mali byť piesne, ktoré spievame spolu ako zhromaždená cirkev na bohoslužbách (a prečo). Hovorili sme, že piesňami sa ako spoločenstvo učíme evanjelium, pripomíname si ho a pomáhame si naň správne reagovať. Preto piesne pre spoločný spev musia byť v prvom rade teologicky správne a zrozumiteľné a tomu musia podriaďovať svoje poetické i hudobné spracovanie a tak prispievať k svojej „spievateľnosti“. O tom si môžete podrobnejšie prečítať v predošlých článkoch. Tento článok je stručným výberom praktických príkladov – textov piesní, ktoré sú menej vhodné či úplne nevhodné na bohoslužby.

Než sa do toho zahryzneme, rád by som poznamenal dve veci.
Po prvé, to, čo nasleduje, ani zďaleka nie je ten najreprezentatívnejší zoznam. Ide o výber, ktorý má pomôcť prakticky aplikovať princípy, ktoré si vysvetľujeme. Slúži skôr na ilustráciu a inšpiráciu, než ako vyčerpávajúce spracovanie tejto témy. Niektoré piesne pre vás budú menej známe, lebo sú príliš staré alebo príliš nové, alebo ste sa s nimi jednoducho nestretli. Vždy by sa dali nájsť ďalšie, no parafrázovanými slovami klasika: „Písaniu [piesní] niet konca-kraja a mnohé premýšľanie unavuje telo”. Ďalšie riadky preto nemajú vyčerpať tému a tak vyčerpať i čitateľov, ale ukazovať smer.

Zároveň chcem opäť podotknúť, ako som to robil v predošlých článkoch, že nechcem na nikoho útočiť. Ani na hudobníkov, vedúcich chvál, autorov piesní, či kohokoľvek, koho sa táto téma spájajúca sa so silnými emóciami dotýka. Môj zámer je pomôcť, nie potopiť. Miestami používam tón, ktorý sa môže javiť ako príliš ostrý či výsmešný – prosím o zhovievavosť, robím tak preto, aby som zdôraznil myšlienku kvôli lepšiemu pochopeniu a zapamätaniu. Pozrime sa teda príklady piesní, ktoré z rôznych dôvodov dobre spoločným bohoslužbám neslúžia.

Najvážnejším problémom, ako sme spomínali, podľa mňa je, keď piesne obsahujú vyslovene nepravdy, teologické nezmysly, falošné učenie či „len“ nepresnosti. Napríklad:

Vždy keď sa modlím
On [Boh] odpovedá.

Nie, neodpovedá – jedine, že Božie mlčanie považujeme za odpoveď. V Biblii čítame, že niekedy nedostávame to, o čo prosíme – lebo môžeme prosiť nesprávnym spôsobom (Jk 4:3). Spievaním tohto sa však programujeme na nastavenie, že ak Boh neodpovedá na naše modlitby, tak niečo nie je s Bohom v poriadku. Lepší prípad je, že nás to vedie k pocitu, že niečo nie je v poriadku s nami a našimi modlitbami – ale to je mimo zámer toho, čo táto pieseň chce povedať. Alebo:

A naše chvály sú Tvoj [Ježišov] trón.

Toto znie, ako keby bol Ježiš závislý na našich chválach. Ako keby Ježiš nevládol celému vesmíru, ale potreboval, aby sme mu spievali, aby mal autoritu či dovolenie konať (predpokladám, že trón je metonymiou, ktorou sa myslí Ježišova vláda). Ježiš však vôbec nie je obmedzený tým, či ho chválime, či nie. V celej Biblii okrem toho vidíme, že ľudská oslava Boha je vždy reakciou na to, kto Boh je a ako nám to ukázal.

Ježiš, vezmi trón svoj

Čo to ale znamená, že Ježiš má vziať svoj trón? Znie to, ako keby trón bola nejaká fyzická vec, ktorú si má vziať do vlastníctva alebo niekam – ako „zober si ruksak na výlet“. Zrejme autor slovom „vezmi“ myslel „zaujmi“, teda tou vetou sa asi myslí „Ježiš, chop sa úradu Kráľa“. No, ako sme spomenuli vyššie, Ježiš už Kráľ je a náš postoj k tomu to nijako neovplyvňuje. Podobne – ak nie viac – mätúce bývajú texty, ktoré sa ťažko chápu. Napríklad:

Nech tečie rieka Tvojho [Ježišovho] života v nás
Chcel by som prežiť dnes tvoj vodopád.
Daj sa mi napiť z tvojho prameňa krás

Ak aj pripustíme, že rieka Ježišovho života je Svätý Duch (?) či nové, duchovné narodenie, tak čo sa tu vlastne má diať? Čo znamená prežiť tvoj „vodopád“? Nejaké potenciálne smrtiace duchovné pôsobenie? A čo je to „prameň krás“? A v akom vzťahu je k tej rieke a vodopádu? Prečo máme piť, keď musíme prosiť, aby sme to prežili? Iste by sa toto všetko dalo nejako konzistentne vysvetliť, lenže na to na bohoslužbách nie je priestor a takto to ostáva veľmi mätúce. Ale spomeniem ešte jeden príklad s vodou:

Ó, ponad vrchy prúdi k nám
rieka lásky zázračná

Čo znamená, že rieka prúdi ponad vrchy? Že prúdi z veľkej diaľky? Výšky? Že je z neba? A prečo je zázračná? Práve preto, že dokáže prúdiť ponad vrchy?

Potom sú piesne, ktoré hovoria o našej reakcii na Ježiša. Principiálne nie sú zlé, zlé to však je, keď vyznávajú niečo, čo o nás nie je pravda, alebo to nemôžeme pravdivo vyznávať ako celé spoločenstvo. Napríklad:

Pane, smädní sme po tebe
nech táto oslava naplní ulice
chceme tancovať
z lásky ku tebe

Možno je to dobrá pieseň pre súkromné vyznávanie alebo na koncert, ale ja na bohoslužbách (a vlastne ani inde) nechcem z lásky k Bohu tancovať. Chcem robiť rôzne veci, ale tanec medzi ne nepatrí. Alebo z inej piesne:

Priamo z našich sŕdc tebe chvála znie,
na tvári je ten, čo rozumie.

Koľkí z nás pri bohoslužbách padajú na tvár, keď porozumejú – ťažko povedať, čomu vlastne? Niektorí ľudia pri hlbšom chápaní Božích právd vstávajú a dvíhajú ruky, iní ticho a zamyslene sedia, niektorí pokľaknú a áno, niektorí možno padajú na tvár. Ale nie je dobré to vyznávať ako celé zhromaždenie za každého jedného – lebo sú ľudia, ktorí svoju duchovnosť fyzicky prejavujú inak.

Ďalej sú piesne, ktoré sú vhodné, len keď zhromaždenie dobre pozná teologické koncepty a metafory, preto pri nich treba byť veľmi opatrný:

Svadba Baránkova sa blíži,
nevesta je už pripravená

Biblie znalí vedia, že Baránok je označenie Ježiša, nevesta jeho cirkev a svadba je ich konečné spojenie do dokonalého vzťahu na konci vekov. Bez kontextu – napríklad neveriaceho, ktorý je na bohoslužbách prvýkrát, to môže dokonca zaváňať zoofíliou.

A, samozrejme, sú piesne tak zlé, že sa v nich miešajú rôzne kategórie chýb. Napríklad:

To všetko je len o tebe [Bohu],
zošli oheň svoj na oltár obete,
plameň našich chvál dá vedieť vo svete.

Tu sa mieša nedefinovanie, čo všetko je „to všetko“, potom akási kombinácia Božieho ohňa s ľudským plameňom, metaforické odvolávky na Starú zmluvu a obetný systém a výnimočné prípady, keď Boh na obete zoslal oheň a nemuseli ho zapaľovať kňazi – bez kontextu ťažko pochopiteľné – ďalej predpoklad, že naše chvály (plamenné – to sú aké?) nejako svetu dajú vedieť o Bohu, no neviem načo, keďže spievame, že už každý vie, že je to o Bohu. Pri tejto piesni sa mi nechce tancovať, ale skôr od podráždenia kričať.

A mohli by sme ešte veľa hovoriť o Božej „nádhere k nám“, o tom, že Boh je z nášho správania „smutný“, o tom, že sme „do Kráľa zbláznení“, o tom, že náš duch „s ľahkosťou (!) svedčí“, o tom, že stojíme / klaniame sa / dvíhame ruky, pričom to nerobíme, o tom, že Ježiš Boží „bol“ Syn, a tak ďalej… asi si už sami začínate robiť obraz.

Na záver – viem, že nachádzať chyby a kritizovať je ľahšie ako chváliť. Že rúcať je ľahšie ako budovať. Opäť však slovami toho istého klasika, je „čas búrať i čas stavať“. Toto bol čas búrať, ale v pláne je aj stavať a určite sa chystám v niektorom pokračovaní spomenúť a odporučiť aj dobré piesne.

Poznámka redaktora: Článok patrí do série Kresťania a hudba.

Šimon Evin

má vášeň pre objavovanie Božích právd v Biblii a ich odovzdávanie ďalším. Venuje sa tomu najmä v Cirkvi bratskej v Leviciach ako jeden z vedúcich mládeže, napríklad v skupinkách, 1 na 1 alebo káže. Okrem toho veľa číta, píše, prekladá, tlmočí a popri Biblii frčí na angličtine vo všetkých jej podobách. Na živote ho najviac teší nádej na jeho pokračovanie v dokonalej Božej večnosti s Kristom.