Definícia
Členstvo v cirkvi znamená patriť alebo byť súčasťou cirkvi Ježiša Krista. Zahŕňa rôzne koncepty cirkvi, podmienky vstupu, povinnosti a privilégiá členstva.
Zhrnutie
V čase, keď cirkvi zľahčujú alebo znovu zdôrazňujú členstvo v cirkvi, je dôležité uvažovať nad základným pochopením členstva z teologického, historického a denominačného pohľadu. Tento článok skúma členstvo v súvislosti s piatimi otázkami: 1.) rôzne názory na kontinuitu a diskontinuitu medzi Božím ľudom pred Ježišovým príchodom a po ňom; 2.) všeobecná cirkev a miestne cirkvi; 3.) cirkvi, ktoré krstia deti (pedobaptisti) a tie, ktoré krstia veriacich (krédobaptisti); 4.) povinnosti a privilégiá členov; a 5.) vylúčenie ľudí z členstva v cirkvi a ich opätovné navrátenie.
Úvod
Čo znamená členstvo v cirkvi závisí od konceptu cirkvi. Na jednej strane, cirkev ako Boží ľud zahŕňa veľký počet členov. Dokonca sa diskutuje o otázke, kto tvorí Boží ľud. Na druhej strane, cirkev ako miestne zhromaždenie zahŕňa len obmedzený počet členov. Konkrétna podoba členstva v lokálnom zbore závisí od podmienok vstupu (najmä krstu) a ich prístupnosti deťom, dospelým veriacim alebo (takmer) každému. Navyše, povinnosti a privilégiá členstva, vrátane vylúčenia z neho, sa odlišujú na základe viacerých faktorov.
Kontinuita a diskontinuita
Dva dôležité koncepty cirkvi existujú na základe rôznych pohľadov na kontinuitu a diskontinuitu medzi Božím ľudom pred príchodom Ježiša Krista a po ňom.
Z pohľadu kontinuity je Boží ľud v jednom zmluvnom zväzku milosti. Adam a Eva, Abrahámovi potomkovia, starozmluvný izraelský národ, navrátilci z exilu v Jeruzaleme, učeníci Ježiša Nazaretského, novozmluvní kresťania: všetci tvoria jeden Boží ľud. Tieto skupiny však odlišujú zjavné rozdiely – napríklad, skúsenosť s Duchom Svätým, obriezkou, Paschou, krstom, Večerou Pánovou – všetci boli/sú súčasťou Božieho ľudu. Každý bol/je Bohom vyvolený, a tak zachránený Jeho milosťou a svojou vierou v Božie zasľúbenia. Spolu tvoria jeden Boží ľud.
Podľa kontinuity, cirkev ako Boží ľud existovala od začiatku ľudstva. Niektorí obhajcovia tohto pohľadu veria, že cirkev nahradila izraelský národ; čiže Židia (okrem tých, ktorí prijali evanjelium a patria do novozmluvnej cirkvi) nemajú žiadnu budúcu nádej. Iní veria, že pre Izraelitov stále existuje budúcnosť. Keď „vojde plný počet pohanov“ (Rim 11:25), Boh sa obráti k svojmu ľudu a „celý Izrael bude spasený“ (Rim 11:26) a uzná Ježiša ako ich dlho očakávaného Mesiáša.
Z pohľadu diskontinuity Boží ľud tvoria rôzni ľudia z rôznych zmluvných zväzkov, ktoré Boh ustanovil v dôležitých okamihoch dejín spásy. Napríklad, pred príchodom Ježiša Krista, starozmluvný Boží ľud tvorili prevažne židovskí uctievači Jahveho, ktorí nasledovali Mojžišov zákon v izraelskej zemi (alebo ako vyhnanci dúfajúci v návrat). Obrezávali svojich osemdňových chlapcov, dodržiavali Sabat, slávili Paschu a iné výročné sviatky, a v nádeji očakávali Duchom pomazaného Mesiáša, ktorý prinesie odpustenie hriechov ako súčasť novej zmluvy.
Lenže, po príchode Krista, novozmluvný Boží ľud tvoria Ježišovi nasledovníci, ktorí sú prevažne pohania a žijú niekde v úzadí po celom svete. Vďaka milosti činili pokánie a uverili, prijali dobrú správu o Ježišovej smrti a vzkriesení. Stretávajú sa každú nedeľu, uctievajú Boha, krstia a tým prijímajú členov do spoločenstva, slávia Večeru Pánovu (prijímanie, eucharistiu) a v nádeji očakávajú Mesiášov návrat, aby priniesol plnosť spásy.
Diskontinuita sa teda trochu odlišuje a tvrdí, že Boží ľud tvoria ľudia od Adama a Evy po poslednú osobu pred príchodom Krista, na opis novozmluvnej cirkvi používa metafory ako Kristovo telo a chrám Ducha Svätého. Podľa tohto pohľadu, cirkev nevznikla pred Ježišových príchodom, ale Boží ľud existoval od začiatku. Až po živote, smrti, vzkriesení a nanebovstúpení vteleného Syna, zoslaní Ducha Svätého na Letnice, mohla vzniknúť cirkev ako Kristovo telo a chrám Ducha Svätého.
Všeobecná a miestna cirkev
Členstvo v cirkvi závisí aj od toho, či človek zmýšľa o cirkvi ako o všeobecnej (napr. Ef 5:25) alebo miestnej (napr. 1Kor 1:2). V prvom prípade (všeobecná), cirkev tvorí veľký počet ľudí. Z pohľadu kontinuity, všetci verní – všetci uctievači Hospodina a nasledovníci Ježiša Krista – ktorí zomreli a všetci, ktorí žijú, tvoria všeobecnú cirkev. Z pohľadu diskontinuity, členmi sú všetci nasledovníci Ježiša, tí čo zomreli v Kristovi, aj tí, čo žijú v Kristovi. V oboch prípadoch môžeme na všeobecnú cirkev nazerať z pohľadu večnosti aj pozemskosti. A rovnako v oboch prípadoch tvorí všeobecnú cirkev veľký počet členov.
Naopak, členstvo v lokálnej cirkvi tvorí len veľmi obmedzený počet ľudí. Dokonca aj megazbory, ktoré majú desaťtisíce alebo státisíce členov predstavujú len zanedbateľný počet v porovnaní s Božím ľudom, ktorí kedy žil. Preto vyvstáva dôležitá otázka: kto sú členovia miestnej cirkvi?
Podmienky vstupu a ich prístupnosť
Prinášame niekoľko odpovedí na túto otázku. Historicky, z hľadiska štruktúry štátnej cirkvi, (takmer) všetci občania regiónu/národa boli považovaní za členov cirkvi. Napríklad, v stredoveku v Európe, byť občanom znamenalo byť aj členom rímskokatolíckej cirkvi. Výnimku tvorili Židia, moslimovia a prívrženci iných náboženstiev, spolu s ateistami a heretikmi. (Keď vládla štátna cirkev vo väčšine európskych krajín, tieto výnimky boli ojedinelé.)
Dlhodobo sa diskutuje a vedú spory o tom, či bol štát v tomto systéme najvyšší (erastianizmus), a či mal moc presadiť zákony o cirkvi a vylúčiť členov, alebo či bola cirkev zvrchovaná (pápežská nadvláda). V oboch prípadoch sa podmienky vstupu obmedzili na to, že človek sa narodil v regióne/štáte a bol pokrstený, čo bolo v cirkvi považované za samozrejmosť. Každý alebo takmer každý, kto sa narodil, bol pokrstený, čím sa členstvo v cirkvi sprístupnilo takmer všetkým.
Dnes krst naďalej určuje, kto je členom lokálnej cirkvi. Podľa sviatosti/predpisu, prevládajú dva druhy krstu, krst detí (pedobaptizmus) a krst na základe vyznania viery (krédobaptizmus).
Rímskokatolícka cirkev, východné pravoslávne cirkvi a pedobaptistické protestantské cirkvi krstia deti, a tým ich začleňujú do cirkvi. V rámci pedobaptistických zborov existujú rôzne teológie o krste, ktoré podporujú krst detí. Napríklad, rímskokatolícka cirkev verí, že sviatosť krstu očisťuje deti z ich pôvodného hriechu, obnovuje ich a pripája ku Kristovi a Jeho cirkvi. Ďalší príklad, presbyterské zbory nepovažujú sviatosť za spásonosnú; iba začleňuje deti veriacich rodičov do komunity viery a predznamenáva Boží prísľub milosti o budúcej spáse. Takýto krst je založený na kontinuite medzi starozmluvným Božím ľudom, ktorý obrezával deti, aby sa stali súčasťou komunity a novozmluvným Božím ľudom, ktorý rovnako krstí deti, aby sa spolu so svojimi veriacimi rodičmi začlenili do cirkvi. V pedobaptistických zboroch je krst podmienkou pre členstvo a je prístupný pre deti veriacich rodičov, ktorí už sú členmi. (Tieto cirkvi tiež krstia aj dospelých, čím sa podobajú krédobaptistickým zborom, na ktoré sa pozrieme v nasledujúcej časti.)
Baptistické zbory, slobodné zbory, biblické zbory a podobné krstia ľudí, ktorí vyjadria vierohodné vyznanie viery v Ježiša Krista ako Spasiteľa. Nekrstia deti, nesúhlasia s krstnou obnovou, ako je to v rímskokatolíckej cirkvi. Ďalej nesúhlasia s krstom detí v pedobaptistických protestantských zboroch, kde sa členmi stávajú veriaci rodičia a ich pokrstené deti. Naopak, krédobaptistické zbory trvajú na prijatí evanjelia, pokání z hriechu a viera v Ježiša Krista musí predchádzať (aspoň logicky, ak nie časovo) krstu, ktorý nasleduje až potom a slávnostne uvedie veriaceho do členstva v lokálnom zbore. Na rozdiel od Izraelitov, ktorí začleňovali dospelých aj ich deti (chlapci boli obrezaní), cirkev vyhradzuje členstvo pre tých, ktorí prijali evanjelium a boli pokrstení. Navyše, krst je vstupnou podmienkou pre členstvo a je prístupný len pre tých, ktorí veria v Krista.
Povinnosti a privilégiá členstva
Členstvo v miestnom zbore formalizuje vzťahy medzi kresťanmi, ktorí sa zaviazali cirkvi. Vzťahy i členstvo v cirkvi prekvitajú v prostredí lásky, ktoré Písmo opakovane zdôrazňuje (Ef 4:15-16).
V niektorých cirkvách sú povinnosti a privilégiá členstva zostavené podľa cirkevnej zmluvy. Dokonca aj tam, kde žiadny formálny dokument neexistuje, tieto záväzky zahŕňajú dve skupiny: vodcov a členov. Čo sa týka prvej skupiny, vedenie zboru sa zaväzuje k nasledovnému v mene svojich členov: starať sa o spoločné uctievanie trojjediného Boha, kázanie a vyučovanie Božieho Slova, vykonávanie sviatostí krstu a Večery Pánovej, modliť sa za členov zboru, viesť ich v súlade s Božou vôľou, chrániť ľudí od falošných doktrín a praktík, ukazovať (hoci stále hriešne) príklady Kristovej podoby, zapájať členov a ich dary na rast cirkvi, udržiavať jednotu a podnecovať k väčšej čistote, povzbudzovať ľudí k misii, poskytovať pastoračnú starostlivosť, múdro spravovať obetavé dávanie členov, a iné.
V druhej skupine sa členovia cirkvi zaväzujú k nasledovnému: spoločne sa zapájať do uctievania trojjediného Boha, veriť Božiemu Slovu a poslúchať ho, dať sa pokrstiť a sláviť Večeru Pánovu, modliť sa za zborové veci a službu, priamo vyjadriť nesúhlas a konflikt s vedením zboru (neohovárať ich ani nahnevane neopúšťať zbor), podriadiť sa cirkevnej disciplíne, keď sa členovia odvrátia od Boha, nasledovať príklad vernosti a poslušnosti, ktorí dávajú vodcovia, využívať svoje dary na prosperovanie a rast zboru, zachovávať jednotu a usilovať sa o čistotu, zapájať sa do misie, reagovať na pastoračnú starostlivosť, obetavo dávať, a iné.
Vylúčenie z členstva a jeho obnova
Niekedy aj napriek najlepším snahám cirkvi o starostlivosť o svojich členov a podpore vodcov, sa ľudia zakorenia v hriechu a odmietajú sa od neho odvrátiť. Zmietajú sa vo vzťahu lásky k zboru a zlyhávajú vo svojich povinnostiach ako členov a vodcov. Tieto tragické situácie podnecujú cirkev k disciplíne voči neustále hrešiacim ľuďom.
Ježiš dáva inštrukcie, ako riešiť hriech medzi členmi Jeho tela (Mt 18:15-20). Hovorí o štyroch postupne sa stupňujúcich krokoch. Ježiš vyučuje zbor ako cez konfrontáciu, činenie alebo nečinenie pokánia odhaliť hriech, ktorého sa dopustil jeden z členov voči druhému.
Postup začína krokom č.1, osobným rozhovorom, nasleduje krok č.2, konfrontácia v malej skupine, ďalej, krok č.3 , zapojenie celej cirkvi a končí krokom č. 4 vylúčením z cirkvi. V každom kroku je očakávanou odpoveďou pokánie: člen, ktorý zhrešil, vyzná svoj hriech a odvráti sa od neho, čím celá záležitosť končí pozitívne, obnovením vzťahu. Ak člen nečiní pokánie, prichádza ďalší krok, ktorý zahŕňa viac ľudí a zintenzívni nabádanie, aby sa odvrátil od hriechu a bol obnovený.
Kroky tri a štyri zahŕňajú účasť všetkých členov, ak sa člen neodvracia od hriechu a nekajá, ostatní sú nútení ho vylúčiť z členstva v cirkvi. Exkomunikácia zbavuje nekajúcnu osobu členstva, a tým jej bráni zúčastňovať sa na Večeri Pánovej a slúžiť v cirkvi. Vyzýva tiež, aby členovia prerušili svoj vzťah lásky a zaobchádzali s ním ako s „pohanom a mýtnikom“ (Mt 18:17), čiže ako s človekom mimo cirkvi. Nekajúcny človek je vylúčený z ríše milosti, odpustenia, útechy, podpory a lásky a je odovzdaný do pazúrov satana a jeho ríše skazy, skazenosti, pokušenia, podvodu, obviňovania a mučenia.
Účel takéhoto radikálneho opatrenia je vždy dobrý: vziať vylúčenému členovi všetku podporu a umožniť mu, aby prišiel na pokraj svojich síl. V tej chvíli sa spamätá, vyzná svoje hriechy, činí pokánie a hľadá obnovenie vzťahu s členom, proti ktorému zhrešil a cirkvi, z ktorej bol vylúčený. V niektorých prípadoch je v rámci obnovy nevyhnutná reštitúcia (dobrého mena, majetku alebo peňazí). Členovia uznávajú úprimnosť pokánia, opäť prijímajú kajúcneho človeka, odpúšťajú mu, utešujú ho a obnovujú jeho členstvo v cirkvi.
Písmo sa venuje ďalším situáciám, ktoré si vyžadujú cirkevnú disciplínu: heretické učenie (Tít 1:9-14; 2Jn 9-11), nejednota (Rim 16:17-18; Tít 3:10-11), lenivosť (2Tes 3:6, 11-12) a zlyhania vodcov (1Tim 5:19-21).
Záver
Členstvo v zbore závisí od mnohých faktorov. Zástancovia kontinuity sa domnievajú, že členstvo v cirkvi siaha až od Adama a Evy a zahŕňa veriacich všetkých čias – všetkých uctievačov Hospodina a všetkých učeníkov Ježiša Krista. Zástancovia diskontinuity tvrdia, že členstvo v cirkvi je vyhradené pre Kristových učeníkov. Pretože cirkev neexistovala (ani nemohla existovať) pred dokončením Kristovej misie a zoslaním Ducha Svätého na Letnice, členmi cirkvi sú iba kresťania.
Navyše, členstvo vo všeobecnej cirkvi, či už z hľadiska kontinuity alebo diskontinuity, zahŕňa veriacich, ktorí zomreli, aj tých, ktorí v súčasnosti žijú. Všeobecné členstvo v cirkvi je veľmi rozsiahle. Členstvo v lokálnej cirkvi závisí od určitých podmienok vstupu – napríklad, byť dieťaťom veriacich rodičov, ktorí sú členmi cirkvi (pedobaptizmus), alebo od viery v evanjelium (krédobaptizmus). S členstvom v miestnom zbore prichádzajú aj povinnosti a privilégiá, a niekedy musia zbory aj vylúčiť nekajúcnych členov a dúfať v ich pokánie a obnovenie členstva.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
