Hostina tyrana a hostina Kráľa

Pred pár dňami obletela svet správa z posledného zapadákova. V chudobnej a opustenej oblasti, kdesi za polárnym kruhom zomrel človek. Dokonca väzeň. Posledný človek na poslednom mieste. A predsa sa správa o jeho smrti rozšírila do všetkých končín. Nebol to obyčajný väzeň. Alexej Navaľnyj bol asi posledný ruský politik, ktorý sa odvážil postaviť Putinovi. Práve preto sa dostal do najtvrdšieho žalára a preto tam aj zomrel. Hoci Putin urobil všetko, aby premohol svojho konkurenta, nakoniec sa ukázalo, kto je silný a kto slabý. Navaľnyj sa nebál vrátiť do Ruska, aj keď vedel, čo ho čaká. Zato Putin sa ho bál nielen kým žil, ale aj potom, ako zomrel. Jeho režim nechcel rodine vydať telo, ani nechcel dovoliť verejný pohreb. Živý prezident sa bojí mŕtveho väzňa. Môže byť väčší dôkaz toho, kto je skutočný vodca a kto sa na neho len hrá?

Evanjelium podľa Matúša nás vedie k tomu, aby sme objavili a spoznali pravého Kráľa. Je veľa falošných vodcov, ktorí sa za kráľov skôr vydávajú. Boží Kráľ je len jeden – Ježiš. Čo sa stalo v Rusku, a viac či menej sa to deje všade, však vyvoláva otázky. Je Ježiš bezmocný Kráľ, že dopustí takéto zločiny? Sú zlo a hriech mocnejšie ako Boh? Ak je Boh dosť silný, potom je tu ďalšia otázka: Urobí niečo s týmto zlom? Zastaví ho? Odhodlá sa k činu, alebo nechá zlých páchať, čo sa im zachce?

14. kapitolu Matúša na začiatku nápadne pripomína, čo sa stalo v sibírskej trestnici. Ako nato Ježiš odpovie? Uvidíme dve veci.
1. Ježiš má neporovnateľne väčšiu moc než všetci králi sveta.
2. Ježiš má záujem túto moc ukázať a použiť v prospech slabých.
Ježiš ako Kráľ môže a chce vládnuť tak, aby nás zachránil.

Herodes – Karikatúra kráľa a hostiny (Matúš 14:1-12)

Tento príbeh sa asi neučí v besiedke. Je to až odpudivá udalosť. Predsa aj toto je Božie Slovo, ktoré potrebujeme počuť. Ukazuje nám, že Pán Boh nežije izolovaný v ružovom zámočku. Vie, čo sa tu deje. Ak sme my zhrození z toho, čo sa deje, On to nevníma o nič menej. Skôr naopak. Kým my sme často pasívni diváci, On vedie zápas proti zlu v prvej línii. Veď Ján, väzeň v rukách diktátora, je Boží prorok. Boh sám ho poslal, aby pripravil cestu pre Kráľa. Ani počas tejto hrozivej hostiny Boh nie je ďaleko. Boží Syn sa prechádza len pár kilometrov odtiaľ. Ako sa to teda mohlo stať?

Ak poznáme, čo Matúš písal doteraz, tak nás to neprekvapí. Matúš píše, že prichádza Kráľ, ale tiež aj to, ako je odmietaný. Už od 12. kapitoly sa farizeji dohadujú, ako Ježiša zabijú. Moc Svätého Ducha, v ktorej koná, označujú za moc diabla. Zástupy prichádzajú za Ježišom, ale majú zatvorené oči, zapchaté uši a zatvrdené srdcia. Ježiš ich v predchádzajúcej kapitole učil v podobenstvách, hádankách, nielen preto, že je múdrejší ako Šalamún. Títo ľudia nedokážu počúvať pravdu povedanú na rovinu. Len jeho učeníci začínajú chápať, kto je Ježiš a aké je Jeho kráľovstvo. Inak Ježiš zažíva len hádky a odmietnutie. Naposledy v jeho domácom Nazarete. Herodesov pokus zastaviť príchod Kráľovstva tak neprekvapí.

Matúš píše o Jánovom zatknutí hneď na Ježišovej služby (Mt 4:12). Ďalej o tom mlčí až do 11. kapitoly, keď sa Ján pýta: Si Mesiáš, alebo máme čakať iného? V putách má aj Ján pochybnosti. Ježiš mu odpovedá slovami aj činmi. Dokazuje, že je Boží Kráľ, ale iný, než čakal Ján a všetci ostatní. Preto Ján zostal vo väzení až do trpkého konca.

Tento príbeh však v prvom rade hovorí o Herodesovi. On je vodca, ktorý má viesť Boží ľud. Ťažko si však predstaviť horšiu karikatúru. Že dal uväzniť proroka je len špička ľadovca. Už dôvod, prečo to urobil, stojí zato. Herodes Antipas si za ženu zobral manželku svojho brata. Nielen, že sa rozviedol a vzal si rozvedenú, ešte bratovi prebral švagrinú.

Štýl života, ktorý preráža dno, nám ukazuje jeho hostina. Kráľovská hostina, kde má byť najlepšie jedlo a program. Treba uznať, že prekonáva našu fantáziu. Že sa nechajú vábiť tancom, to spĺňa aspoň pohanské štandardy. Lenže úlohu zvodnej konkubíny, lacnej ženy, tu hrá vladárova nevlastná dcéra. Vtedy mala asi len 12 rokov. Z tohto by zabehlo aj zhýralým pohanom, ale Herodesovi to zachutilo. Svojej zvodnej dcérke za odmenu sľúbi aj modré z neba. Tá si po porade s mamou vypýta dezert na tácke, hlavu Jána Krstiteľa. Tu Herodes na chvíľku zaváha. Aj jemu už zo špirály hriechu zabehlo. On vládne a rozhoduje. On má posledné slovo. Lenže on je len ďalší mačo, ktorý je slabší ako mačiatko. Nemá silu zastaviť bujarú zábavu kvôli „detailu“ ako je spravodlivosť. Čo na tom, že neprebehol súd. Čo na tom, že právo popravovať mali len Rimania. Keď vládne slaboch, nemôže to dopadnúť inak.

Matúš v celej knihe ukazuje, že Ježiš je väčší ako všetci vodcovia Izraela. Je väčší ako Dávid, ako Mojžiš, ako Abrahám. Tu však Matúš ukazuje, že aký formát je Herodes. Aj on prekonáva top kráľov Izraela. V tomto prípade vidíme, že Herodes a jeho žena stelesňujú a prekonávajú kráľa Achába a jeho ženu Jezábel. Vieme, že Ján Krstiteľ prišiel ako nový Eliáš. Neprišiel len v jeho Duchu a moci, prišiel čeliť aj rovnako skazeným nepriateľom.

Eliáš v Starej zmluve už nevládal čeliť ich presile, preto Boh na jeho miesto povolal Elizea. Eliáš v ohnivom voze odišiel k Bohu. Ján také šťastie nemal, ale to nebola náhoda, ani jeho chyba, ani Božia slabosť. Aj v tomto zle je stále prítomný Boží zámer, ako za chvíľu uvidíme.

Otázka je, čo bude nasledovať. Nechá to Boh plávať, nech si zlo robí, čo sa mu zachce a rastie? Nie. Uvidíme vlastne to isté, čo sa v Starej zmluve udialo po Eliášovi. Nastúpil Elizeus, ktorý zdedil dvojnásobne jeho Ducha. Urobil viac divov a zázrakov ako Eliáš. Božia vláda sa nezastavila, ale rozšírila.

To, že zlo nedokáže zvíťaziť nakoniec vidíme už tu, hneď v 2. verši. Hoci Herodes napínal svaly, končí ako roztrasená troska. Celý jeho život je vedený strachom. Najskôr uväzní Jána, ale bojí sa ľudu a preto mu neublíži. Keď dostane požiadavku na Jánovu hlavu, opäť sa bojí. Je smutný, rozdvojený. Bojí sa, aby nevyzeral ako slaboch a práve preto koná ako slaboch. Strach ho prenasleduje až do konca. Ján je mŕtvy, ale on sa bojí, že vstal z mŕtvych a pomstí sa mu. Herodes je karikatúra kráľa. Nevie ani rozpoznať mŕtveho Jána od živého Ježiša. Už to je nenápadný dôkaz, že veci sú inak, než vyzerajú. Zdá sa, že Ján je porazený a Herodes víťaz. V skutočnosti je to naopak. Ján zostal verný Bohu. Hoci zomrel, bude žiť. Herodes navonok žije, ale vnútri je mŕtvy. Už vtedy sa bál a to najhoršie len príde.

Ježiš – Kráľ, ktorý sýti svoj ľud (Matúš 14:13-21)

Ježišova reakcia je pochopiteľná a ľudská. Keď zažijeme šok a stratu, potrebujeme to spracovať. Byť sami. Ťažko sa motať medzi ľuďmi, keď sa nám v hlave motajú ťažké myšlienky.

Ježiš však mal ďalší dôvod, prečo sa stiahnuť. Išlo o viac než vyrovnanie sa s minulosťou, stratou priateľa a spolupracovníka. Vážnejšie bolo vyrovnať sa s budúcnosťou. Ján len pripravoval Ježišovi cestu. Ak toto stihlo jeho, Ježiš dobre vie, že ho nečaká nič menšie. Nielen svojím životom, ale aj svojím koncom Ján pripravuje cestu Ježišovi. Preto tento Eliáš už nemôže odísť bezpečne do neba. Ježiš potrebuje ticho, čas a samotu, aby sa pripravil. Keby bolo na nás, asi by sme v tichu a samote už zostali. Skrývali by sme sa. Už to, že si Herodes mýlil popraveného Jána s Ježišom bolo nebezpečné. Keď Ježiš chodí vonku po ulici, nemôže si byť ničím istý.

Čo ho teda vytiahne z bezpečnej samoty? Núdza a súcit. Vidí núdzu Božieho ľudu. Mohol by ľutovať seba, ale viac ľutuje strápených ľudí okolo seba. Tak vyzerá pravý Kráľ a vodca. Božie Stádo je choré a zablúdené. Ježiš je ich Pastier. Nemôže už myslieť len na seba.

Pomáha im, ale nie hocijako. Pomáha ako Kráľ. Svoju Mesiášsku identitu odhaľuje o ďalší rozmer. Doteraz vyučoval, uzdravoval a vyháňal démonov. Teraz sa ukáže ako Kráľ – hostiteľ. Presne tam, kde Herodes zlyhal, Ježiš ako pravý Kráľ pokračuje, pozýva na hostinu. Zápletka je jasná. Zástup je obrovský a poživeň žiadna. 5000 mužov, k tomu ženy a deti. To je ako plné Námestie SNP v Banskej Bystrici. Aj keby tam otvorili všetky reštaurácie, trvalo by im hodiny takýto dav nasýtiť, ak by to vôbec zvládli. Ježiš dáva túto výzvu učeníkom. Oni majú dať zástupu jesť. Prirodzene krútia hlavou. Veď to sa nedá, nemajú prostriedky. Je to pravda. Presne takí prichádzame pred Boha. Máme len problémy, hlad a prázdne vrecká. Ale to nie je dôvod na paniku. Boh má prostriedky aj riešenie.

Práve toto sa učeníci potrebujú naučiť. Preto Ježiš nič nerobí sám, ale všetko s nimi. Do každého kroku ich zapája. Vie, že naplní svoju púť tak ako Ján. Ale Božie kráľovstvo bude pokračovať. Dovtedy musí zaučiť učeníkov, ktorý v Jeho moci a diele budú pokračovať.

Ježiš k nasýteniu zástupu nepotrebuje dokopy nič. Päť malých bochníkov a dve rybičky. Jedna detská porcia. Ako sa z toho dá nakŕmiť? Len stvoriteľským zázrakom. Za normálnych okolností si musíme vypestovať suroviny a jedlo navariť. Treba zasiať na poli, počkať, kým vyrastie, zožať obilie, pomlieť ho a nakoniec z múky niečo napiecť. To trvá mesiace a nedá sa to urýchliť. Keď varenie či pečenie uponáhľame len o pár minút nedostaneme jedlo, ale surovú, nejedlú žbrndu. Ježiš však nehovorí: Počkajte do žatvy, kým niečo pripravím! Zoberie malý dar, ďakuje zaň Bohu, láme ho a rozdáva. Jemu to stačí, lebo je Boží Kráľ. Preto to stačí tým tisícom, lebo sú Boží ľud.

Ježiš tým nenapĺňa len prázdne žalúdky, ale najmä Božie zasľúbenia. Elizeus rozmnožil chleby päťnásobne (2Krľ 4:42-44), Ježiš ich rozmnožil tisícnásobne. Izrael predtým zažil Božie pozvanie ku stolu. To všetko bol predobraz toho, čo prichádza. Nik nenasýti ako tento Kráľ. Jeho milosrdenstvo, štedrosť a hojnosť nemajú hraníc. Toto je prvá Mesiášska hostina, na ktorú Ježiš pozval Boží ľud, Izrael. Preto na konci zostalo 12 košov, ako symbol 12 kmeňov Izraela.

Prvá hostina skončila, ale Ježiš nás ku stolu pozýva naďalej. Hoci medzi nami fyzicky nie je, stále pozýva cirkev, Boží ľud, ku stolu. Rovnako berieme chlieb, ďakujeme, lámeme ho a stolujeme spoločne. Možno im trochu závidíme, že dostali plné porcie. Pri Večeri Pánovej berieme len kúsok chleba a glg vína. A predsa je naša hostina ešte väčšia. Zástupy videli a jedli len fyzický pokrm. My už vidíme a rozpoznáme jeho duchovný rozmer. Ku stolu nás pozýva ten istý Kráľ, ale dnes už nenasycuje len brucho, ale aj srdce a ducha. Toto vtedy zástupy ešte nechápali ani chápať nemohli.

To je Ježišova prvá reakcia a dôkaz, že kraľuje nad stvorením. Toto však nielen pokračuje, ale priam graduje.

Ježiš – Kráľ, ktorý šliape po mori (Matúš 14:22-33)

Táto časť začína rovnako ako predošlá. Ježiš je opäť sám. Učeníkov posiela dopredu, zástupy rozpúšťa. Hoci je Kráľ, na prvom mieste potrebuje byť s Otcom. Jánova smrť znela ako katastrofa, nasýtenie vyzerá ako triumf, ale na konci dňa tu aj tam musí byť sám. Rovnako to platí pre nás. Či náš deň končí katastrofou alebo triumfom, najviac sa nakoniec potrebujeme stíšiť pred Bohom a odovzdať Mu na naše myšlienky. Inak podľahneme malomyseľnosti alebo prílišnej sebaistote. Keď sa však naplní čas na modlitby, nastáva zvláštna zápletka.

Pri nasýtení bol Ježiš stále s učeníkmi. Videli ho pri čine, mohli a mali Ho rozpoznať ako Mesiáša. Až sa čudujeme, prečo sa Mu oni ani zástup na konci neklaňali a nevyhlásia za Kráľa. Žeby pri toľkom jedle prehliadli, kto je Hostiteľ?

Teraz sú oddelení. Učeníci išli napred, Ježiš zostal sám na brehu. Keby bolo na nás, počkali by sme na ďalšiu loď, alebo jazero obišli pešo. Ježiš mal iné povolanie. Nemá ísť okolo, ale stredom mora. Bez lodi. Samo o sebe to znie čudne, akoby išlo o show alebo efekt. Ale Matúš nám stále znova opakuje: Všetko, čo Ježiš robí sa deje preto, aby sa naplnili Písma. Tak aj tu. Keď začneme spomínať na Starú zmluvu, spomenieme si na Mojžiša, ako suchou nohou cez more vedie ľud von z Egypta. Po ňom Józua s Božím ľudom rovnako prešiel takto cez Jordán do zasľúbenej zeme. Tu je však Ježiš ako nový Elizeus a práve pritom, ako prebral štafetu od Eliáša sa udiala zaujímavá vec. Elizeus udrel jeho plášťom do Jordána, ten sa rozostúpil a on prešiel jeho stredom.

Podobne ako pri hostine a ďalších činoch Ježiš nielen opakuje, ale graduje doterajšie Božie činy. Ježiš nekráča po vysušenom dne, ale po hladine. To je kľúčové, lebo vtedajšie národy vrátane Izraela považovali more za sídlo chaosu. Keď Ježiš pokojne šliape po mori, demonštruje, že sú Mu všetky temné a chaotické sily poddané. Ježiš tým dokazuje moc nad prírodou a stvorením, ale rovnako aj moc nad nespútaným duchovným svetom.

To vidíme my, ktorí čítame tento príbeh v bezpečí, na suchu. Učeníci to prežívali inak. Celé hodiny veslujú proti vetru, strácajú orientáciu. Nastala posledná nočná stráž, za pár hodín bude svitať. Za celú noc nedokázali preveslovať cez jazero. Učeníci sú unavení a frustrovaní. A čo je horšie, sú zmätení. Nerozoznajú Ježiša, ktorý k nim ide. Sú zdesení a myslia si, že vidia ducha. Takto si to vtedy námorníci predstavovali. Duchovia utopených sa vraj vznášajú nad hladinou a strašia. V tejto skúške učeníci prepadli. Hoci boli na Jeho hostine, vnútri nie sú plní viery, ale strachu a pochybností. Tým, ako si mýlia Ježiša s duchom dokonca pripomínajú pomýleného Herodesa. Veď to nie je nepriateľ, ale Pán!

Našťastie, práve preto ich v tom nenechá. Z tmy sa ozve Jeho hlas: Vzmužte sa! Ja som! Nebojte sa! Dvakrát ich vyzýva, aby ovládli svoj strach. A uprostred tých výziev im dáva najlepší dôvod, prečo. Ja som. Ježiš im odhaľuje, že nie je cudzí duch, ale ich blízky učiteľ a Pán. V týchto dvoch slovách im odhaľuje, odkiaľ má schopnosť šliapať po vode. Ja som, to je meno Božie. Hospodin sám k nim prichádza v Ježišovi.

Na toto Peter počuje. Naberie odvahu. Pýta sa: Pane, ak si to ty, rozkáž mi, aby som prišiel k tebe po vode. A Ježiš mu to prikáže: Poď! Je to výborný nápad, ako Peter môže okúsiť, kto je Ježiš. Ak takto spozná Ježiša ako Kráľa, bude pripravený ďalej šíriť Jeho kráľovstvo. Peter urobí niekoľko krokov. To je skvelé. Ale potom sa ukáže, že problémy a pochybnosti sú stále silnejšie. Viac ako Ježiša vníma vietor. Stráca rovnováhu a topí sa. Peter pritom nepochybuje o Ježišovi. Vie, že Ježiš je tam a môže ho zachrániť. Pochybuje však o sebe a svojej schopnosti kráčať za Ním. Vybral sa na cestu, kde mu žiadny iný pevný bod okrem Ježiša nezostal. Pochyboval, že to stačí. Ukázalo sa, že keď nemáme nič a Ježiša, máme všetko. Peter mal len telo ponorené vo vode. Bola to Skala padajúca na dno. Sám nedokázal nič, len sa utopiť. Ale so svojím nič zvolal k Ježišovi a ten ho vytiahol. Ježiš je dosť blízko a dosť mocný, aby mohol zachrániť tých, čo na Neho volajú.

Ježiš stojí na mori ako na pevnej zemi a Petra vyťahuje von. Potom obaja vstúpia na loď a vietor konečne utíchne. Ježiš vládne nad morom aj vetrom. Otázka však je, či vládne nad ľudskými srdcami? Toto zostáva nejasné. Ježiš karhá Petra: Maloverný, prečo si pochyboval?! Učeníci zlyhali. Nerozpoznali Ho a nevládali Ho nasledovať. Predsa však zasvieti nádej. Aspoň v bezpeční na lodi Ho rozpoznajú a začnú sa mu klaňať: Naozaj si Boží Syn! To je ohromné, dosiaľ najväčšie vyznanie. Vedia však, čo hovoria? Myslia to vážne? Budú takto vyznávať aj na druhý deň ráno, keď ich emócie odznejú? To sa len uvidí.

V závere kapitoly Ježiš do tretice dokazuje svoju moc nad stvorením a naplnenie Písma.

Ježiš – Kráľ, ktorého dotyk prináša Božie kráľovstvo (Matúš 14:34-36)

Aj doteraz Ježiš uzdravoval, ale bolo to na Jeho rozhodnutí, čine a iniciatíve. Tu sa nahrnul taký zástup s takou vierou, že nečakajú na o osobnú audienciu. Nepotrebujú Ježišovi vysvetľovať, čo ich bolí. Stačí im len dotyk Jeho rúcha. Všetko, čoho sa Ježiš dotne, prináša život, zdravie, požehnanie. Symbolicky to ukazuje záver Elizeovho pôsobenia. Keď Elizeus zomrel, pri jednom pohrebe omylom hodili mŕtveho k Elizeovi a čo sa nestalo? Len, čo sa dotkol Elizeových kostí, vstal a ožil. Ježiš má takúto moc už za svojho života. Je viac ako prorok. Ježišova prítomnosť sama prináša Božie kráľovstvo. Je vskutku Immanuel, Boh s nami. Toto je odpoveď na vládu falošných vodcov a tyranov. Ježiš nešiel do konfrontácie s Herodesom. Jeho kráľovstvo a Herodesova vláda ďalej žili popri sebe. Ale len jedno Kráľovstvo obstojí a pretrvá. Je na nás, či to vidíme a či Ježišovi veríme a nasledujeme Ho. Ísť za Ním je všetko len nie teória. Naša cesta za Kráľom môže pripomínať väzenie, popravisko alebo štedrú hostinu. Cesty, na ktorých s Ním kráčame, sú rôzne. Kráľ len jeden. Amen.