Cirkev a služba

Cirkev ako vnútorný zážitok

„V modernej kultúre je náboženská viera a prax nielen individualizovaná, ale prevzala aj privatizovanú formu. To znamená, že svet práce a verejných záležitostí sú oddelené od sveta domácnosti, oddychu, osobných záujmov a náboženstva. Proces privatizácie oddeľuje zvesť a poslanie cirkvi od veľkých otázok a zápasov života. Ak sa vôbec uznáva zámer cirkvi, tak je to v napĺňaní potrieb súkromných jednotlivocov a malých homogénnych skupín.“[1]

Už som spomenul, že nie je ťažké ignorovať Boha vo všedných dňoch. Ak nám niekedy bohoslužby pripadajú nereálne, tak to môže byť spôsobené nielen tým, čo sa odohráva v nedeľu ráno, ale najmä tým, čo sa neodohráva počas týždňa. Svet, ktorý bol voľakedy obývaný mníchmi, prorokmi, svätcami, anjelmi, posvätnými miestami, zázrakmi a ohromnými faktami súdu a milosti, teraz vyprázdnil priestor svetu racionálnych príčin, pevných zákonitostí prírody, technologického pokroku, vedcov a úradníkov. Náš svet stratil kúzlo.

Ak máme obnoviť objekty viery ako živé, dôveryhodné skutočnosti, tak náš vnútorný subjektívny svet potrebuje čaro a kúzlo. Nedeľa musí byť zvarená s pondelkom. Práca a bohoslužba musia mať pokračujúcu spojitosť. Posvätné musíme objavovať vo všednom.

Ak máme znova uviesť kúzlo do nášho vnútorného sveta, musíme zápasiť najmä s tromi zdrojmi: časom,  predstavami a jeden s druhým. Zámerne hovorím, že musíme „zápasiť,“ lebo prevládajúci svet už tieto zdroje obsadil. Väčšina z nás sa pohybuje po ceste najmenšieho odporu. To znamená, že ak si normálne zamestnanie vyžaduje 40-hodinový týždeň, tak ho odpracujeme. Ak je televízor zapnutý, tak ho pozeráme. Ak stretneme priateľa, tak relaxujeme a „pokecáme“ si. Ale tieto zdroje času, predstáv a prítomnosti jeden druhého je treba vyrvať zo zovretia konvencií. Ako?

a/ Vykupujme čas! 1,5 hodiny v nedeľu predpoludním je slabá obrana oproti zostávajúcim 166,5 hodinám, počas ktorých sme vystavení vplyvu sveta. Vyžaduje si to teda investovať ďalšie hodiny. V našich kruhoch sa tomu tradične hovorí každodenné stíšenie nad Bibliou a pri modlitbe. S potešením pozorujem, že veriaci mladí ľudia väčšinou  pozorne zachovávajú svoje ranné „stíška.“ Lenže po štúdiu, keď nastúpia do práce a najmä keď ešte pribudnú malé deti, čas na každodennú modlitbu a Bibliu sa už nenájde. Obávam sa, že len máloktorým z nás sa podarí urvať späť nejaký čas na modlitbu. Väčšina sa len tak pretrmáca od nedele do nedele, až kým sa rozhodnú, že ešte aj nedeľné bohoslužby sú pre nich priveľa a tak sa z nich stanú „veriaci, ktorí už nikam nepatria.“

Toto je životne dôležité! Využívajme pomôcky k stíšeniu a osobnej pobožnosti. Využívajme aj storočiami odskúšané pomôcky mníšskych rádov. Mal som suseda, s ktorým sme sa viac ako rok denne stretávali k spoločnému modlitebnému stíšeniu. Podopiera nás to navzájom. Nie je to v našom uponáhľanom svete ľahké, ale je to otázka nášho duchovného života, alebo smrti. Všetci potrebujeme okrem toho povzbudenie občasných duchovných konferencií a zborových dovoleniek.

V našich kruhoch sme sa príliš ľahko a na vlastnú škodu vzdali napísaných a sformulovaných modlitieb – ráno, na obed, večer, pred spánkom, v šťastí a chorobe, práci a odpočinku, skúške a ohrození, láske a nešťastí. Čo keby sme pozlátili naše dni modlitbami, ktoré urobia modlitbu bežnou a bežné modlitebným!? Podobne je to aj so zachovávaním cirkevného kalendára v našich zboroch. V niektorých z nich sa okrem Veľkej noci a Vianoc, prípadne Letníc žiaden iný sviatok ani nespomenie. Namiesto toho, aby sme ponechali plynúť rok ako bezvýznamný kolotoč mesiacov a týždňov, náš čas sa dá vykúpiť a nechať ho pracovať ako svojho užitočného služobníka tým, že očaríme naše dni a ročné obdobia prítomnosťou a vzťahom k Bohu.

b/ Dbajme na svoje predstavy! Druhým zdrojom pre očarenie sú naše predstavy. Väčšina z nás prežije veľa času vo svojich predstavách. Neustále si predstavujeme budúcnosť. Keď plánujeme svoj deň, predstavujeme si, ako pôjdeme do obchodu, budeme na schôdzi, či stretneme konkrétneho človeka. Aj abstraktné veci si predstavujeme: Napríklad, nikto nemôže „vidieť“ hodinu, týždeň, alebo rok, a predsa rozmýšľame v týchto termínoch. Predstavujeme si svoju fantáziu: vo voľných chvíľach snívame o dokonalom partnerovi, o dome, alebo aj o hádke, ktorá nás asi čaká, keď prídeme domov. Naše myšlienky sú často uchvátené takými nádejami či obavami.

Náš duchovný život obzvlášť závisí na našich predstavách. Veď chodíme vierou, a nie videním ( 5:7)! Akonáhle začneme hovoriť o duchovných skutočnostiach, sme odkázaní na používanie obrazov a metafor. Starozmluvný Daniel videl niekoho ako syna človeka. Ján videl niekoho, koho oči boli ako plameň ohňa. Biblia nám pomáha aj metaforami: Boh ako kráľ; Boh ako pastier; Boh ako skala. To znamená, že je oveľa dôležitejšie dávať pozor na svoje predstavy, ako sa nám zdá. Pripomínať si a predstavovať také obrazy a metafory, ktorými je Biblia posiata.

Cirkevný zbor je spoločenstvom „vizionárov,“ ktoré rozvíja svoje spoločné predstavy spoločným prežívaním bohoslužieb. Bohoslužobný priestor, hudba, liturgia, čítanie Písma – to všetko nám môže pomáhať, alebo brániť „vidieť“ sväté. Preto je dôležité, aby sme venovali pozornosť ich vplyvu na našu predstavivosť a nedržali sa iba funkčného pragmatizmu. Toto je obrovský priestor, pre ktorý ani nie som povolaný, a preto len niekoľko poznámok:

  • Bohoslužobný priestor. Každý priestor, ktorý sa používa na bohoslužby, má v sebe teológiu. Špicaté gotické kostoly zdôrazňujú transcendentnosť Boha. Vyvýšené kamenné kazateľnice legitimizujú moc kňaza. Kaviarňové zbory zdôrazňujú nasycovanie, neformálnosť a spoločenstvo. Zhromaždenia vo veľkých halách zdôrazňujú číselný rast atď. Nielen architektúra hovorí o našej vízii. Dôležitá je aj vnútorná výzdoba a usporiadanie. V minulosti bola cirkev patrónkou umení. Možno je znova načase, aby sme pozvali kresťanských umelcov, aby sa podieľali na našej spoločnej „vízii.“[2]
  • Hudba a spev. Aj keď hudbu a spev počúvame a nie pozeráme, predsa len patrí k predstavivosti. Slová, ktoré spievame, nám vytvárajú objekty nášho uctievania pred našimi vnútornými očami. Preto piesne charakteru 11 x 7 (= 7 slov, ktoré sa 11 krát opakujú), sú väčšinou ploché a chudobné, nech znejú akokoľvek hlasne a nadšene. Aj keď my to tak obyčajne nenazývame, naše bohoslužby majú svoju liturgiu, ktorá o niečom hovorí. Preto je neprijateľné, aby sme liturgiu našich bohoslužieb zostavovali 10 minút pred ich začiatkom. Akú víziu Boha chceme svojimi bohoslužbami sprostredkovať?
  • Kázeň. Nemá zmysel kázať v nocľahárni. Kázne, rovnako ako okolité prostredie, piesne a liturgia, musia uchvátiť predstavivosť poslucháčov dramatickými príbehmi a slovnými obrazmi, aby sýtili nielen myseľ, ale aj dušu. Našimi kázňami „maľujeme obrazy.“

Takže, naša liturgia je našou misiou. Mali by sme hovoriť ku všetkým 5 zmyslom. Pritom, prirodzenie, nie každý zbor bude poskytovať rovnaký zážitok. V jednom to môže byť zážitok inštrumentálnej hudby, v inom pravidelná vôňa a chuť vína a chleba, v inom hmat opracovaného masívu dreva, v ďalšom farby kvetov a lesklá podlaha, inde vôňa kávy a čerstvých koláčov a v ďalšom svetielkujúca obrazovka a dunivé basy. Len si to predstavte! Nie je to očarujúce?

[1] MIGLIORE, Daniel L. Faith Seeking Understanding: An Introduction to Christian Theology. Grand Rapids: Eerdmans Publishing, 2001. s. 187.
[2] Pozri aj PAYNE, T. Church architecture matters. In: The Briefing [online] [cit. 09.12.2012]. Dostupné na internete: http://matthiasmedia.com/briefing/2012/07/church-architecture-matters/.

Ján Henžel

Ján Henžel

- kazateľ a teológ, zakladateľ Spoločenstva evanjelia