Brad Littlejohn nedávno v jednom článku napísal:
Analýzy ľudí ako Whitehead alebo Perry sú nakoniec len cvičenia v inštitucionalizovanom bulverizme. Namiesto toho, aby ukázali, prečo sa niekto skutočne mýli, tvrdia, že pre nich neprijateľné presvedčenia vychádzajú z nejakej identity dotyčného, a tak ich, nelogicky, odmietajú.“
Slovo „bulverizmus“ zaviedol C. S. Lewis. Je to všadeprítomná argumentačná chyba, ktorá sa zakladá na obvinení, že „To hovoríš len preto, lebo si . . . (muž/žena/konzervatívec/liberál/kresťan/ateista/atď.).“
Najhoršie formy bulverizmu sú také, ktoré využívajú vykonštruované označenia alebo identity ako „kresťanský nacionalizmus.“
Začínajú spozorovaním istého súboru korelácií (ľudia, ktorí veria X, budú taktiež skôr veriť Y) a potom vymyslia označenie pre opis tejto korelácie.
Potom to obrátia a tvrdia, že toto označenie je príčinou presvedčení, ktoré opisuje, a tak zamieňajú koreláciu za kauzalitu a zároveň argumentujú v kruhu.
Keďže sa už vopred rozhodli, že sa im nepáči nejaká časť z tohto súboru presvedčení, z tohto kauzálneho spojenia sa stáva dôvod, prečo môžu odmietnuť celý systém.
Lewis opísal zavedenie tohto výrazu v eseji z roku 1941 s názvom „Bulverizmus“:
Musíme ukázať, že sa niekto mýli, predtým, než začneme vysvetľovať, prečo sa mýli.
Moderná metóda funguje tak, že bez diskusie predpokladá, že sa niekto mýli, a potom od toho odpútava pozornosť (aj keď na tom jedinom záleží) tak, že usilovne vysvetľuje, prečo niekto zastáva také hlúpe názory.
Za posledných pätnásť rokov som zistil, že táto neresť je taká rozšírená, že som pre ňu musel vymyslieť názov. Nazval som ju „bulverizmus“. Jedného dňa napíšem biografiu jej imaginárneho vynálezcu, Ezekiela Bulvera, o ktorého osude bolo rozhodnuté, keď mal päť rokov. Vtedy počul, ako jeho mama hovorí jeho otcovi – ktorý tvrdil, že súčet dĺžok dvoch strán trojuholníka je väčší než dĺžka tretej strany – „Ale to hovoríš preto, lebo si muž.“ „V tej chvíli,“ uisťuje nás Bulver, „mi roztvárajúcou sa mysľou prebehla tá veľká pravda, že nie je nevyhnutné vyvracať oponentove argumenty. Predpokladajte, že váš oponent sa mýli, vysvetlite jeho omyl a svet vám bude ležať pri nohách. Pokúste sa dokázať, že sa mýli, či (nebodaj) zistiť, či sa mýli alebo má pravdu, a národná dôraznosť našej doby vás pritlačí k múru.“
Tak sa Bulver stal jedným z dejateľov dvadsiateho storočia.
Predpokladajme, že po revízii účtov zistím, že mám v banke veľký zostatok. Predpokladajme tiež, že chcete zistiť, či toto moje presvedčenie je len „zbožným prianím“. Skúmaním môjho mentálneho stavu k žiadnemu záveru nedospejete. Jediný spôsob, ako to môžete zistiť, je sadnúť si a spočítať moje financie. Až po kontrole a len po kontrole mojich počtov budete vedieť, či mám ten veľký zostatok, či nie. Ak zistíte, že som počítal správne, potom akékoľvek mudrovanie o mojom mentálnom stave bude len stratou času. Ak zistíte, že som počítal nesprávne, potom môže byť na mieste vysvetliť, prečo som počítal tak nesprávne, a princíp „želanie je otcom myšlienky“ bude relevantný – ale až potom, čo ste si sami sadli nad moje účty a čisto na základe matematiky zistili, že sa mýlim. Rovnako to funguje pri akomkoľvek uvažovaní a pri všetkých myšlienkových systémoch. Ak sa budete snažiť zistiť, ktoré sú chybné, tak, že budete špekulovať o želaniach ich zástancov, len zo seba spravíte hlupáka. Najprv musíte výlučne logicky zistiť, ktoré sú argumentačne neobhájiteľné. Potom, ak chcete, môžete ďalej odhaliť mentálne príčiny ich omylov.
Keď raz porozumiete argumentačnému omylu „bulverizmus“, uvidíte ho všade. (A môžeme dodať, že obzvlášť v knihách a prvoplánových komentároch o súčasnom „evanjelikalizme.“)
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
