Je tu Veľká noc a preto by bolo dobré, keby sme sa pozreli na jeden z evanjeliových textov, ktorý nám pripomenie jej ústrednú zvesť. Čítajme Evanjelium podľa Matúša 26: 36-46:
Vtedy Ježiš prišiel s nimi na miesto, ktoré sa volá Getsemani, a povedal učeníkom: Sadnite si, kým odídem tamto a pomodlím sa. Vzal so sebou Petra i dvoch Zebedejových synov a začal pociťovať zármutok a úzkosť. Vtedy im povedal: Moja duša je smutná až na smrť. Zostaňte tu a bedlite so mnou. Trochu poodišiel, padol na tvár a modlil sa: Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich. No nie ako ja chcem, ale ako ty. Keď sa vrátil k učeníkom, našiel ich spať. Povedal teda Petrovi: To ste nemohli ani hodinu so mnou bedliť? Bedlite a modlite sa, aby ste neupadli do pokušenia. Duch je síce ochotný, ale telo slabé. Odišiel druhý raz a modlil sa: Otče môj, ak ma tento kalich nemôže minúť a musím ho vypiť, nech sa stane tvoja vôľa! Keď sa vrátil, zasa ich našiel spať, lebo sa im oči zatvárali od únavy. A tak ich nechal, znova odišiel a tretí raz sa modlil tými istými slovami. Potom sa vrátil k učeníkom a povedal im: Teraz už spite a odpočívajte ! Hľa, priblížila sa hodina a Syn človeka je vydaný do rúk hriešnikov. Vstaňte, poďme! Hľa, priblížil sa môj zradca.
Keď vojdeme do miestnosti, v ktorej sa niekto modlí, tak stíchneme a chodíme okolo neho po špičkách. Ale keď vojdeme do záhrady, v ktorej sa modlí Ježiš, tak nestačí len stíchnuť a chodiť po špičkách. Tu musíme vyzuť svoju obuv, lebo zem, na ktorej spolu s jeho učeníkmi stojíme v Getsemane, je svätá. Nikdy predtým a už nikdy potom nebolo nebo a zem svedkom takého zápasu a takej modlitby ako práve tu. Pravý Boh a pravý človek v osobe Ježiša Krista leží na zemi a v smrteľnej úzkosti sa potí krvavým potom.
Tento zápas sa odohral pred prázdnymi tribúnami, s vylúčením divákov. Len trom vyvoleným sa ušlo miesto v Ježišovej blízkosti. My ostatní sme boli pozvaní až dodatočne, keď už bolo po všetkom. A predsa, aj s odstupom času môžeme so zatajeným dychom sledovať drámu, ktorá sa síce odohrala bez nás, ale v ktorej šlo aj o nás. Tak sa teda dobre pozerajme.
Syn, ktorý sa modlí
Začnime najprv pohľadom na toho, ktorý sa modlí. Ježiš, ktorý sa modlí. Ak je niečo, čo v tomto príbehu priam bije do očí, tak je to kontrast medzi Ježišom ako ho poznáme z evanjelií až doteraz a Ježišom ako ho vidíme teraz. Predtým ho vidíme ako s neotrasiteľným pokojom a odvahou kráča v ústrety svojej smrti. Opakovane o nej hovorí s učeníkmi, opakovane im pripomína, že musí zomrieť. Oni sú predesení, ale on nie. Ale tu v Getsemane je zrazu všetko inak. Teraz je predesený aj on. Doľahla na neho taká úzkosť, taká hrôza, že sa celý chveje od strachu. Kedy sme predtým videli Ježiša báť sa? Na mori, uprostred búrky, keď šlo o život, si pokojne spí. Ale tu je plný úzkosti a strachu. Ten, ktorý neraz karhal učeníkov: „Čo sa bojíte, ľudia malej viery!“ teraz sám prepadá strachu, hrôze a úzkosti. Takej úzkosti, že prosí svojich učeníkov: „Bdejte so mnou.“ Prosí o pomoc tých, ktorí boli doteraz vo všetkom odkázaní na jeho pomoc. Neuveriteľné! Nepochopiteľné! Jednoducho nespoznávame Ježiša. Čo sa to s ním deje?
Evanjelista Lukáš jeho zápas opisuje slovom agónia. Agónia označuje smrteľný zápas, skonávanie. Ale Ježiš predsa ešte neskonáva. A napriek tomu on už tu vedie zápas so smrťou, ktorá príde až o hodiny neskôr. Ako je to možné? Kde vidí tú smrť? Vidí ju na dne kalicha, ktorý mu v záhrade podáva jeho Otec. Kalich v Starej zmluve sa opakovane spomína ako obraz Božieho súdu, keď zlo, bezbožnosť, bezprávie dosiahlo určitú hranicu. Boh obrazne povedané naplnil kalich svojho súdu svojím hnevom a trestom a dal ho vypiť vinným, aby potrestal ich hriech. Lenže teraz Otec berie kalich svojho súdu a podáva ho tomu jedinému nevinnému so slovami: „Vezmi a pi!“ Keď Syn nazrie do kalicha, jeho čistá svätá duša sa začne chvieť od hrôzy a od zdesenia. Pretože tento kalich je až po okraj naplnený Božím súdom, Božím trestom za hriechy sveta. Boh berie hriechy ľudí všetkých čias, berie hriechy generácií minulých, prítomných i budúcich. Berie hriechy, ktoré sa už stali i hriechy, ktoré sa ešte len stanú. Boh berie i každý tvoj i môj hriech. Nevynechá ani jeden z nich. A tak všetky hriechy sa stávajú predmetom Božieho súdu.
Výsledkom tohto súdu je kalich, do ktorého Boh vkladá trest za hriech sveta. A tým trestom je smrť. Nie fyzická smrť. Veď koľkí v dejinách šli v ústrety svojej smrti so vztýčenou hlavou, bez strachu a bez obáv. Tým trestom je duchovná smrť. To desivé oddelenie a odlúčenie od Boha. To strašné zavrhnutie, ba priam vyvrhnutie do tmy prekliatia, zlorečenstva, v ktorom Ježiš okúsi peklo za človeka. V ktorom Ježiš zomrie smrťou miliónov a miliónov ľudí.
Kalich, ktorý Otec podáva Synovi znamená, že všetka neprávosť, bezbožnosť, každá pýcha, klamstvo, smilstvo, rúhanie, každé lakomstvo, všetka porušenosť sveta má byť pripísaná jemu. Strašné, desivé, nepredstaviteľné pre toho, kto nepoznal hriech! Moje hriechy sa majú stať jeho hriechmi. Všetka špina, zloba, neprávosť môjho života sa má stať jeho špinou, jeho zlobou, jeho neprávosťou. A s mojiím hriechom má na seba vziať i môj trest. Moje odsúdenie sa má stať jeho odsúdením. Moje zavrhnutie sa má stať jeho zavrhnutím. Moje prekliatie sa má stať jeho prekliatím. Nevinný má zomrieť ako vinný. Spravodlivý má zomrieť ako nespravodlivý, zlorečený. Ten, ktorý je jedno s Otcom od večnosti, má zomrieť ako oddelený, opustený, zavrhnutý svojím Otcom. Preto tá smrteľná úzkosť, preto tá hrôza. Preto ten strach. A z tejto úzkosti Syna sa rodí jeho prosba: „Môj Otče, ak je to možné, nech odíde odo mňa tento kalich.“ Tu Syn zápasí s Otcom o to, či niet inej cesty ako spasiť človeka, len za cenu kríža.
Ježiš nachvíľu preruší svoj rozhovor s Otcom a odchádza k učeníkom. Vo vzduchu však visí nezodpovedaná otázka: Je možné, aby odišiel od neho kalich utrpenia? Vari existuje iná cesta tvojej i mojej záchrany než cesta kríža? Aká bude Otcova odpoveď? Odpoveď sa dozvedáme vo chvíli, keď sa Ježiš opäť vracia na miesto modlitby. Nebo mlčí. Otec mlčí. A tak otázka „Ak je to možné“ je zodpovedaná: Nie, nie je to možné. Ani všemohúci Otec nepozná inú cestu záchrany človeka len cestu kríža.
A čo Ježiš? Aká bude jeho odpoveď? Veď od nej teraz všetko závisí – moja spása, tvoja spása, moje odpustenie, tvoje odpustenie, moja večnosť, tvoja večnosť. Aká bude Synova odpoveď na Otcovo mlčanie? „Otče, nech sa stane tvoja vôľa.“ Otcova svätá vôľa sa tu stretáva so Synovou svätou poslušnosťou, ktorá je poslušnosťou až po smrť. A to po smrť kríža. A keď to isté Syn zopakuje i druhý krát: „Nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane,“ my si môžeme s úľavou vydýchnuť, lebo môžeme s istotou vedieť: naša spása – moja i tvoja spása – je v dobrých rukách, v tých najlepších. Ježiš už necúvne. On už nezuteká z boja. Naopak, sám ide v ústrety svojmu zradcovi, svojim nepriateľom. Ale v ruke už nesie kalich, ten strašný kalich súdu a utrpenia, aby ho na kríži vypil až do dna, ktoré sa pre neho stane dnom úplného zavrhnutia. A z tohto dna zaznie ten najdesivejší výkrik aký kedy nebo i zem počuli: „Môj Bože, môj Bože, prečo si ma opustil!“ Ježiš vypije kalich utrpenia, aby sa tak raz a navždy stal nielen priateľom hriešnikov, ale i spasiteľom hriešnikov.
Otec, ktorý odpovedá
Ježiš, ktorý sa modlí. Pozrime sa teraz na toho, ku ktorému sa modlí. Otec. Tento zápas v Getsemane vrhá svetlo nielen na Ježiša, ktorý sa modlí, ale aj na Otca, ku ktorému sa modlí. Kto je vlastne tento Otec, ktorého Ježiš oslovuje „Môj Otče“?
Je to Otec, ktorý počas Ježišovho života opakovane hovorí: „Toto je ten môj milovaný Syn.“ Je to Otec, o ktorom Ježiš opakovane hovorí: „Otec miluje svojho Syna a všetko dal do jeho rúk.“ A tu zrazu vidíme, že tento milujúci Otec, podáva svojmu milovanému Synovi do rúk kalich utrpenia. To ale potom znamená, že to nebudú Židia, ani Rimania, že to nebudú židovskí kňazi ani rímsky Pilát, ktorí povedú Ježiša na smrť. To Otec vedie Syna na popravisko. To milujúci Otec vedie milovaného Syna na kríž. Tu začíname aspoň trochu rozumieť, čo to znamená, keď evanjelista Ján hovorí: „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna.“ Čo to znamená, že ho dal? Znamená to, že ho vydal. Vydal na smrť. Že Otec neušetril ani svojho jediného Syna. Dokonca sa dá povedať, že ho celý čas šetril práve pre túto chvíľu. Spomeňte si koľkokrát chcel človek siahnuť na Ježišov život. Už pri jeho narodení musí Jozef s Máriou a malým Ježišom utekať pred Herodesom. Otec ho od narodenia chráni, lenže nie pred krížom, ale pre kríž. Otec ho šetrí pre túto chvíľu, aby ho neušetril hodiny utrpenia a smrti. Ale prečo to robí? Keď sa Otec má rozhodnúť koho ušetriť, či nás ušetrí večného zahynutia, alebo svojho Syna ušetrí cesty kríža, tak sa rozhodne ušetriť nás a neušetriť svojho Syna. Otec vo svojej láske k nám ide tak ďaleko, že ide sám proti sebe, proti svojmu vlastnému srdcu. Ide proti svojej láske k Synovi, keď obetuje Syna miesto nás.
V Getsemane vidíme smrteľnú úzkosť Syna, ale za ňou je skrytá i rovnako veľká bolesť Otca, ktorý musí povedať „nie“ prosbe milovaného Syna. A to je prekvapujúce. Veď či sám Ježiš nepovedal: „Môj Otec ma vždy vypočuje“? Ale tu ho nevypočul. Jediná prosba Syna, ktorá nebola vypočutá. Aj Ježiš vie, čo je to nebyť vypočutý. Aj on vie aké to je, keď nebo mlčí. Aby Otec mohol povedať svoje áno nám, musí povedať svoje nie Synovi. Aby mohol povedať áno našej spáse, musí povedať nie Synovej prosbe. Ale keď Otec hovorí nie Synovi, to hovorí nie i sám sebe, svojej láske k Synovi. Otec musí byť tvrdý, neoblomný voči sebe, aby mohol byť milujúci voči nám.
Keď Ježiš v závere hovorí: „Syn človeka je vydaný do rúk hriešnikov,“ my už vieme svoje. To nie ruka zradcu, ani ruka nepriateľov. To je ruka milujúceho Otca, ktorá vedie Syna na popravisko. To Otec vydal svojho Syna do rúk hriešnikov. To Otec dáva Synovi vypiť kalich utrpenia a zavrhnutia, aby ho nemusel dať vypiť nám.
Pred mnohými rokmi iný otec viedol svojho syna na smrť. Abrahám s nožom v ruke a Izák s drevom na pleci idú na obetný vrch Mórija. Ale vo chvíli, keď otec stojí nad synom so zdvihnutou rukou s nožom, zaznie hlas z neba: „Zadrž!“ A miesto Izáka Abrahám obetuje baránka, ktorého vo viere videl, keď povedal: „Hospodin opatrí.“ Ale keď nebeský Otec vedie svojho Syna na smrť, tu už nezaznie to vyslobodzujúce „Zadrž!“ Tu už Otec nemá pripravenú náhradu za Syna, lebo Syn je tou náhradou. On je tým Baránkom Božím, ktorý bude obetovaný za nás.
Svedkovia, ktorí spia
A ten tretí pohľad – pohľad na tých, ktorí sa nevládzu modliť. Ježiš, ktorý sa modlí, Otec, ku ktorému sa modlí a učeníci, ktorí sa nevládzu modliť. Tak sa pozrime na Ježišov zápas ešte z pohľadu jeho učeníkov. Prečo ich vôbec Ježiš berie so sebou? Práve týchto troch – Petra, Jakuba a Jána. No preto, lebo sú tu potrební svedkovia. Svedkovia čoho? Už dvakrát predtým ich Ježiš vzal so sebou, aby boli svedkami niečoho výnimočného. Prvý krát ich vzal k mŕtvej Jairovej dcére, aby sa stali svedkami jeho moci, keď ju priviedol späť k životu. Druhýkrát ich vzal na Horu Premenenia, aby sa stali svedkami jeho slávy, keď im zjavil svoju skrytú slávu. Ale teraz ich berie so sebou, aby sa stali svedkami jeho smrteľnej úzkosti, v ktorej sa chveje hrôzou a zdesením. Nikdy predtým nevideli svojho Pána báť sa. Nikdy predtým ich neprosil o pomoc: „Bdejte so mnou.“ Nikdy predtým nevideli Ježiša plakať v súkromí. Plakal na verejnosti, keď šlo o druhých. Plakal pri Lazarovom hrobe. Plakal nad nekajúcim Jeruzalemom. Ale nikdy neplakal, keď šlo o neho. Až teraz tu v Getsemane, ako to opisuje autor Listu Židom, Ježiš v dňoch svojho pozemského života so silným výkrikom a so slzami prednášal prosby tomu, ktorý ho mohol zachrániť od smrti. Učeníci sú svedkami slabosti toho, ktorý sa má stať vykupiteľom sveta. Ale prečo? Keď je slabý, prečo to aspoň neskryje? Veď my všetci skrývame svoju slabosť pred druhými. Skrývame svoje slzy, svoj plač, otočíme sa, aby ľudia nevideli našu bolesť. Ježiš sa neotáča. Neskrýva svoje slzy pred učeníkmi. Naopak, on ich berie so sebou práve preto, aby počuli jeho osamelý výkrik zdesenia a hrôzy, ktorý sa ozýval tmavou nocou v Getsemane. A celý svet sa má raz dozvedieť o tomto výkriku. Celý svet má počuť o jeho úzkosti a strachu. Ale prečo, prečo Boh vystavuje slabosť a úzkosť svojho Syna priam do výkladu a hovorí: „Len sa dobre pozrite!“?
Keď vidíme Ježiša pred tým a po tom, pred príchodom do Getsemane a po odchode z Getsemane, čo vidíme? Pred príchodom ho vidíme s akým pokojom a odvahou kráča v ústrety svojej smrti. Po odchode z Getsemane ho vidíme s akou nezlomnou silou a statočnosťou znáša všetok posmech, mučenie a nakoniec i ukrižovanie. A tak by sa nám mohlo zdať, že kríž vlastne ani nebol preňho takou veľkou obeťou. Že ho to až tak veľa nestálo, keď to všetko tak statočne niesol. Ale Getsemane ukazuje opak. Jeho utrpenie predstavuje maximálnu mieru obete, ktorá ho stála totálne všetko. Bez hrôzy, úzkosti a zápasu, ktorý Ježiš prežil v Getsemane, ani trochu nepochopíme veľkosť obete, ktorú priniesol na Golgote. Golgota je nepochopiteľná bez Getsemane. Preto tu boli potrební svedkovia, aby sme sa aj my dozvedeli, koľko stála Ježiša naša spása.
Ale situácia sa tu zvláštne otočí. Traja učeníci idú s Ježišom, aby boli svedkom jeho slabosti, aby ho podopreli v jeho zápase a výsledkom je to, že my sme svedkami ich slabosti. Ježiš ich opakovane nachádza spať, opakovane ich vyzýva: „Bdejte a modlite sa, aby ste nevošli a nepodľahli pokušeniu.“ Akému pokušeniu? No tomu, ktorému už raz Peter podľahol. Keď Ježiš prvý krát oznámil svoje utrpenie a smrť, Peter hovorí: „Pane, to sa ti nikdy nestane.“ A Ježiš mu hovorí: „Choď za mnou, Satane.“ Chcieť mať Krista bez kríža, i kresťanstvo bez kríža je satanské pokušenie. A tomuto pokušeniu Peter podľahne znovu, keď prichádza zradca spolu s ozbrojeným zástupom. Peter berie do ruky meč a preleje krv nepriateľa. A znovu musí počuť karhanie svojho Pána: „Vráť svoj meč na jeho miesto, lebo kto mečom bojuje, mečom i zahynie.“
V Getsemane Ježiš berie do rúk kalich, aby ním vybojoval ten najväčší boj a dosiahol to najväčšie víťazstvo. Lebo v Božom kráľovstve sa víťazstvá dosahujú len mocou kalicha, mocou sebaobetujúcej sa lásky, ktorá je ochotná preliať i vlastnú krv. Peter však berie do rúk meč, aby ním bojoval a prelial cudziu krv. Takto zlyháva ten, ktorý nedokáže ani hodinu bdieť so svojim Pánom. Nie, ani jeho najbližší, ani učeníci nevládzu pomôcť svojmu Pánovi. Oni ho v tom zápase nechávajú úplne, ale úplne samého. Hoci Ježiš berie učeníkov so sebou, v skutočnosti zostáva sám. Sám na cestu kríža. Sám na kalich utrpenia.
Ale inak to vlastne ani nemôže byť. Tento zápas musí Ježiš vybojovať sám za všetkých, aby ho vybojoval sám pre všetkých – aj pre svojich učeníkov. Lebo nikto iný nemôže vybojovať spásu pre nás, jedine on sám.
A tak Ježišova cesta vedie čoraz do väčšej samoty. Ako prvý a prvé ho opustili zástupy. O chvíľu ho opustia i jeho učeníci. Tí najbližší. A v hodine smrti, v tej najťažšej hodine utrpenia, bude opustený i vlastným Otcom, aby nikto z nás už nemusel byť tak sám, opustený nielen ľuďmi, ale i Bohom. A keď Ježiš na konci hovorí učeníkom: „Vstaňte, poďme,“ my už vieme, čo bude nasledovať. Že na konci cesty, ktorou kráča Ježiš, stojí kríž, na ktorom on vypije kalich súdu až do dna. Aby nám mohol podať iný kalich – kalich spásy, ktorý je až po okraj naplnený milosťou, láskou, odpustením. A keď budeme najbližšie držať tento kalich spásy vo svojich rukách, tak si pripomeňme aká veľká musela byť naša vina, keď stála Ježiša smrť. A aká veľká musela byť Božia láska, ktorá neušetrila Syna, aby ušetrila nás. A ten, kto toto spoznal, vie, že preňho už existuje len jedna cesta. Keď on z lásky zomrel za mňa, tak ja chcem z vďačnosti žiť pre neho. Amen.
Poznámka editora: Kázeň odznela ako príspevok na konferencii Máme čo zvestovať v roku 2014.
