V dnešnom globálnom svete ľudia ťažko prijímajú jedinečnosť Ježiša Krista. Tento postoj spočíva na 3 pocitoch, ktoré ľudia majú:
1. Náboženstvo človeka závisí vlastne od toho, kde sa narodil a vyrástol.
2. Všetky náboženstvá sú v podstate o tom istom.
3. Náboženstvo je len vecou nášho názoru.
O 1. postoji sme písali v inom článku, takže tu sa pozrieme na 2. otázku: Sú všetky náboženstvá v podstate rovnaké? Na 1. pohľad sa zdá, že náboženstvá majú niektoré veci spoločné. Napríklad budhizmus a kresťanstvo majú podobný počiatok. Aj budhizmus aj kresťanstvo sa zakladajú na učení svojho zakladateľa, charizmatického jednotlivca, ktorý o sebe tvrdil, že je osvietený o skutočnom stave ľudstva. Budhizmus sa zakladá na učení indického princa Siddharta, ktorý žil v rokoch 563-483 prK. Neskôr sa nazýval Gautama Budha (= osvietený). Kresťanstvo sa zakladá na učení Ježiša z Nazareta, ktorý žil asi v rokoch 0-33 a nazýval sa “svetlo sveta.”
Obaja títo muži mali neobyčajný počiatočný zážitok, ktorým sa začala ich verejná služba. Siddharta sa potuloval po púšti 6 rokov a potom meditoval 49 dní pod stromom bodhi, kde dostal ono osvietenie. Ježiš bol pokrstený v rieke Jordán a potom strávil 40 dní a nocí na púšti pokúšaný Satanom a potom začal kázať.
Obaja hovorili o “spáse” a o “nebi.” Budha nazýval nebo nirvana a Ježiš hovoril o nebeskom kráľovstve. Nie je teda pochopiteľné, že ak sa Siddharta aj Ježiš pokúšali nájsť raj, tak sa vlastne zhodujú?
Aj islam a kresťanstvo majú veľa spoločného. Obe sú monoteistické – veria v jediného Boha. Korán ho nazýva Allah a Biblia ho nazýva Jahve. Obidve náboženstvá uznávajú inšpiráciu židovského Písma (naša Stará zmluva), veria v archanjela Gabriela a ctia veľké postavy ako Abrahám a Mojžiš. A nielen to, obe náboženstvá uznávajú, že Ježiš bol veľkým prorokom, ktorý hovoril Božie slová. Islam aj kresťanstvo majú zásady, podľa ktorých majú ľudia žiť a že ľudia budú odmenení alebo potrestaní podľa toho, ako žili svoj život na zemi. Obe náboženstvá majú veľa nasledovníkov. Islam je 2. najväčším náboženstvom a kresťanstvo je najväčším. Nie je teda div, ak povrchný pozorovateľ povie, že tieto 2 veľké viery sú vlastne vetvami toho istého náboženstva.
Tak by sme mohli pokračovať aj ďalej. Napríklad hinduizmus sa usiluje o pokoj a harmóniu. Aj Biblia hovorí o tom, ako nájsť pokoj. Taoizmus hlása cnosti trpezlivosti a lásky rovnako ako aj kresťanstvo. Judaizmus verí v Boha Abraháma, Izáka a Jakoba, ktorí sa nachádzajú v tej istej Starej zmluve, ktorej veria aj kresťania. Konfucius učil, že k tomu, aby človek našiel pravdu, musí spoznať svoje vlastné chyby. Aj kresťanstvo učí, že musíme spoznať svoje hriechy.
Skrátka, zdá sa, že svetové náboženstvá majú veľmi veľa spoločných vecí. Problém je v tom, že pri hlbšom pohľade sa jednotlivé náboženstvá od seba veľmi, veľmi odlišujú. Ba sú navzájom nezlučiteľné.
Všimnime si ešte raz budhizmus a kresťanstvo. Napriek povrchnej podobnosti si navzájom radikálne protirečia. Najhlbší je diametrálne opačný názor na Božiu existenciu. Klasický budhizmus vlastne ani nemá Boha alebo božstvo. To je zásadný rozpor s osobným, všemocným a večným Stvoriteľom, v ktorého veria kresťania. Z tohto hľadiska je budhizmus v podstate ateistickým náboženstvom. Preto v budhizme ani neexistuje osobný vzťah s božskou bytosťou. Budhizmus preto nemá prvok božieho súdu alebo Boha, ktorý je oddelený od svojho stvorenia, ktorý svojím slovom ovláda vietor aj vlny. Kresťanstvo a budhizmus sa teda rozchádzajú už v Genezis 1:1: Na počiatku stvoril Boh nebesia i zem.
Pozrime si islam a kresťanstvo. Aj tu sú hlboké rozpory. Nielen že pre moslimov je svätým Písmom Korán a pre kresťanov Biblia. Úplne opačne sa chápu aj ich dvaja zakladatelia. Mohamed je zakladateľom islamu a Ježiš kresťanstva. Moslimovia uctievajú Mohameda ako proroka, ktorý hovoril pravdu o Bohu, ale sám netvrdil, že je Bohom. Ježiš to o sebe jednoznačne tvrdil. Mohamed tvrdil, že je Božím (Allahovým) poslom a veril, že pozná jedinečné pravdy o Allahovi. Moslimovia však Mohameda neuctievajú ako Boha. Naproti tomu kresťania uctievajú Ježiša ako pravého Boha. Moslimovia považujú Mohameda za Učiteľa, ale nikdy nie za Stvoriteľa alebo Pána. Pre toto sa moslimom nepáči, keď ich nazývajú mohamedánmi. Veria síce, že Mohamed bol posledným a veľkým Božím poslom, ale nepripisujú mu božstvo. Je to zachované aj v ich vyznaní viery: Niet iného Boha ako Allah a Mohamed je jeho prorok.
Ako veľmi odlišné je kresťanstvo! Je nevyhnutné uvedomiť si, že zo všetkých zakladateľov veľkých svetových náboženstiev jedine Ježiš hovoril o sebe tak, ako ani jeden z nich – ani Mohamed. Na jednej strane je znakom pokory Pána Ježiša, ktorý sotva vyhlásil: “Ja som Boh.” Na druhej strane však jeho sebavedomie Božieho Syna, jeho uplatnenie Starej zmluvy na seba a jeho prijatie rovnosti s Bohom, keď ho iní vyhlásili, nenecháva nikoho na pochybách, že sa stotožňoval s Bohom. Toto je zrejmé z jeho častých odvolávok na jeho zvláštny vzťah s Otcom. To sa začalo už keď mal 12 rokov, keď ho podľa Lukášovho evanjelia 2:49 rodičia našli v chráme s náboženskými učiteľmi, Ježiš sa ich spýtal: Ako to, že ste ma hľadali? Či ste nevedeli, že sa mám zaoberať tým, čo patrí môjmu Otcovi? Neskôr počas svojej verejnej služby Ježiš často hovoril o tomto jedinečnom vzťahu najmä v Jánovom evanjeliu. V skutočnosti práve toto provokovalo rozhodný odpor proti nemu. Napríklad v Jánovom evanjeliu 5:17, keď ho obvinili z porušovania soboty, Ježiš odpovedá typickým spôsobom: Môj Otec pracuje až dosiaľ, aj ja pracujem. A hneď v nasledujúcom verši Ján hovorí: Preto sa Židia ešte väčšmi usilovali zabiť ho, lebo nielenže rušil sobotu, ale aj Boha nazýval svojím Otcom, čím sa robil rovným Bohu. Ich opozícia však Ježiša neodradila, lebo v 10:30 hovorí znova: Ja a Otec sme jedno. Nebola to len záležitosť Ježišových protivníkov. Aj jeho prví nasledovníci ho takto chápali. Napríklad v Skutkoch apoštolov 9:20 čítame, že hneď po svojom obrátení Pavol hlásal v synagógach, že tento Ježiš je Syn Boží.
Nemohlo by to byť tak, že Ježiš tým nemyslel nič viac, len akési všeobecné „synovstvo”, ktoré v istom zmysle platí pre všetkých ľudí? To určite nie. Ježiš totiž jasne rozlišoval svoje jedinečné božské Synovstvo. V Evanjeliu podľa Matúša 11:27 Ježiš hovorí: Všetko mi odovzdal môj Otec. Nikto nepozná Syna, iba Otec a ani Otca nepozná nikto, iba Syn a ten, komu to chce Syn zjaviť. Ježiš to ešte zosilnil tým, že hovoril o svojej večnej existencii s Otcom pred vtelením. V Evanjeliu podľa Jána 8:58 vyhlásil: Amen, amen, hovorím vám: Skôr, ako bol Abrahám, ja som! Skrátka v celej Starej zmluve neexistuje postava, ktorá by vyhlásila o sebe také smelé slová, ako Ježiš. A neexistuje taká postava ani medzi zakladateľmi iných veľkých svetových náboženstiev. Bruce Milne vo svojej knihe Poznanie pravdy, poznamenáva: „Ježiš je v tomto ohľade úplne sám.” Užitočným veršom v tejto súvislosti je Ján 14:6: Ja som cesta, pravda i život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa.
V rozhovoroch, ktoré máme s dnešnými ľuďmi, je toto veľmi dôležité. Často sú úprimne prekvapení, keď im ukážeme, že Ježiš neučil iba mravné zásady života, ale urobil aj jedinečné vyhlásenia o sebe. Toto môže otvoriť ich oči pre dôsledky, ktoré to má pre Božie nároky na ich život.
Je užitočné poukázať na to, že na rozdiel od islamu už aj meno kresťanského náboženstva nesie meno svojho zakladateľa. Dôraz sa kladie jasne na osobu a dielo Ježiša Krista skôr ako len na jeho učenie alebo na našu odpoveď na jeho učenie. Z ostatných svetových náboženstiev môžete zobrať zakladateľa a neporuší sa tým ich základná podstata. To je však nemožné v kresťanstve. Ak by sme vylúčili Ježiša, z kresťanstva by zostala len prázdna škrupina.
V skutočnosti, keby sme vyňali Kristove výroky z kresťanstva, vrátili by sme sa k Judaizmu. Tým je vlastne dokázané aj to, že judaizmus nie je v zásade to isté ako kresťanstvo, ale je to jasne celkom iné náboženstvo. Judaizmus sa díva na svoje veľké postavy rovnako ako v islame: Abraháma, Mojžiša, Elijáša a iných považujú za prorokov, poslov Božej pravdy, ba dokonca za kľúčových hráčov v Božom pláne. Nikdy ich však nepovažujú za Boha samého.
Čím viac budeme porovnávať kresťanstvo s inými náboženstvami sveta, či už je to Hare Krišna, mormoni, svedkovia Jehovovi, alebo Dalai Lama, tým viac si uvedomíme, že je logickým omylom tvrdiť, že všetky náboženstvá sú vlastne rovnaké. Napríklad hinduizmus sa drží reinkarnácie. To je na hony vzdialené kresťanskému učeniu o vzkriesení. Tak by sme mohli pokračovať vo vymenúvaní rozporov ďalej.
Tvrdiť, že všetky náboženstvá sú v podstate rovnaké, je jednoducho nelogické. Je to také, ako tvrdiť, že všetky kľúče sú v podstate rovnaké. Je pravda, že všetky otvárajú dvere, všetky sú vyrobené z kovu a všetky je ľahké stratiť. Zato však ešte nenosíme vo vrecku hocijaký starý kľúč, lebo tým by sme prehliadali to podstatné, na čom pri každom kľúči záleží: len jediný kľúč otvorí tvoje dvere. Tak aj tvrdenie, že všetky náboženstvá sú rovnaké, prehliada to, na čom kresťanstvo stojí a padá: Ježišove jedinečné výroky o ňom samom.
Tak ako je nelogické tvrdiť, že jablká sú to isté, čo pomaranče, rovnako je nelogické tvrdiť, že všetky náboženstvá sú také isté. To si však vyžaduje, aby sme poznali biblické miesta, kde sa Ježiš vyhlasuje za Božieho Syna a vedieť, prečo je to v rozpore s budhizmom, islamom, judaizmom alebo hinduizmom. Kresťanstvo nemožno považovať za vzájomne zameniteľné, ani za kompatibilné s inými náboženstvami.
