Je toto tá cesta?

Recenzia knihy Praktizovanie cesty od Johna Marka Comera

Poznámka redaktora: Aj v slovenskom prostredí sa stretla s veľkým záujmom kniha Johna Marka Comera Praktizovanie cesty (vydavateľstvo Kumran, 2024, ISBN 9788089993970). Prinášame jej kritickú recenziu od renomovaného biblistu a teológa Kevina DeYonga.

Byť učeníkom v podstate znamená kráčať s Ježišom rovnakým spôsobom, akým kráčal on. To, že Ježišovi učeníci boli pôvodne nazývaní „nasledovníkmi cesty“, je pre Comerovu celkovú tézu zásadné. 

Dôležitým pravidlom pri určovaní, kedy napísať niečo kritickejšieho charakteru – čo nerobím rád – je, či ľudia okolo mňa, a najmä ľudia v mojom zbore, potrebujú objasniť konkrétnu otázku, autora alebo knihu. Existencia tejto recenzie (nehovoriac o jej dĺžke) je dôkazom toho, koľko ľudí – z rôznych teologických prostredí – je uchvátených tým, čo John Mark Comer ponúka.

Knihu Praktizovanie cesty som prečítal hneď, ako vyšla (január 2024), a znova som si ju pomaly prečítal kvôli tejto recenzii. Od vydania knihy som videl Comera všade. Christianity Today publikoval úryvok z knihy, potom pochvalný článok o tom, prečo všetci čítajú Johna Marka Comera, a potom priateľský rozhovor s Comerom. Rozprával som sa s pastormi Presbyterian Church in America, ktorí čítali (a oceňovali) Comerov dôraz na duchovnú formáciu. Poznám členov cirkvi a študentov seminárov, ktorí Comera čítajú. Kniha je bestsellerom New York Times a nedávno bola vyhlásená za Kresťanskú knihu roka ECPA 2025. Hoci nemá núdzu o premýšľavých kritikov, je zrejmé, že veľa ľudí číta Johna Marka Comera a rezonuje s jeho posolstvom. Ako vo svojej anotácii nadšene hovorí populárna autorka Jennie Allenová: „Toto je jedna z najdôležitejších kníh, aké som za posledných desať rokov čítala. Keby sme sa všetci vydali touto cestou, zmenili by sa nielen naše životy, ale celý svet.“

Obsah v skratke

Posolstvo knihy Praktizovanie cesty je načrtnuté v podtitulku knihy: „Byť s Ježišom. Stať sa mu podobným. Konať ako on.“ Comer narieka nad tým, že na Západe máme kultúru, kde môžete byť kresťanom bez toho, aby ste boli Ježišovým učňom (32). Príliš veľa ľudí uviazlo v rovnakej rutine chodenia do kostola, štúdia Biblie a počúvania kázní. Sú to základné praktiky, ale pre väčšinu ľudí sú do značnej miery neúčinné. Chýba im „praktizovanie cesty“, čo znamená byť formovaný do milujúcich ľudí v Kristovi (86).

Ústredným prvkom Comerovho odporúčania pre tento proces duchovnej formácie je prijatie „životnej regule“ – súboru rytmov, vzťahov a záväzkov. (Aj Comer aj DeYoung používajú anglické slovo „rule“, ktoré znamená aj „pravidlo“ aj „regula“ a v slovenskom vydaní knihy aj v tejto recenzii sa používa podľa kontextu – pozn. prekl.) Comerova „regula“ obsahuje deväť prvkov: sabat, samota, modlitba, pôst, Písmo, spoločenstvo, štedrosť, služba a svedectvo. Týchto deväť praktík je len jedným zo spôsobov života na Ježišovej ceste. Vaša osobná „regula“ môže vyzerať inak. Dôležitou súčasťou pri vytváraní regule je zistiť, ktoré cesty vám vyhovujú. Nech ste kdekoľvek na svojej duchovnej ceste, Comer vás povzbudzuje, aby ste spomalili, upreli svoj zrak na Ježiša, urobili krok vpred a ak spadnete, opäť vstali a pokračovali.

Comer (nar. 1980) bol takmer dvadsať rokov pastorom v cirkevnom  zbore Bridgetown v Portlande v Oregone, z tejto funkcie odišiel v roku 2021, aby „vytvoril jednoduché a hodnotné formačné zdroje pre cirkevné komunity po celom svete“. Jeho srdce pre tento druh služby je vidieť v celej knihe. Comer sa priamo prihovára človeku, ktorý sa cíti uviaznutý, človeku, ktorý dosiahol plató, človeku, ktorý robí tie isté kresťanské veci rok čo rok, ale namiesto duchovného rastu len starne. Comer nás chce vidieť „rásť a dozrieť na ľudí, ktorí dokážu hovoriť a konať všetko to, čo hovoril a konal Ježiš“ (134).

Silné stránky

Kniha Praktizovanie cesty je v prvom rade o duchovnej transformácii. Comer si zaslúži pochvalu za to, že jednoznačne vyzýva ľudí k zmene. Toto nie je kniha typu „Ja som v poriadku, ty si v poriadku“. Práve naopak. Comer priznáva, že ako Ježišov nasledovník často zlyháva. Hovorí o hriechu a potrebe milosti. Často varuje čitateľa, aby sa neprispôsoboval svetu. Comer nám pripomína, že všetci sme niekoho alebo niečoho učňami, všetci sa riadime nejakým pravidlom, všetci praktizujeme nejakú cestu. Comer chce, aby sme našli najlepší spôsob života – cestu lásky, cestu kráľovstva a cestu plnohodnotného života v Ježišovi.

Kniha sa neúnavne zameriava na trávenie času s Ježišom a žitie života ako Ježiš. Sú to chvályhodné ciele. Comer priťahuje ľudí k obrazu Ježiša, ktorý „rezonuje v ľudskom vnútri“ a vyznačuje sa „ohromujúcou krásou“ (14). V celej knihe, a najmä na konci, je cítiť, že Comer má srdce predstaviť ľuďom Ježiša a túži po tom, aby každý zažil slobodu života, ktorú Ježiš ponúka.

Najužitočnejšie pre mňa bolo Comerovo naliehanie na to, že duchovná formácia si vyžaduje zámernosť . Viem si predstaviť nadšených čitateľov, ako si osvoja Comerových deväť praktík, pridajú sa ku skupine priateľov, aby spoločne praktizovali regulu a vďaka tomu budú zdravší a šťastnejší. Comer je obzvlášť dobrý, keď odhaľuje spôsoby, akými nás formovali digitálne technológie a vedú nás k očakávaniu života, ktorý je ľahký, rýchly a kontrolovateľný (127). Mnoho ľudí, ktorí si myslia, že sú slobodní, tvrdí Comer, je v skutočnosti ovládaných svojimi telefónmi, chuťou do jedla a algoritmami Silicon Valley (174). Vzhľadom na tieto nebezpečenstvá všade okolo nás je Comerovo evanjelium pomalosti, uskromňovania a sabatu posolstvom, ktoré mnohí z nás potrebujú počuť.

Nie je ťažké pochopiť, prečo táto kniha rezonuje s mnohými kresťanmi. Jej štýl je jednoduchý a konverzačný, s jasnou osnovou a mnohými krátkymi (často jednovetnými) odsekmi. Comer sa stretáva s ľuďmi tam, kde sú, a hovorí s nimi spôsobom, ktorému rozumejú. Keďže kniha má málo teologických prvkov (o tom viac neskôr), takmer každý kresťan (alebo nekresťan) si ju môže prečítať a nájsť v nej niečo užitočné. Pre mnohých ľudí môže byť ponaučenie jednoduché: „Musím sa viac zmerať na nasledovanie Ježiša. Vytvorím si pravidlo pre svoj život a uvidím, či ho so mnou budú plniť aj moji priatelia.“ Ak ku knihe prídete s pevným teologickým rámcom, Praktizovanie cesty môže byť nástrojom dobra v životoch ľudí.

Každý má tradíciu

Predtým, ako sa dostanem k svojim obavám, je dôležité hneď na začiatku pochopiť, že Comer zastáva špecifickú teologickú tradíciu. To nemusí byť zrejmé, pretože nevztyčuje vlajku žiadnej denominácie ani sa nezaraďuje do historickej cirkevnej tradície (napr. luteránskej, reformovanej alebo rímskokatolíckej). Napriek tomu sú Comerove teologické inštinkty, predpoklady a odporúčania zakorenené v známej konštelácii autorov a zdrojov.

Keby som mal jednou vetou opísať Comerov teologický kmeň, povedal by som, že je hlboko zaviazaný tradícii duchovnej formácie Renovaré. Poslaním Renovaré, ktoré v roku 1988 založil Richard Foster (nar. 1942), je „predstaviť si svet, v ktorom životy ľudí prekvitajú, keďže sa čoraz viac stávajú podobnými Ježišovi“. Foster síce nemá na Comera hlavný vplyv, ale ak sa pozriete na štandardy, ciele a ľudí zapojených do Renovaré, získate celkom dobrú predstavu o čom je Comerov projekt. Praktizovanie cesty je o nájdení vašej duchovnej cesty. Ide o prijatie duchovných praktík. Ide o to, aby sme teraz žili život kráľovstva v Ježišovi a rástli v ľudí, ktorými sme mali byť. Ide o to, aby sme sa pozerali do Kristovej tváre a nechali ho, aby sa on na nás s láskou díval.

Ako by sa od tradície Renovaré dalo očakávať, Comerovými partnermi v rozhovoroch nie sú teológovia, pastori ani exegéti, ale duchovní vodcovia, vedúci duchovných cvičení, terapeuti a súčasní mystici. Podľa môjho výpočtu sú najčastejšie citovanými ľuďmi Dallas Willard (1935 – 2013) a Henri Nouwen (1932 – 1996). Medzi ďalších často spomínaných autorov patria: Ann Spangler a Lois Tverberg, Marjorie Thompson, John Ortberg, Eugene Peterson, A.W. Tozer, brat Lawrence, Frank Laubach, Rich Villodas, Dan Allender, Pete Scazzero, Thomas Kelly, Francis Spufford, Thomas Keating, matka Tereza a Kallistos Ware. Comer hlboko čerpá z protestantských, katolíckych a východných ortodoxných autorov, ktorí sú všetci známymi menami v tradícii duchovnej formácie posledných 40 alebo 50 rokov. 

Okrem označenia Renovaré (a aby sme boli spravodliví, Comer toto označenie nepoužíva) dva ďalšie termíny pomáhajú vysvetliť, odkiaľ Comerove myšlienky pochádzajú.

Comerov projekt sa vedome hlási k mystickej tradícii . V jednom momente Comer vyloží všetky svoje „karty na stôl“ a súhlasí s katolíckym teológom Karlom Rahnerom, že „kresťan budúcnosti bude alebo mystik, alebo nebude vôbec“ (66). Pre Comera to znamená, že začína svoje dni sedením so skríženými nohami na podlahe, modlením sa žalmov a meditáciou nad úryvkom z Písma. Comer hovorí: „Rozprávam sa s Bohom o svojom živote, počúvam jeho hlas a snažím sa mu všetko odovzdať. Väčšinu času však len tak sedím. Dýcham. A pozerám sa na to, čo nevidno fyzickým zrakom“ (68).

Comerov projekt je tiež vedome súčasťou charizmatickej tradície. Učí verziu kristológie Ducha, podľa ktorej Ježiš konal svoje zázraky nie tým, že „napínal“ svoje božské svaly, ale výlučne mocou Ducha Svätého. My teda môžeme robiť to, čo robil Ježiš, tým istým Duchom (135 – 139). Comer naznačuje, že kázanie evanjelia môže znamenať „citlivo ponúknuť priateľovi slovo proroctva“ (147) a prejavovanie sa evanjelia vyzerá ako uzdravovanie, oslobodzovanie, proroctvo a spravodlivosť (155 – 159). Veľmi odporúča knihy o uzdravovaní od Francisa MacNutta a Johna Wimbera (248). Comer povzbudzuje cirkvi, aby „robili veci“, čo vysvetľuje ako charizmatický eufemizmus od Wimbera pre „proroctvo, slová múdrosti a poznania, uzdravovanie, zázraky a iné“ (150).

Samozrejme, uvedenie Comerových zdrojov a zaradenie jeho teologických inštinktov neznamená, že tieto zdroje alebo inštinkty sú nesprávne, ale malo by to pozastaviť čitateľov z iných tradícií, ktorí by mohli predpokladať, že Comerove predpoklady a návody sú jednoducho biblické pravdy a starodávna múdrosť, na ktorú sme zabudli. Naopak, ústredným problémom projektu Praktizovanie cesty je, že takmer každá jeho významná časť závisí od zle interpretovaných biblických textov a povrchných spojení s (údajnými) starodávnymi precedensmi.

Dovoľte mi spomenúť štyri významné problémy v tejto súvislosti.

Ktorá cesta?

Prvým problémom je Comerovo použitie slova „cesta“ ako organizačného princípu duchovnej formácie. Citujúc Skutky 9:2, Skutky 19:23 a Skutky 24:14, Comer tvrdí, že „spoločenstvo prvých Ježišových učňov nazývali ‚cesta‘ alebo ‚stúpenci cesty‘“ (40 – 41). Naznačuje, že Ježiš použil slovo „cesta“ ako metaforu pre učňovstvo. Keď Ježiš hovorí „poď za mnou“, myslí tým „osvoj si môj spôsob života, aby si zakúsil život, aký ponúkam “ (41 [v celej tejto recenzii je kurzíva v citáciách vždy prevzatá z originálu]). Ježišovi nasledovníci boli nazývaní „cesta“, pretože nasledovali Ježišov spôsob života.

Celá kniha je založená na myšlienke, že Ježiš neprišiel obrátiť ľudí na kresťanstvo; prišiel povolať ľudí k určitému spôsobu života (16). Byť učeníkom v podstate znamená kráčať s Ježišom rovnakým spôsobom, akým kráčal on. Skutočnosť, že Ježišovi učeníci boli pôvodne nazývaní „nasledovníkmi cesty“, je pre Comerovu celkovú tézu zásadná. 

S Comerovým argumentom je však niekoľko problémov.

V prvom rade nie je dôvod prikladať označeniu „cesta“ také dôležité miesto. Žiaden novozmluvný list neoslovuje Boží ľud ako „nasledovníkov cesty“. Namiesto toho sú častejšie oslovovaní ako svätí, bratia alebo cirkev. Keď vyvýšený Kristus oslovuje Boží ľud v Malej Ázii, oslovuje ich ako „cirkev“ (Zj 2-3). Podobne, aj keď Pavol hovorí, že prenasledoval „cestu“ (Sk 9:2), nikdy nepoužíva tento výraz na označenie seba, ale radšej sa nazýva „kazateľom, apoštolom a učiteľom“ (2Tim 2:11). Mali by sme byť opatrní, aby sme z kresťanského učeníctva nerobili „cestu“, keď zvyšok Novej zmluvy nehovorí týmto jazykom.

Navyše, aj v knihe Skutkov apoštolov je Boží ľud nazývaný mnohými rôznymi výrazmi. Prví Ježišovi nasledovníci boli nazývaní bratmi (Sk 1:16; Sk 6:3), veriacimi (Sk 2:44; Sk 4:32; Sk 5:14), zhromaždením (Sk 15:20,30), cirkvou (Sk 5:11), učeníkmi (Sk 6:1,2,7) a svätými (Sk 9:13,32,41). Nič z toho neznamená, že nemôžeme hovoriť o „ceste“. Aj toto bol výraz pre Boží ľud v knihe Skutkov. Bol to však len jeden z mnohých výrazov a sám o sebe nevystihuje všetko, čo potrebujeme povedať o nasledovaní Ježiša.

A čo je najdôležitejšie, existuje dobrý dôvod domnievať sa, že „cesta“ sa nevzťahovala na „spôsob života“ a určite nie na učňovský život u rabína Ježiša. „Spôsob života“ je nanajvýš druhoradým dôsledkom tohto označenia. Väčšina učencov sa domnieva, že „cesta“ sa stala označením pre raných kresťanov, pretože bola skratkou pre výrazy ako „cesta spásy“ (Sk 16:17), „Pánova cesta“ (Sk 18:25) a „Božia cesta“ (Sk 18:26). Tento jazyk je narážkou na Izaiáša 40:3 a mesiášsku „cestu Pána“, ktorú neskôr ohlásil Ján Krstiteľ. Stručne povedané, raní kresťania boli nazývaní nasledovníkmi cesty, nie predovšetkým preto, že boli Ježišovými učňami a snažili sa robiť to, čo on, ale preto, že verili, že Ježiš je dlho očakávaný Kristus a že v jeho mene a len v jeho mene môžu byť ľudia spasení (Sk 4:12). Preto čítame, že po tom, čo bol Apollo „dôkladnejšie poučený o Božej ceste“ (Sk 18:26), pokračoval v dokazovaní „z Písiem, že Ježiš je Mesiáš“ (Sk 18:28).

Aj preto apoštolské kázanie v Skutkoch nikdy nevyznieva tak, že by Peter alebo Pavol pozývali svojich poslucháčov, aby sa stali Ježišovými učňami a učili sa robiť to, čo robil on. Namiesto toho je kázanie všade v Skutkoch o dokazovaní, že Ježiš je Kristus, že naplnil starozmluvné proroctvá, že bol ukrižovaný a tretí deň vstal z mŕtvych a že správnou reakciou na toto posolstvo je viera a pokánie. Samozrejme, rast v podobe Krista je nevyhnutný pre to, aby sme boli skutočnými nasledovníkmi Ježiša, ale Comerova verzia „cesty“ vynecháva to, čo je primárne, a robí z primárneho to, čo je druhoradé.

Viem, že Comer verí, že Ježiš je Mesiáš, že je Boh, že zomrel za naše hriechy a že vstal z mŕtvych. Comer toto všetko v knihe uznáva, ale tieto základné pravdy nemajú takmer žiadny vplyv na celkový projekt, ktorý Comer predkladá. V ňom je dôležité to, že spôsob života v Ježišovi je krásny a uzdravujúci a že to je najlepšie pre nás a pre svet. V celej knihe je ťažké zistiť, aké rozhodujúce je to, kto presne Ježiš je a čo objektívne vykonal pre hriešnikov. Rozhodne však z nej nemáme pocit, že „cesta“ je o ceste spásy, ktorá nás zachráni pred prichádzajúcim súdom a pred Božím hnevom.

Napríklad Comer tvrdí, že Jn 14:6 sa netýka toho, kto je vnútri alebo vonku, alebo kto ide do pekla. „Oveľa pravdepodobnejšie,“ trvá na svojom, že Ježiš „chcel povedať, že život s Bohom, ktorý nám ponúka, dosiahneme prepojením jeho pravdy (jeho učenia) a jeho cesty (jeho životného štýlu)“ (42). Táto nová interpretácia nezohľadňuje kontext Jána 14 , ktorý je o viere v Ježiša (Jn 14:1) a o tom, ako ísť na „miesto“, ktoré Ježiš pripravuje pre učeníkov (Jn 14:2-4), a o tom, ako spoznajú Otca (Jn 14:6), a o tom, ako vidia Otca (Jn 14:9), a o tom, ako aj oni môžu ísť k Otcovi (Jn 14:12). Comerova interpretácia toto všetko ignoruje a z Ježišovho tvrdenia robí vyhlásenie o jeho životnom štýle. Zatiaľ čo Comer robí z Jána 14 napodobňovanie Ježišovho života, Ježiš tu hovorí o spoločenstve vo vnútri Trojice, eschatológii a viere.

Niečo podobné vidíme v Comerovej interpretácii Kázne na vrchu. Jazyk „tesnej brány“ chápe ako hľadanie najlepšieho spôsobu života. „Jeden výklad týchto slov  [o tesnej bráne] je, že ‚po smrti pôjde do neba‘ iba hŕstka ľudí, na všetkých ostatných čakajú večné muky“ (42). Všimnite si Comerovo používanie jazyka. Slová „po smrti pôjde do neba“ dáva do úvodzoviek a potom používa slová ako „večné muky“, aby Boží hnev znel absurdne.

Namiesto prijatia tradičného chápania Ježišových slov Comer nachádza inú interpretáciu ako „presvedčivejšiu“, konkrétne, že ak kráčate širokou cestou väčšinovej kultúry, váš život sa rozpadne ako domček z karát a „nikdy nenaplníte svoj potenciál“ (43). Povedal by som, že „nikdy nenaplníte svoj potenciál“ je dosť zľahčujúce použitie slova „záhuba“, najmä keď kontext je jasne eschatologický. Ježiš nehovorí len o dysfunkčnom živote, ktorý sa rozpadá na kusy kvôli našim zlým rozhodnutiam. Hovorí o „páchateľoch neprávosti“, ktorých v deň súdu odsúdi (Mt 7:23). Neviem, čo si Comer myslí o súde a pekle, ale často sa snaží čo najviac zmierniť alebo obísť výroky o Božom hneve a treste.

Dovoľte mi uviesť ešte jeden posledný príklad, ako Comer vkladá cudzie myšlienky do známeho textu. Na konci kapitoly Byť s Ježišom Comer cituje Ježišovo pozvanie: „Poďte a uvidíte“ (Jn 1:39). Pre Comera to bol Ježišov spôsob, ako povedať svojim budúcim učeníkom: „Poďte, kráčajte chvíľu so mnou touto cestou a uvidíte, či náš spoločný život v kráľovstve lásky nebude oveľa lepší než ktorékoľvek iné kráľovstvo a či táto cesta nebude lepšia než ktorákoľvek iná“ (77). Aj letmé prečítanie Jána 1 ukazuje, že to určite nie je to, čo Ježiš myslí slovami „poďte a uvidíte“. Ján 1 začína ohromujúcim vyhlásením, že Slovo bolo u Boha, Slovo bolo Boh (Jn 1:1) a že toto Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami (Jn 1:14). Kapitola je o videní neviditeľného Boha skrze jednorodeného Syna, ktorý zjavuje Otca (Jn 1:18). Kapitola je o Jánovom oznámení, že Ježiš je Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta (Jn 1:29). Kapitola je o Ježišovi ako schodisku medzi nebom a zemou (Jn 1:33) a Ježišovi ako Božom Synovi (Jn 1:34).

Pozvanie „poďte a uvidíte“ nehovorí o skúšobnej jazde cestou kráľovskej lásky; ide o objavenie Ježišovej božskej a mesiášskej identity. Preto Ondrej hovorí: „Našli sme Mesiáša“ (Jn 1:41) a preto Natanael volá: „Ty si Boží Syn, ty si kráľ Izraela!“ (Jn 1:49). Preto sa kapitola končí tým, že Ježiš sa označuje za božského Syna človeka z Danielovho proroctva (Jn 1:51). Comer vzal oddiel, ktorý výslovne hovorí o zjavení Ježišovej identity ako Krista, Slova, ktoré sa stalo telom, Syna Božieho, Syna človeka, zjavení Otcovej slávy a kráľa Izraela, a premenil ho na dosť všedné posolstvo o objavení najlepšieho spôsobu života. Toto nie je malý interpretačný prešľap.

Ísť a robiť učňov?

Druhým problémom je Comerovo používanie učňovského jazyka. V prvom rade stojí za zmienku, že žiadny významný anglický preklad (ani slovenský – pozn. prekl.) nepoužíva slovo „učeň“ v Matúšovi 28:19 (ani inde). Všetky používajú slovo „učeník“. Predpokladám, že Comerovi sa slovo „učeň“ páči, pretože znie sviežo a je menej známe. Toto slovo trochu zavibruje našimi ušami, pretože nie je súčasťou nášho bežného kresťanského slovníka.

Učeníci aj učni môžu byť žiakmi, ale tieto dva pojmy nie sú identické a na ľudí nepôsobia rovnako. Merriam-Websterov výkladový slovník definuje „učeníka“ ako „toho, kto prijíma a pomáha pri šírení doktrín iného“. Synonymá zahŕňajú nasledovníka, prívrženca a konvertitu. Naproti tomu Merriam-Websterov slovník definuje „učňa“ ako niekoho, kto slúži inému určitý čas „s cieľom naučiť sa umenie alebo remeslo“. Toto je zobrazenie nasledovania Ježiša, ktoré Comer uprednostňuje. Comer chce zdôrazniť konanie pred vierou a určite nechce hovoriť o obrátení. Keď si duchovnú formáciu predstavíme ako učňovstvo – namiesto napríklad učeníctva, úsilia o zbožnosť, hľadania svätosti, prinášania ovocia Ducha, umŕtvovania skutkov tela alebo poslúchania Božieho zákona – sme na dobrej ceste k tomu, aby sme kresťanský život vnímali zásadne ako o učení sa, ako robiť to, čo robí Majster Ježiš.

Všimnite si tiež, ako výraz „učňovstvo“ zdôrazňuje Ježiša ako niekoho, koho treba napodobňovať, a nie ako niekoho, koho treba poslúchať. Pri vysvetľovaní Veľkého poslania Comer hovorí, že musíme „ísť a získavať učňov medzi všetkými typmi ľudí“ a že ako dobrý rabín, aj Ježiš vychovával učeníkov (Comer tu používa slovo „učeníci“), aby pokračovali v jeho učení a v jeho spôsobe života (132). Bežný čitateľ si môže pomyslieť: „Áno, to je v podstate Veľké poslanie povedané novým jazykom.“ Ale v tomto opise chýba čokoľvek o začlenení do cirkvi krstom alebo čokoľvek o učení národov poslúchať všetko, čo Ježiš prikázal. Pozývať ľudí k Ježišovmu spôsobu života nie je to isté ako učiť ľudí poslúchať všetko, čo Ježiš prikázal.

V Matúšovom bohatom a štruktúrovanom rozprávaní je Ježiš božský zákonodarca, odetý všetkou autoritou, stojaci na vrchu v Galilei s poverením, ktoré treba poslúchať, rovnako ako predtým boli jeho morálne zásady zjavené v Kázni na vrchu a jeho sláva bola zjavená na vrchu Premenenia. Podľa Comerovho rozprávania je Matúš 28 vyvrcholením Ježišovho plánu učňovstva, v ktorom nás posiela robiť to, čo by urobil Ježiš, keby bol na našom mieste (134).

Comer jednoznačne verí, že Ježiš je viac než len rabín (14). A predsa je ťažké pochopiť, prečo by Ježiš musel byť viac než len osvietený učiteľ, aby Comerov projekt držal pokope. V jednom momente Comer cituje jedného z Ježišových „kritikov“, ktorý Ježiša karhal za to, že sa vyhlasuje za Boha (24), ale okrem toho sa o Kristovom božstve nehovorí nič. Comer sa rýchlo vracia k chvále Ježiša, že bol „brilantným, ​​provokujúcim a múdrym duchovným majstrom, ktorý učil, ako na tomto svete žiť v plnosti“ (24). Ako Comer hovorí v úvode, „učňovstvo u Ježiša rieši problém takzvaného ľudského údelu“ (15). Či už ide o politickú polarizáciu, klimatické zmeny, hroziacu globálnu vojnu, epidémie, závislosti, kresťanský nacionalizmus, pokrytectvo alebo neschopnosť byť láskavý, „v ľudskom živote niet takého problému, ktorý by nevyriešilo učňovstvo u Ježiša“ (15).

V Comerovom prístupe k duchovnej formácii je (skutočný) zmysel evanjelií – identifikácia Ježiša, vloženie viery do neho a jeho uctievanie – odsunutý do úzadia, zatiaľ čo život ako Ježiš je v popredí. Môže sa to zdať ako malicherný dôraz, ale neexistuje spôsob, ako čítať ktorékoľvek zo štyroch evanjelií a myslieť si, že ich ústredným bodom je: vyriešiť problémy sveta tým, že sa naučíme žiť ako Ježiš. Aký efektívny môže byť prístup k duchovnej formácii, keď takmer úplne míňa zmysel Ježišovho života a služby? Matúšovo evanjelium začína tým, že ukazuje, že Ježiš je dlho očakávaný Syn Abraháma a Syn Dávidov (Mt 1:1), že je Imanuel, Boh s nami (Mt 1:23) a že prišiel zachrániť svoj ľud z ich hriechov (Mt 1:21). Markovo evanjelium začína dobrou správou o Ježišovi Kristovi, Božom Synovi (Mk 1:1) a vrcholí stotníkovým vyznaním: „Tento človek bol určite Boží Syn!“ pri päte kríža (Mk 15:39). Lukášovo evanjelium končí uctievaním Ježiša učeníkmi (Lk 24:52). A Jánovo evanjelium je výslovne o viere, že Ježiš je Kristus, Boží Syn, a že vierou môžeme mať život v jeho mene (Jn 20:31). Ježiš prišiel na svet hľadať a spasiť stratených (Lk 19:10) a dať svoj život ako výkupné za mnohých (Mk 10:45). To je tá hlavná myšlienka.

Slávna, vzrušujúca, škandalózna, úžasná správa evanjelia – Ježiš ako naplnenie starozmluvných proroctiev, Ježiš ako náš jediný a prichádzajúci kráľ, Ježiš ako vtelený Boží Syn, Ježiš ako nový Izrael, Ježiš ako Boží Baránok, ktorý sníma hriechy sveta – sa v Comerovom rozprávaní príbehu stáva iba pozvánkou k napodobňovaniu. Comer tvrdí, že jedným zo spôsobov, ako určiť pravdivosť vášho evanjelia, je zvážiť, či by niekto, kto počul vaše evanjelium, dospel k záveru, „že stať sa Ježišovým učňom je jedinou vhodnou odpoveďou“ (39). Hoci evanjelium určite zahŕňa záväzok nasledovať Ježiša, určite je dôležité, že keď „prišiel Ježiš do Galiley a hlásal Božie evanjelium“, jeho posolstvo nebolo „staň sa mojím učňom“, ale: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte v evanjelium!“ (Mk 1:14-15)

Je príznačné, že Comerov plán duchovnej formácie neobsahuje žiadnu rozpoznateľnú doktrínu o znovuzrodení. Aby sme boli spravodliví, hovorí o moci Ducha, ktorá nám umožňuje robiť to, čo robil Ježiš. Neposkytuje však žiaden náznak, že pre učňovstvo je nevyhnutný Ježišov príkaz, že sa musíme znovu narodiť (Jn 3:3). V kontraste k tomu akýkoľvek biblický plán duchovnej formácie musí začať uvedomením si, že nemôžeme vojsť do nebeského kráľovstva, nemôžeme byť ako Ježiš a nemôžeme žiť v láske, pokiaľ my, ktorí sme boli mŕtvi v prestúpeniach a od prírody sme boli deťmi hnevu, nebudeme oživení spolu s Kristom (Ef 2:1-5).

Bolo by nefér povedať, že Comerova kniha nemá miesto pre milosť, ale je to posilňujúca, pomáhajúca milosť, nie zvrchovaná, jednostranná, monergistická milosť. V jednej časti Comer cituje východného ortodoxného teológa Kallistosa Wareho, ktorý vysvetľuje, že dedičný hriech znamená „že sa rodíme do prostredia, v ktorom je ľahké konať zlo a ťažké konať dobro“. Ďalej hovorí, že „na nás dolieha zlo nahromadené celým ľudským pokolením v podobe zlých myšlienok, činov aj samotného bytia“ (105). Toto je opis dedičného hriechu, ktorý má viac spoločného s Pelagiom ako s Augustínom. Nie je tu žiadna reč o zdedenej vine a skazenosti, iba zdeformované prostredie, ktoré sťažuje konanie dobra. Vzhľadom na toto chápanie dedičného hriechu si praktizovanie tejto cesty nemusí vôbec vyžadovať novú prirodzenosť.

Možno práve to vysvetľuje Comerovo časté tvrdenie, že Ježiš sa nesnažil obrátiť ľudí na kresťanstvo.

• „Na rozdiel od toho, čo si mnohí myslia, Ježiš nevyzýval ľudí, aby konvertovali na kresťanstvo alebo aby sa stali kresťanmi (prosím, čítajte ďalej…); pozýval ich k tomu, aby sa ako jeho učni naučili úplne novému spôsobu života. Aby sa nechali premeniť“ (16).
• „Ježiš nehľadá konvertitov ale učňov v Božom kráľovstve“ (34).
• „Ako som niekoľkokrát zopakoval, Ježiš nepozýval konvertovať na nové náboženstvo zvané kresťanstvo, ale učiť sa od neho, ako žiť v Božom kráľovstve.“ (212)

Tvrdenie, že Ježiš sa nesnažil obrátiť ľudí na kresťanstvo, je jedna z tých viet, ktoré sú z jednej štvrtiny pravdivé a z troch štvrtín zavádzajúce. Na jednej strane by bolo anachronizmom predpokladať, že Ježiš prišiel, aby sa ľudia pridali k náboženskej značke, ktorá ešte neexistovala. Nesnažil sa prinútiť ľudí, aby v sociologickom prieskume zaškrtli inú možnosť. A predsa, rétorická sila Comerovej dichotómie tlačí ľudí nesprávnym smerom. Väčšina ľudí si prečíta vyššie uvedené riadky a dospeje k záveru, že Ježiš chce, aby sme boli duchovní, ale nie nábožensky založení, a že identifikácia ako kresťan nie je dôležitá. Nevadí, že Pavol sa skutočne snažil presvedčiť kráľa Agrippu, aby sa stal kresťanom (Sk 26:28), alebo že jazyk pokánia a nového narodenia znie veľmi podobne ako obrátenie (konverzia – pozn. prekl.). Ako by sme mali nazvať toto pozvanie k novému spôsobu myslenia, viery, správania, konania a bytia, keď Ježiš vyzýva svojich nasledovníkov, aby v neho verili (Jn 14:1), verili určitým pravdám o ňom (Jn 8:24), verili určitým veciam o Biblii (Mt 5:17-18), praktizovali znamenia ako krst (Mt 28:19) a Pánova večera (1Kor 11:23-26) a zhromažďovali sa v spoločenstvách nazývaných cirkvi s určenými vedúcimi a metódami disciplíny (Mt 18:15-20)? Ako by sme mali nazvať toto pozvanie k novému spôsobu myslenia, viery, správania, konania a bytia, ak ho nenazveme kresťanstvom?

Niektorých ľudí môže Comerov projekt priťahovať, pretože majú pocit, že „napodobňovanie Krista“ je chýbajúcim prvkom v ich kresťanskom učeníctve. Chcem brať túto možnú medzeru vážne. Upriamovať náš pohľad na Ježiša ako náš hlavný príklad je vhodné, ale len vtedy, ak napodobňovanie umiestnime na správne miesto. To znamená, že potrebujeme silnú doktrínu o Kristovej osobe (jeho večnosť, jeho dve prirodzenosti, jeho tri úrady) a silnú doktrínu o Kristovom diele (jeho pokorné poníženie a slávne vyvýšenie, jeho zmierna obeť ako zástupná a zmierujúca) a silnú doktrínu spásy (znovuzrodenie, viera a pokánie, ospravedlnenie, adopcia a spojenie s Kristom). Chápem, že Comer si nekládol za cieľ napísať systematickú teológiu. Je to fér. Ale o takmer ničom z toho nehovorí a keď to robí, je to buď nejasné, alebo odmietavé – ako keby karhal západných kresťanov za to, že vnímajú Ježiša ako „nástroj realizácie niektorej z teórií vykúpenia“ (23).

Nekompromisným faktom zostáva, že kázanie apoštolov nebolo v prvom rade pozvaním k určitému spôsobu života. Bolo to oznamovanie toho, čo Ježiš dosiahol – v dejinách, pre hriešnikov, svojou smrťou a zmŕtvychvstaním. A bez všetkého, čo Ježiš objektívne dosiahol pre nás, neexistuje žiadny plán napodobňovania, ktorý by nás mohol zachrániť od našich hriechov alebo dokonca spôsobiť tú zmenu života, ktorú všetci tak zúfalo potrebujeme. Iróniou je, že napriek všetkému Comerovmu dôrazu na transformáciu nie je ani zďaleka dostatočne radikálny. Kresťan je niekto, kto už bol prenesený z temnoty do svetla, vzkriesený zo smrti do života a presunutý z kráľovstva Satana do Božieho kráľovstva. V Comerovom rozprávaní kresťanského príbehu sa „Kristus vo vás, nádej slávy“ stáva „Kristus pred vami, príklad, ktorý treba nasledovať“. Tým, že sa Comer zameriava takmer výlučne na učňovstvo, a bez toho, aby kládol tento dôraz do širšieho doktrinálneho kontextu, prehliada zmenu, ktorá sa už v kresťanovi stala, a zmenu, ktorá sa musí stať, ak chceme dosiahnuť akýkoľvek pokrok v napodobňovaní Krista.

Staroveké alebo veľmi moderné?

Tretím problémom je, že Comerova „regula“, napriek tomu, že pôsobí starobylo, má len veľmi málo spoločného s praxou ranej cirkvi. Sama o sebe by táto kritika mohla byť považovaná za malichernosť, nebyť toho, že poukazuje na to, ako je Comerov projekt prispôsobený sekulárnemu zmýšľaniu 21. storočia. Takže keď Comer spomína „hlásanie evanjelia“, rýchlo priznáva, že má na tento jazyk „miernu alergickú reakciu“ (145). Neskôr objasňuje, že „ohlasovanie“ môže znamenať uvariť jedlo pre vášho suseda, nenápadne vykonať nejakú verejnoprospešnú službu vo vašom meste alebo jednoducho stretnúť sa s ľuďmi v mieste ich bolesti (147 – 148). Keď sa toto všetko kvalifikuje ako ohlasovanie (kázanie – pozn. prekl.), potom je ťažké vôbec vedieť, čo toto slovo ešte znamená.

Dal by sa spomenúť aj spôsob, akým sú citovaní cirkevní otcovia, keď hovoria niečo mystickej povahy, bez toho, aby sa brala do úvahy výslovne (a zložito) teologická povaha ich myslenia. Ľudia ako Ignác Antiochijský, Gregor Nazyánsky, Augustín a Maxim Vyznávač (všetkých cituje Comer) zohrali kľúčovú úlohu v boji proti falošnému učeniu a starostlivej obhajobe ortodoxnej teológie, najmä tej, ktorá sa týka osoby Krista. Ak chceme znovuobjaviť mníšsku citlivosť mnohých našich najväčších teológov z ranej cirkvi, mali by sme si tiež pripomenúť ich horlivosť (a tvrdú intelektuálnu prácu) za prezentovanie vznešeného obrazu Krista a za ochranu hraníc doktrinálnej vernosti.

Nikde nie sú moderné myšlienky viac viditeľné ako v Comerovom opise reguly. Podľa Comera si najstarší Ježišovi učeníci kládli tú istú otázku, akú si kladieme my dnes: ako nasledovať Ježiša spôsobom, aby sme sa premenili? A odpoveď, s ktorou prišli, je stále najlepšou odpoveďou. Vyvinuli regulu alebo životnú regulu, čo je „starobylý výraz“ pre „plán a súbor praktík a vzťahových rytmov, ktoré vytvárajú priestor na to, aby sme boli s Ježišom, stali sa mu podobnými a konali ako on a súčasne žili v súlade so svojími najhlbšími túžbami“ (168 – 169). Slová „regula“ a „cesta“, tvrdí Comer, sa dajú používať zameniteľne. Pavol hovoril o svojej „ceste“ v Kristovi Ježišovi a o niekoľko storočí neskôr svätý Benedikt vyvinul „regulu“. Sú to rôzne slová, ktoré znamenajú to isté: „Plán, ako nasledovať Ježiša.“ (169)

Problém s Comerovou historickou rekonštrukciou – okrem toho, že Pavlovo použitie slova „cesta“ v 1. Korinťanom 4:17 sa týka jeho príkladu otcovskej zrelosti, nie súboru praktík a rytmov – je v tom, že atmosféra Comerovej reguly sa vôbec nepodobá atmosfére Benediktovej reguly. Na jednej úrovni to samozrejme nie je problém. Benedikt nemá na slovo „regula“ ochrannú známku. Comer môže svoj súbor duchovných praktík nazývať ako chce. Čitatelia by si však nemali myslieť, že prijímajú niečo starodávne, keď v skutočnosti prijímajú niečo nové.

Comer zdôrazňuje, že regula neznamená „pravidlá pre život“ (168). Citujúc Richa Villodasa, Comer trvá na tom, že regula je „súborom praktík, vzťahov a záväzkov“, nie „zoznamom pravidiel“ (169). Neskôr zdôrazňuje, že regula nie je zákonom. Rozdiel: „Zákon je nariadený zvonka a pripúšťa iba minimálnu pružnosť.“ Naproti tomu regulu „si tvoríme sami na základe vlastných vnútorných túžob, preto je veľmi pružná. Stojí na vzťahu (nie na morálke) a je navrhnutá tak, aby nás smerovala k našej predstave dobrého života“ (178). Chválim Comera za to, že nás povzbudzuje, aby sme boli v našej duchovnej formácii cieľavedomí a aby sme si vytvorili plán, ako nasledovať Ježiša. Ale samovytvorená, flexibilná, nie na morálke založená vízia dobrého života, ktorá nám umožňuje naplniť naše najhlbšie túžby, nie je celkom to, čo mal Benedikt na mysli. Tu je napríklad úvodný odsek z Reguly svätého Benedikta:

Počúvaj, synu, prikázania majstra, nakloň ucho svojho srdca, ochotne prijmi napomenutia láskavého otca a uvádzaj ich odhodlane do života, aby si sa námahou poslušnosti vrátil k tomu, od ktorého si sa záhaľčivosťou neposlušnosti vzdialil. Moja reč sa teraz teda obracia k tebe, ktokoľvek sa zriekaš vlastnej vôle a berieš veľmi mocné a skvelé zbrane poslušnosti, aby si bojoval za Krista Pána, pravého Kráľa. (Prológ)  

Všimnite si dôraz na poslušnosť. Ústredným bodom Benediktovej reguly bol význam opáta. Opát, ktorý mal v kláštore veľkú autoritu ako Kristov zástupca, musel udržiavať prísnu disciplínu a niekedy naprával neposlušných „bitkou alebo telesnými trestami“ (2.28). Život v kláštore znamenal „poslušnosť bez váhania“ (5.1). Mníchom bolo prísne zakázané konať podľa vlastnej vôle (7.19). „Nech nikto v kláštore nenasleduje vôľu vlastného srdca. A nech sa neodvažuje tvrdohlavo odporovať svojmu opátovi, či v kláštore alebo mimo neho“ (3.8 – 9). Život pod Benediktovou regulou sa točil predovšetkým okolo vonkajšej autority a dodržiavaní zákonov, a nie okolo nasledovania vlastného plánu.

Ak si dnes kresťania chcú vypracovať stratégiu – v spolupráci a pod zodpovednosťou voči iným kresťanom – ako zachovávať sabat, obmedziť cukor, skrátiť čas strávený pred obrazovkou a vyhradiť si čas na modlitbu a čítanie Písma, je to všetko len dobré. A napísanie plánu by mohlo pomôcť. Avšak pružná regula vychádzajúca z našich vnútorných túžob bude len taká dobrá, aké sú naše vnútorné túžby, a aplikácia reguly bude prostriedkom duchovnej formácie len do tej miery, do akej nás naše praktiky privádzajú k Bohom ustanoveným prostriedkom milosti.

Odsunutie Slova z centra

To nás privádza k poslednému problému: Comerov prístup k duchovnej formácii podkopáva jedinečnosť Božieho slova tým, že z Písma robí len jednu z mnohých ciest k Bohu. Tento posledný bod je najpraktickejší z mojich štyroch obáv a zároveň najmenej badateľný. Comer verí v dôležitosť Písma a jeho štúdia. Ale podobne ako v mnohých dielach o duchovnej formácii, aj tu je tendencia minimalizovať to, čo môže urobiť Písmo, a maximalizovať počet ďalších vecí, ktoré môžeme urobiť my pre stretnutie s Bohom. Účasť na bohoslužbách, biblické štúdium, počúvanie kázní sú nevyhnutné, uznáva Comer, ale samy o sebe majú veľmi slabé výsledky v dosahovaní transformácie (100). Áno, potrebujeme Bibliu, ale potrebujeme oveľa viac.

Podľa Comera „duchovnou disciplínou sa môže stať čokoľvek, čo ponúkneme Bohu ako kanál milosti“ (185). Všimnite si, že nehovorí, že Bohu môžeme ponúknuť čokoľvek ako akt uctievania alebo že by sme mali robiť všetko na Božiu slávu (1Kor 10:31). Comer tvrdí, že Bohu možno ponúknuť čokoľvek ako kanál milosti. Zamyslite sa nad tým. Naozaj Boh slúži svojou milosťou cez všetko? Comer uvádza niekoľko príkladov: venčenie psa, kurz spinningu, návšteva osamelého staršieho suseda, jazda v pomalom pruhu, čítanie filozofických textov alebo overovanie dôkazov matematických tvrdení. Hovorí: „Ktorúkoľvek z týchto činností môžete ponúknuť Bohu, aby do nich vstúpil svojou premieňajúcou prítomnosťou“ (186). Neskôr tvrdí, že akýkoľvek zvyk, ktorý vidíte v Ježišovom živote – od prechádzok v prírode až po výstup na horu – možno použiť na duchovnú formáciu (187).

Tu musíme pochopiť, čo teológovia myslia pod pojmom bežné prostriedky milosti. Áno, Boh môže použiť jazdu v pomalom pruhu na formovanie nášho charakteru. Ale životná lekcia o trpezlivosti sama o sebe nie je kanálom milosti, rovnako ako venčenie psa nie je samo o sebe naplnené premieňajúcou prítomnosťou Ježiša. Mnohí veriaci budú oprávnene svedčiť o Božej milosti pri držaní novorodenca v náručí, pri smiechu s priateľmi alebo pri sledovaní západu slnka. Ale tieto skúsenosti – bez ohľadu na to, aké sú príjemné alebo prospešné – nie sú samy osebe prostriedkami milosti. Boh môže použiť určité skúsenosti, ale tie komunikujú milosť len do tej miery, do akej sú interpretované vo svetle Božieho slova alebo nám pripomínajú to, čo z Božieho slova vieme.

Comer nás povzbudzuje, aby sme brali do úvahy naše duchovné temperamenty. Na tento účel s uznaním cituje deväť duchovných temperamentov od Garyho Thomasa. Každý temperament vraj poskytuje „svoju vlastnú jedinečnú cestu k Bohu“, takže naturalisti milujú Boha pobytom v prírode, zmysloví ľudia kresťania milujú Boha sviečkami a kadidlom, aktivisti milujú Boha bojom proti nespravodlivosti, nadšenci milujú Boha hudbou a tancom atď. Comer zdôrazňuje, že žiadny prístup nie je lepší ako iný a že svoje preferencie by sme nemali morálne hodnotiť. V skutočnosti nás Comer vyzýva, aby sme si rozširovali svoje horizonty a „objavili nové cesty k Bohu“ (199 – 200).

Toto sa poriadne zamotáva. Máme všetci odlišné osobnosti? Určite. Radi niektorí z nás  trávia čas vonku, iní čítajú knihy a niektorí sa starajú o druhých? Áno. Môžeme prejaviť svoju lásku k Bohu tým, že mu všetky tieto veci ponúkneme ako akt uctievania?

Rozhodne. Ale naozaj chceme povedať, že toto všetko sú „cesty k Bohu“? Ak áno, čo je potom „cesta“, ak nie len rôzne veci, ktoré ľudia obľubujú, a rôzne spôsoby, akými sa cítia duchovne? Kanaánci verili v mnoho ciest k stretnutiu s božským. Rovnako verili aj pohanskí Rimania v prvom storočí. Židovsko-kresťanská tradícia na druhej strane vždy trvala na tom, že Boha nemožno uctievať akýmkoľvek spôsobom, ktorý sa nám páči, a že Boh nechce, aby sme ho hľadali inak, ako nám povedal, že ho môžeme nájsť. 

Comer učí, že spôsob, ako byť s Ježišom, je zostať v Ježišovi. Poznamenáva, že slovo „zostať“ je preklad gréckeho slova meno , ktoré sa v Jánovi 15 používa desaťkrát . Podľa Comera, keď Ježiš hovorí „zotrvajte vo mne“, hovorí, aby „sme sa prostredníctvom Ducha udomácnili v jeho prítomnosti a nikdy z nej neodišli“ (53). Byť Ježišovým učňom znamená nechať svoje telo, aby sa stalo Božím domovom. Ježiš to nazýva zostávaním (55). Pavol to nazýva neprestajnou modlitbou. Iní z mystickej tradície označujú to isté ako „tichú lásku“ alebo „nepretržité vnútorné zotrvávanie“, alebo „vnútorné stíšenie“ alebo „milosť prítomného okamihu“. Comerov obľúbený opis zotrvania pochádza od brata Vavrinca: „prax prítomnosti Božej“ (55).

A ako zostávame v Ježišovi? Upriamujeme vnútorný pohľad našich sŕdc na jeho lásku (61). Hľadíme na Boha a on sa pozerá na nás s láskou (61). Alebo slovami Marjorie Thompsonovej: „Pozerám sa na Pána, on sa pozerá na mňa a sme spokojní“ (61,65). Všimnite si cestu, ktorou sme prešli. Comer prešiel od biblického jazyka zotrvávania, k praktizovaniu Božej prítomnosti, až po predstavu, že sa ty a Boh navzájom pozeráte na seba s láskou. V tomto výklade je Ján 15 rozpravou o mystickej kontemplácii božskej bytosti.

Ale to nie je to, čo Ježiš myslí, keď hovorí, aby sme v ňom zostávali. V Jánovi 15:7 Ježiš používa dva pojmy zameniteľne: zostávať v ňom a jeho slová zostávajúce v nás. Ježiš je s nami, keď je s nami jeho slovo, a my sme v ňom, keď sú v nás jeho slová. Existuje úzky vzťah medzi osobou Božieho Slova a Božími slovami v reči a v Písme. Boh tvoril prostredníctvom večného Logos – svojej múdrosti, svojej reči, svojho hlasu, svojho slova. Večný Logos je sprostredkovateľom pri stvorení, pri vykúpení a pri zjavení, či už prostredníctvom slova hovoreného (a neskôr zapísaného) alebo prostredníctvom Slova, ktoré sa stalo telom. To znamená, že ak budeme často a hlboko čerpať z Písma – nie len pre vedomosti, ale v úprimnom uctievaní a premýšľavom rozjímaní – potom v nás bude Ježiš prebývať.

Záver

Viem, že väčšina ľudí, ktorí čítajú Johna Marka Comera, pravdepodobne nie sú z reformovaného tábora, takže mnohým z nich bude jedno, či sa toto označenie vzťahuje na jeho projekt (v skutočnosti môžu byť radi, ak sa to nestane!). Ale väčšina ľudí, ktorí čítajú Kevina DeYounga, sú pravdepodobne reformovaní. A týmto ľuďom chcem zdôrazniť – jemne, ale jasne – že kniha Praktizovanie cesty nie je reformovaný prístup k duchovnej formácii. Ak genialita knihy spočíva v tom, že ju možno položiť na takmer akúkoľvek široko chápanú kresťanskú tradíciu, potom práve to je aj jej najväčším nebezpečenstvom. Pretože jej teológii chýba definícia (a vo všeobecnosti je držaná v úzadí) a pretože etika nie je rozvinutejšia než len ako všeobecná výzva k láske a pretože regula je samovytvorená a zameraná na osobné ciele, čitateľ si môže slobodne vyplniť tieto medzery akýmikoľvek doktrinálnymi, cirkevnými a morálnymi záväzkami, ktoré uzná za vhodné. Niektoré myšlienky môžu zodpovedať reformovanej teológii, ale celkový prístup sa líši od toho, čo nachádzame u našich najlepších reformovaných, zbožných autorov.

Chápem, prečo ľudia môžu považovať knihu Praktizovanie cesty za osviežujúcu. Kniha je pútavá, ľahko sa s ňou dá stotožniť a je prístupná. Comer je sympatický, úprimný a verím, že úprimne chce pomôcť ľuďom robiť to, čo by robil Ježiš.

Okrem toho môže reformovaných kresťanov táto kniha priťahovať aj preto, že sú v cirkevnom zbore, kde chýba „experimentálny“ kalvinizmus alebo kde sa nekladie dôraz na city a duchovné prežívanie. Kázanie je možno suché a príliš intelektuálne. Možno sa kazateľ tak bál moralizovania, že sa neodváži poukázať na Pavla, apoštolov alebo svätých Starej zmluvy – alebo Ježiša! – ako príklady pre nasledovanie a napodobňovanie. Možno si nikto nenašiel čas na to, aby ukázal, že správna doktrína je základom pre dlhodobú a duchovnú premenu, ktorá mení život. Mám podozrenie, že niektorí kalvinisti si myslia, že reformované kresťanstvo je dobré na to, aby si dali do poriadku teologický dom, ale nie je až tak dobré na to, aby v tom dome žili plnohodnotný život. 

Ak to cítite aj vy, chcem vás uistiť, že existuje reformovaný prístup k duchovnej formácii. Zameriava sa na Bibliu, na modlitbu a na biblické rozjímanie. Prečítajte si novú knihu Matthewa Binghama s názvom A Heart Aflame (Horiace srdce), ak chcete vysvetlenie. Potom sa vráťte a čítajte knihy o kresťanskom živote od puritánov a reformátorov. Prečítajte si knihu Precious Remedies against Satan’s Devices (Vzácne prostriedky proti satanovým úkladom) od Thomasa Brooksa. Prečítajte si knihu Archibalda Alexandra o náboženskej skúsenosti. Prečítajte si knihu J.C. Rylea o svätosti. Vezmite si jednu z kníh Jonathana Gibsona ako dennú liturgiu. Modlite sa podľa knihy The Valley of Vision (Údolie videnia). Zaobstarajte si staré vydanie Book of Common Prayer (Kniha spoločných modlitieb) a začleňte ju do svojho duchovného života.

Ak chcete vyskúšať starodávne cesty, venujte sa Apoštolskému vyznaniu viery, Desatoru prikázaní a Modlitbe Pána, pretože tieto tri prvky tvoria chrbticu katechézy cirkvi už viac ako 1 500 rokov. Existuje množstvo zdrojov – zameraných na slovo a modlitbu – ktoré pomôžu osviežiť to, čo možno zatuchlo.

A predovšetkým si pamätajte na Ježišov inšpirovaný plán duchovnej formácie: „Posväť ich v pravde; tvoje slovo je pravda“ (Jn 17:17).

Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: Clearly Reformed