Evanjelikálna identita

Základné tézy evanjelikálnej identity

a/ Evanjelikálne kresťanstvo nie je novinkou
Nejedná sa o novo-vymyslenú odnož kresťanstva. Tak totiž znelo obvinenie zo strany Rímsko-katolíckej cirkvi, keď Martin Luther v 16. st. obnovil evanjelikálnu vieru. Tridentskí otcovia tvrdili, že Reformátori vymýšľajú novú vieru. Luther však odpovedal: „My neučíme nové veci. Opakujeme a aplikujeme staré veci, ktoré učili Apoštoli a všetci zbožní učitelia pred nami.“
Evanjelikálne kresťanstvo teda nie je novotou. Dokázali to Reformátori, ktorí mali vo veľkej úcte nielen Písmo, ale aj spisy Cirkevných otcov. V posledných 10-15 rokoch tiež zaznamenávame v evanjelikálnej teológii zvýšený záujem o štúdium cirkevných dejín a tradície. [1]

b/ Evanjelikálne kresťanstvo nie je mŕtvym ramenom
Evanjelikálne kresťanstvo nie je teda novotou, ale nie je ani stojatou vodou v mŕtvom ramene hlavného prúdu svetového kresťanstva. Evanjelikálne kresťanstvo nie je sektárskou zvláštnosťou, ktorej sa drží zopár fanatikov. Naopak:

c/ Evanjelikálne kresťanstvo je pôvodné, biblické, apoštolské a historické kresťanstvo
Evanjelikálni kresťania nie sú odchýľkou od pravdy. Sme lojalisti, ktorí sa usilujú byť verní svojmu dedičstvu.

Veľmi stručne chcem odôvodniť, že evanjelikalizmus je ortodoxná, trojičná viera Biblie a starokresťanských vyznaní. K tomu nám poslúži odsek 1. Korinťanom 2:1-5:[2]

Aj ja, bratia, keď som prišiel k vám, neprišiel som vám zvestovať Božie tajomstvo so vznešenosťou slova alebo múdrosti. Rozhodol som sa totiž, že medzi vami nebudem vedieť nič iné okrem Ježiša Krista, a to ukrižovaného. Aj ja bol som medzi vami slabý, preniknutý veľkým strachom a chvením; moje slovo a moja kázeň nespočívala v presvedčivých slovách múdrosti, ale v dokazovaní Ducha a moci, aby sa vaša viera nezakladala na múdrosti ľudskej, ale na moci Božej.

V týchto slovách máme Pavlovo stanovisko k zvesti, ktorú hlásal – jeho postoj k evanjeliu. Vyjadruje ho 3 kontrastmi, ktoré uvádza slovami: „nie,.. ale…“

1. Evanjelikálne kresťanstvo nezdôrazňuje ľudskú múdrosť, ale Božie slovo (v. 1)

Pavol nepriniesol do Korintu ľudskú múdrosť. Čo tam zvestoval, to nie on vynašiel. Pavlova zvesť nebola produktom jeho tvorivej predstavivosti. Hovorí, že zvesť mu bola zjavená. Pavol je len jej služobníkom.

Tu je prvá podstata evanjelikálneho kresťanstva. Naším presvedčením je, že Písmo, ktoré máme v rukách, je napísané Božie slovo. Pán Boh nám dal zjavenie a našou zodpovednosťou je zachovať ho.[3] Musíme však dobre pochopiť, že keď zdôrazňujeme Božie slovo a nie ľudskú múdrosť, tak nie sme proti intelektualizmu, hoci nás tým v dejinách často obviňovali. Nie. Pavol odmieta múdrosť sveta, a nie múdrosť Boha. Pavol neodmieta vieroučný obsah a rozumové argumenty. Veď Lukáš zaznamenáva, že keď Pavol prišiel do Korintu, „viedol rozhovory v synagóge a presviedčal Židov i Grékov“ (Skutky 18:4). To určite nie je antiintelektualizmus.

Ďalej to neznamená podceňovanie hermeneutiky. Musíme sebakriticky priznať, že evanjelikáli boli lepší v obrane autority Biblie ako v jej interpretácii. Načo nám však je autoritatívna Biblia, ak jej nerozumieme, alebo ak jej zle rozumieme? Musíme preto vziať oveľa vážnejšie úlohu, ktorú nám Pán Boh zveril, aby sme správne vysvetľovali Písmo.

Nakoniec tým nechceme povedať, že v Písme Pán Boh všetko zjavil, a preto už nezostali žiadne tajomstvá. Na pomoc si tu vezmime slová z Deuteronómia 29:28: „Tajomné veci patria Hospodinu, nášmu Bohu, a zjavené veci nám i našim synom až naveky, aby sme plnili všetky slová tohto zákona!“ Tu sa delia veci na „zjavené,“ ktoré patria nám, a na „tajomné,“ ktoré patria Bohu. Pán Boh nám nezjavil všetko. To, čo zjavil, patrí nám. Čo nezjavil, to patrí jemu. Evanjelikalizmus je teda zmesou dogmatizmu v tom, čo nám Boh zjavil a agnosticizmu ohľadne toho, čo nám Boh nezjavil. Veľké problémy nastávajú, keď dovolíme, aby náš agnosticizmus prenikol do oblastí zjavených vecí; a naopak, keď dovolíme, aby náš dogmatizmus prenikol do oblasti tajomstva. Musíme byť dogmatickí v tom, čo nám je zjavené a agnostickí v tom, čo nám zostáva tajomstvo. Stojíme teda napravo od liberálnej teológie, ktorá je agnostická vo všetkom, ba spochybňuje ešte aj samotné zjavenie. Zároveň však stojíme naľavo od charizmatických entuziastov, ktorým je už zjavené všetko. Čo nezjavil Boh v Písme, to im zjavuje rôznymi formami teraz. Prvým znakom evanjelikálov je ich poddanosť autorite Písma a pokorné uznanie, že nie všetko nám je zjavené.

2. Evanjelikáli zdôrazňujú nie ľudské zásluhy, ale Kristov kríž (v. 2)

To, čo Pavol na konci 1. verša nazýva martyrion tou theou (Božie svedectvo), je Ježiš Kristus a to ukrižovaný. Centrom Božieho zjavenia je náš Pán Ježiš Kristus. Ústredným ťažiskom Písma svätého je Ježiš Kristus, a to najmä jeho kríž. Zdôrazňuje zástupnú podstatu jeho vykupiteľskej smrti. Na inom mieste sám Pavol hovorí, že Boh Ježiša urobil hriechom kvôli nám (hyper hemón) (2. list Korinťanom 5:21). Ježiš Kristus sa stotožnil s nami tak úplne, že skutočne niesol náš hriech, zaplatil náš trest, zomrel našou smrťou, na našom mieste. Je málo povedať len, že Ježiš zomrel za nás. Tvrdíme, že zomrel namiesto nás. My sme si zaslúžili zomrieť. My sme si zaslúžili trest za náš hriech. On sa však vo svojej nekonečnej láske postavil na naše miesto. Táto substitúca vyvoláva nenávisť liberálnych kresťanov. Často sa jej posmievajú, aby ju potom o to ľahšie odmietli. Odmietajú ju ako nespravodlivú, nemravnú, barbarskú a neuveriteľnú. Napr. S. Chalke a A. Mann vyvolali veľký rozruch svojou knihou,[4] v ktorej si robia posmech zo zástupnej obete Ježiša Krista. Tvrdia, že keby kríž bol Božím trestom za náš hriech, tak by sa jednalo o kozmické zneužitie dieťaťa, pri ktorom pomstychtivý Otec trestá svojho Syna za priestupok, ktorý ani nevykonal. Je pozoruhodné a smutné, že takéto myšlienky našli uznanie aj niektorých predstaviteľov charizmatického hnutia a tzv. Emerging Church.[5]

Lenže Kristova substitúcia nie je ničím takým. Kristova zástupná smrť je tým najúžasnejším príbehom, aký svet kedy počul. Boh vo svojej láske – aby uspokojil svoju svätosť – nahradil nás sebou samým v Ježišovi Kristovi. Niesol náš hriech a zomrel našou smrťou.

Evanjelikálne kresťanstvo teda zdôrazňuje Božie slovo a Kristov kríž.

3. Evanjelikáli sa nespoliehajú na svoju osobnosť, ale na moc Svätého Ducha (vv. 3-5)

Vo vv. 3-4 uvádza Pavol ďalší kontrast. Zdôrazňuje, že sa spolieha na moc Ducha, a nie na silu svojej osobnosti alebo výrečnosti. Opisuje seba, keď prišiel do Korintu, ako „slabého,“ „ustráchaného“ a „chvejúceho sa.“ Keby sme tam boli bývali my, karhali by sme ho za to. Vyzývali by sme ho k smelosti a odvahe. Pavol bol však človekom s bežnými ľudskými slabosťami. Je pravda, že mal obrovský intelekt a silnú osobnosť. Ale telesne – a pravdepodobne aj citovo – bol veľmi zraniteľný. O čo sa teda opieral? O to isté, o čo sa musíme opierať aj my: O moc Svätého Ducha. Nespoliehal sa ani na ľudskú múdrosť, ani na ľudskú výrečnosť. Namiesto toho zvestoval Kristov kríž a vystieral sa po Božom Duchu, aby ten vzal jeho slová, ktoré hovoril v ľudskej slabosti a svojou mocou ho vštepil do mysle, srdca, svedomia a vôle svojich poslucháčov. Toto nazýva „dokazovanie Ducha.“ To je dôkaz, ktorým Svätý Duch spečaťuje slovo, keď ho ľudia počúvajú.

Či už sme charizmatickými, či „necharizmatickými“ evanjelikálmi, všetci uznávame nevyhnutnosť moci svätého Ducha. Len Svätý Duch môže presvedčiť ľudí o hriechu, spravodlivosti a súde. Len Svätý Duch dokáže otvoriť oči slepých tak, aby videli pravdu, ktorá je v Ježišovi. Len Svätý Duch nás dokáže pritiahnuť, aby sme uverili a boli znovuzrodení.

Charizmatická obnova opodstatnene hľadá „duchovnú realitu“ a nielen suché slová na papieri. Uznávame, že plnenie Duchom prináša radosť, moc a duchovné nadšenie, ktoré menia život. Túžime po tom, aby sa evanjelikálne hnutie budovalo a šírilo prostredníctvom darov Ducha. Nemôžeme však prijať dôraz charizmatických entuziastov na „uctievanie“ a prosperitu. Všetku slávu vykúpenia nemáme k dispozícii ešte tu a teraz.

Toto je teda Pavlov trojitý dôraz: slovo Božie, Kristov kríž a moc Ducha. Naša viera je však trojičnou aj preto, lebo Božie slovo sa sústreďuje na Kristov kríž a je zmocňované Svätým Duchom. Toto je podstata evanjelikálneho kresťanstva. Toto sú najvzácnejšie dary svetu: Božie slovo, Kristov kríž a moc Ducha. Preto charakteristikami evanjelikálnych veriacich je pokora pred Bibliou ako našou autoritou, pokora pred Kristovým krížom ako našou záchranou a pokora pred Duchom pri našom svedectve. To je stručná odpoveď na otázku: Čo je evanjelikálne kresťanstvo? Táto identita má pre mňa vyššiu prioritu ako príslušnosť k Cirkvi bratskej.  Modlím sa za to, aby toto dvoje sa nedostalo nikdy do rozporu.