Definícia
Biblický kánon je zbierka biblických kníh, ktoré dal Boh svojmu ľudu ako spoločenstvu. Vyznačujú sa svojimi božskými vlastnosťami, prijatím spoločenstvom veriacich a spojením s apoštolmi, či už na základe autorstva alebo naviazanosti na nich.
Zhrnutie
Biblický kánon je zbierka biblických kníh, ktoré Boh dal svojmu ľudu ako spoločenstvu. Tieto knihy pomerne skoro zoskupil Boží ľud, pričom Stará zmluva bola ustanovená najneskôr v dobe narodenia Ježiša, a ohľadom Novej zmluvy prevládala čoraz väčšia zhoda už pred koncom druhého storočia. Hoci sa o novozmluvnom kánone oficiálne rozhodlo až v štvrtom storočí, existujú dobré dôvody byť si istí ohľadom historických okolností tohto procesu. O týchto knihách sa rozhodovalo prevažne na základe troch faktorov: ich božských vlastností, ich prijatím zo strany cirkevných zborov a ich prepojením na niektorého z apoštolov. Väčšinu novozmluvných kníh napísal priamo niektorý z apoštolov (vrátane Pavla) a tie ostatné sú úzko spojené so svedectvom apoštolov samých.
Biblia je neobyčajná kniha. Na rozdiel od väčšiny súčasných kníh sa Biblia skladá z mnohých menších kníh, ktoré napísali rôzni autori v rôznom čase a na rôznych miestach. To prirodzene vyvoláva otázky o tom, ako sa tieto knihy zozbierali do jedného zväzku. Kedy sa to stalo? Kto robil tie kritické rozhodnutia? A prečo by sme si mali myslieť, že boli správne? Všetky tieto otázky sa týkajú toho, čo je známe ako biblický kánon. Tento pojem označuje zbierku biblických kníh, ktoré dal Boh svojmu ľudu ako spoločenstvu.
Otázky ohľadom kánonu sa dajú rozdeliť do dvoch širokých kategórií: historické a teologické. Historické otázky o kánone sa týkajú času a spôsobu. Kedy v dejinách boli naše starozmluvné a novozmluvné knihy zozbierané do funkčného korpusu? Aké sily alebo jednotlivci tento proces ovplyvnili? Teologické otázky sa viac zaoberajú legitimitou a autoritou. Máme nejaký dôvod myslieť si, že toto sú tie správne knihy? Dokážeme vôbec povedať, či máme tie správne knihy? Tento článok sa stručne venuje obom týmto kategóriám.
Historické otázky
Čo sa týka starozmluvných kníh, existujú dobré dôvody myslieť si, že pri Ježišovom narodení už existoval ustálený korpus. Židovský historik z prvého storočia, Iosephus, spomína zoznam 22 starozmluvných kníh, ktoré Židia akceptovali, ktorý očividne zodpovedá našej súčasnej zbierke 39 kníh. (Proti Apiónovi 1.38–42). Aspoň podľa Iosepha sa zdá byť starozmluvný kánon pomerne ustálený: „Hoci už teraz prešlo tak veľa času, nikto sa neodvážil pridať, odstrániť či zmeniť ani slabiku“ (Proti Apiónovi 1.42).
Iosephove komentáre potvrdzuje ďalší židovský zdroj z prvého storočia, konkrétne Filón Alexandrijský. Filón naznačuje, že starozmluvný kánon bol rozdelený na tri časti: „zákony, a posvätné videnia od Boha vyslovené svätými prorokmi…a žalmy“ (O živote kontemplatívnom 25). Zdá sa, že táto trojitá štruktúra zodpovedá slovám samotného Ježiša o tom, že Stará zmluva sa skladá z „Mojžišovho zákona, Prorokov a Žalmov“ (Lk 24:44). Ďalšie ozveny trojitého rozdelenia Starej zmluvy môžeme nájsť v židovskom diele Bena Siru (Kniha Sirachovcova) a útržkovitom texte z Kumránu známom ako 4QMMT.
Jedným z ďalších spôsobov, ako overiť stav starozmluvného kánonu v prvom storočí, je pozrieť sa na to, ako novozmluvní autori používajú starozmluvné knihy. Hoci novozmluvní autori často citujú starú zmluvu, nenachádzame žiadne náznaky sporu o tom, čo patrí a čo nepatrí do starozmluvného kánonu. V Novej zmluve nemáme ani jeden prípad, kedy by autor citoval ako súčasť Písma nejakú knihu, ktorá by nepatrila do nášho súčasného kánonu 39 kníh. Hoci Ježiš sám sa často sporil so židovskými vodcami svojej doby, nikde nenachádzame ani len náznak toho, že by vznikali spory o tom, ktoré knihy patria k Písmu – čo by sa ťažko vysvetľovalo, keby bol starozmluvný kánon vtedy ešte len vznikal.
Môžeme teda súhlasiť s Stephenom Chapmanom, ktorý hovorí: „Na prelome tisícročia bol židovský kánon Písma do veľkej miery ustanovený, či dokonca obsahovo absolútne definovaný a ohraničený“ (pozrite jeho článok „The Old Testament Canon and Its Authority for the Christian Church” 137).
Čo sa týka novozmluvného kánonu, zdá sa, že existuje základný súbor biblických kníh – približne 22 z 27 – ktorý fungoval ako Písmo už v polovici druhého storočia. Vo všeobecnosti sa toto jadro skladalo zo štyroch Evanjelií, Skutkov, Pavlových trinástich listov, Listu Hebrejom, 1. Petrovho listu, 1. Jánovho listu a Zjavenia. Knihy, o ktorých sa „viedli spory“ boli skôr kratšie knihy ako 2. Petrov list, Júdov List, Jakubov List a 2. a 3. Jánov list.
Napriek tomu sa zdá, že Kresťania používali novozmluvné knihy ako Písmo už pred druhým storočím. 2. Petrov list označuje Pavlove listy za „Písmo“ (2Pt 3:16), čo nám ukazuje, že už vtedy bol v obehu korpus Pavlových listov, ktorý sa považoval za rovnocenný so starozmluvnými knihami. Podobne 1. list Timotejovi cituje Ježišov výrok „Robotník si zaslúži svoju mzdu“ ako Písmo. Jediný známy zhodný výrok sa nachádza v Lukášovi 10:7.
V druhom storočí vidíme, že takéto používanie novej zmluvy pokračuje. Papias, biskup z Hierapolisu, zrejme akceptuje minimálne Evanjeliá podľa Mareka a Matúša, spolu s 1. Petrovým listom, 1. Jánovým listom, Zjavením a možno niektorými Pavlovými listami (pozri Eusebios, Ekklesiastiké historia 3.39.15–16). Už v polovici druhého storočia má Justín Martýr ustálenú zbierku štyroch evanjelií, ktorá sa počas bohoslužby čítala spolu so starozmluvnými knihami (pozri jeho 1. Apológia 47.3). V časoch Irenea, biskupa z Lyonu z konca druhého storočia, vidíme takmer kompletný novozmluvný korpus. Jeho kánon sa skladá z približne 22 z 27 novozmluvných kníh, ktoré považuje za Písmo a cituje viac než tisíckrát.
Raní kresťania sa teda ohľadom novozmluvných kníh zhodli pozoruhodne skoro. Hoci spory ohľadom niektorých novozmluvných kníh sa vyriešili až v štvrtom storočí, jadro novozmluvného kánonu existovalo už dávno predtým.
Teologické otázky
Hoci prehľad historických dôkazov vyššie odpovedá na otázky o čase a spôsobe vzniku kánonu, stále existujú otázky o jeho autorite a platnosti. Ako vieme, že toto je tých správnych 66 kníh? Existuje spôsob, podľa ktorého cirkev pozná, že nejaká kniha je od Boha? Stručne sa teraz pozrieme na tri vlastnosti, ktoré majú všetky kanonické knihy spoločné.
Božské vlastnosti
Prvá vlastnosť, ktorou sa budeme zaoberať – a ktorá sa často prehliada – je, že máme dobré dôvody domnievať sa, že knihy od Boha budú obsahovať dôkazy o svojom Božskom pôvode. Reformátori ich označovali za božské vlastnosti alebo indikátory (indicia). Ak Boh je skutočne tým, kto stojí za týmito knihami, tak by sme mali očakávať, že tieto knihy majú vlastnosti samotného Boha.
Veď nakoniec vieme, že stvorený svet je od Boha, lebo v ňom vidíme zjavené vlastnosti samotného Boha (Ž 19; Rim 1:20). Podobne by sme mali očakávať, že Božie špeciálne zjavenie, jeho napísané slovo, bude na tom rovnako. Ako príklady takých vlastností môžeme uviesť krásu a excelentnosť (Ž 19:8; Ž 119:103), silu a účinnosť (Ž 119:50; Heb 4:12-13) a jednotu a harmóniu (Nm 23:19; Tít 1:2; Heb 6:18).
Vďaka týmto božským vlastnostiam kresťania spoznajú hlas svojho Pána v Písme. Ako povedal sám Ježiš: „Moje ovce počúvajú môj hlas. Ja ich poznám a ony ma nasledujú“ (Jn 10:27).
Nekresťania budú, samozrejme, protestovať proti myšlienke, že v Písme nachádzame božské vlastnosti, pretože oni osobne ich tam nevidia. Musíme však pamätať na to, že ľudia sú skazení pádom a zaslepení hriechom. Aby tieto vlastnosti správne videli, potrebujú to, čo reformátori nazvali vnútorné svedectvo Svätého Ducha. Nám, ktorí sme v Kristovi, Duch otvára oči, aby sme v týchto knihách videli Božské vlastnosti, ktoré sa v nich objektívne nachádzajú.
Prijatie spoločenstvom
Je dôležité podotknúť, že práca Ducha neprebieha len na úrovni jednotlivcov, ale taktiež na úrovni spoločenstva. Preto existujú dobré dôvody myslieť si, že Boží zmluvný ľud ako celok nakoniec rozpozná knihy, ktoré sú od neho. Ak je to tak, potom môžeme považovať zhodu v Božom ľude (v dobách starej aj novej zmluvy) za spoľahlivé usmernenie v tom, ktoré knihy sú od neho.
To neznamená, že by sme mali očakávať, že Boží ľud bude v otázke kanonických kníh okamžite a absolútne jednotný. Vždy budú existovať ostrovčeky nesúhlasu a nezhody (ako je to pri každej doktríne). Môžeme však očakávať prevládajúcu všeobecnú zhodu v priebehu vekov – a presne to nachádzame.
Ako tvrdil Herman Ridderbros: „Kristus ustanoví a vybuduje svoju cirkev tak, že spôsobí, aby cirkev prijala práve tento kánon, a pomocou práce a svedectva Svätého Ducha uzná, že tento kánon je jeho“ (Redemptive History and the New Testament Scripture 37).
Autoritatívni autori
Posledná vlastnosť kanonických kníh je, že ich napísali Boží vyvolení zástupcovia, jeho inšpirovaní proroci a apoštoli. Povedané jednoducho, za Boha nemôže hovoriť len tak hocikto, jeho hovorcami môžu byť len tí, ktorých tým poveril. V Starej zmluve to boli proroci a ďalší inšpirovaní hovorcovia (Rim 1:2; 2Pt 3:2). V Novej zmluve to boli apoštoli, Kristovi autoritatívni svedkovia (Mk 3:14-15; Mt 10:20; Lk 10:16).
Máme dobré historické dôkazy (ktorým sa tu nemôžeme venovať), že pôvod kníh v našej Biblii môžeme vysledovať buď priamo k apoštolom/prorokom alebo aspoň k historickej situácii, kedy by sa v nich zmysluplne zachovalo učenie apoštolov/prorokov. Napríklad Pentateuch (prvých 5 kníh Biblie) akceptujeme ako od Boha, pretože veríme, že ich autorom bol Mojžiš. Podobne akceptujeme knihy ako 1. a 2. list Korinťanom, pretože si myslíme, že ich autorom bol apoštol Pavol. Akceptujeme dokonca i anonymné knihy ako List Hebrejom, pretože máme dobré dôvody domnievať sa, že jej autor svoje informácie prijal priamo od apoštolov (Heb 2:3-4; Heb 13:23).
Na záver teda môžeme povedať, že ohľadom stavu aj starozmluvného, aj novozmluvného kánonu si môžeme byť veľmi istí. Nielen, že vieme veľa o historických procesoch, ktoré dali týmto kánonom vzniknúť, ale Boh nám taktiež dal spôsoby, ako rozpoznať knihy, ktoré sú od neho, konkrétne tie, ktoré majú božské vlastnosti, sú prijaté spoločenstvom a pochádzajú od autoritatívnych autorov.
Odporúčané čítanie
• Andrew E. Steinmann, The Oracles of God: The Old Testament Canon
• Bruce M. Metzger, The Canon of the New Testament: Its Origin, Development, and Significance
• F. F. Bruce, The Canon of Scripture
• Greg Lanier, A Christian’s Pocket Guide to How We Got the Bible
• Herman N. Ridderbos, Redemptive History and the New Testament Scripture
• Michael J. Kruger, Canon Revisited: Establishing the Origins and Authority of the New Testament Books
• Michael J. Kruger, The Question of Canon: Challenging the Status Quo in the New Testament Debate
• R. T. Beckwith, The Old Testament Canon of the New Testament Church, and Its Background in Early Judaism
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
