Cirkev a služba

Kázanie a pastorácia (2)

Photo by Gianni Scognamiglio on Unsplash

Obnova „sobáša“ verejného kázania a súkromnej pastorácie

Zhrňme si, o čom sme písali v predchádzajúcom článku. V jadre oboch – kázania a pastorácie – je presvedčenie, že Božie slovo sa nevráti späť naprázdno. U Izaiáša 55:10-11 hovorí Boh:

Lebo ako padá dážď a sneh z neba a nevráti sa ta,
ale zavlaží zem, zúrodní ju a dá jej vyklíčiť,
vydá semeno na siatie a chlieb na jedenie,
tak sa stane s mojím slovom, ktoré mi vyjde z úst.
Nevráti sa ku mne naprázdno,
pretože urobí to, čo som si želal,
a dosiahne to, kvôli čomu som ho poslal.

Boží Duch dáva kresťanom svoje mocné slovo. Nesieme toto slovo do sveta, v ktorom sa ľudia odvrátili od Boha. Súčasťou našej úlohy pri verejnom kázaní je obrátiť ich uši k Bohu. Keď kážeme, aplikujeme na svojich poslucháčov „pastoračný balzam“ evanjelia. Okrem toho, keď sa káže Božie slovo, rezonuje s našou skúsenosťou a formuje sa náš spôsob nazerania na svet a na ľudí. Preto jedným z mostov na preklenutie rozdelenia medzi kázaním a pastoráciou, je uvedomiť si, že účinok oboch aktivít závisí od Božieho slova.

Ak je to tak, potom prečo sme často v pokušení myslieť si, že verejné kázanie Božieho slova nie je pastoračné (tj. aplikáciou Božieho slova na jednotlivca)? Sčasti je to spôsobené rastúcim individualizmom v našej spoločnosti: Ťažko chápeme, ako môže kázanie Písma veľkej skupine byť zároveň hlbokou aplikáciou pre každého poslucháča. Dobré kázanie je však pastoračné, lebo Božie slovo je pastoračné: Boh ho aplikuje na jednotlivcov svojím Duchom. Ľahko podceňujeme pôsobenie Ducha a myslíme si, že on môže pôsobiť len v jednotlivom srdci, ale nie vo veľkých skupinách. Lenže nemali by kazatelia očakávať, že Svätý Duch bude pôsobiť prostredníctvom ich kázania? Domnievam sa, že práve k takému očakávaniu vedie kazateľov Petrova výzva hovoriť slovami, ktoré mu dal Boh (1Pt 4:11). Tak prečo sa namiesto toho uchyľujeme k názorom hnutia rastu zborov, či k našej vlastnej intuícii v tom, čo je treba robiť, aby sa menili ľudské životy? Pri tejto mylnej perspektíve sa efektívna služba sústreďuje na vytváranie pocitu spoločenstva a príjemných osobných vzťahov. Výsledkom môže byť strata dôvery v kázanie Písma, ktoré koná Božie dielo. Navyše začneme vidieť úlohu pastorácie nie vo vyučovaní, ale vo vytváraní a upevňovaní príjemných, láskavých spoločenských vzťahov.

Náš učiteľ na teológii nám pripomínal: „Je fajn, ak je kázeň podnecujúca. Ale bola výzva umocnená lepším poznaním Boha?“ To dobre vyjadruje, čo znamená kázať ako kresťan, ktorý verí v moc Písma a čo znamená naozajstná pastorácia. Naše podnecovanie iných – či už verejné alebo súkromné – musí vyvierať z hlbokého poznania Boha, a nie zo šikovnej manipulácie s psychologickými a sociologickými poznatkami.

Ľudia, ktorí prichádzajú do nášho zhromaždenia, si často myslia, že to, čo najviac potrebujú počuť, je praktická aplikácia toho, čo sa tu vyučuje. Pýtajú sa: „Čo máme teraz robiť, aby som uviedol toto učenie do praxe?“ Ale takto sa väčšina kázne stratí, lebo snahou zhromaždenia (a niekedy aj kazateľa) je čo najrýchlejšie sa dostať k „dôležitej“ časti – k aplikácii. Lenže ak naozaj veríme, že moc k zmene pochádza z Božieho Ducha, ktorý pôsobí svojím mocným slovom, potom sa budeme usilovať pripravovať, modliť, kázať a pastorovať tak, aby „doktrinálne“ časti našich kázní boli rovnako pútavé a podstatné, ako „praktická“ aplikácia, ktorá nasleduje.

Skutočné problémy, s ktorými sa ľudia vo svojom živote stretávajú a v ktorých zlyhávajú, nie sú tie, čo sú očividne zrejmé, ale tie, na ktoré sa Biblia sústreďuje: kde prísť k odpusteniu hriechov, ako byť spasený a kto je skutočným Pánom? Keď sa káže Božie slovo, hovorí sa o takýchto základných otázkach a výsledkom sú zmenené životy. Takže pravé kázanie a pastorácia patria spolu, lebo obe čerpajú silu z Boha, ktorý pôsobí prostredníctvom svojho slova.

Kazateľ s pastierskym srdcom – Richard Baxter

Jedným z vynikajúcich kazateľov v dejinách cirkvi bol Richard Baxter (1615-1691). Ak nechceme zabudnúť, čo naozaj znamená byť pastorom Božieho stáda, tak by sme si mali jeho knihu, The Reformed Pastor[4], prečítať každých 5 rokov. Baxter bol kazateľom v anglickom meste Kidderminster v rokoch 1641-1642, a potom farárom celej farnosti od roku 1647 do 1661. Bol modelom farského kazateľa. Kidderminster mal v tom čase asi 2000 dospelých (800 domácností), z ktorých väčšina boli pri jeho príchode podľa jeho slov „primitívni, hrubí a hýriví ľudia,“ ale väčšina z nich sa obrátila počas Baxterovej služby. Jeho služba mala taký účinok na celé mesto, že mestská rada o 200 rokov neskôr postavila na námestí jeho sochu, ktorá tam stojí dodnes.

Baxter bol mocným kazateľom a učiteľom Písma s milujúcim srdcom, ktoré túžilo získať ľudí pre Krista. Kázal jasne, mocne, priamo a zrozumiteľne. Jeho pastoračná starostlivosť a vyučovanie boli neprekonateľné a zostávajú dobrým modelom až dodnes. Vo svojej pastorácii bol neúnavný. Každý týždeň vo svojom hektickom živote venoval 2 dni návštevám rodín. V každej strávil hodinu katechézou rodičov aj detí. On toto vyučovanie nazýval „konferenciou.“ Píše:

Dúfam, že nikto nie je taký hlúpy, aby si myslel, že táto konferencia nie je kázaním. Azda počty, ku ktorým hovoríme, robia kázanie kázaním? Či rozhovor ním nie je? Určite môže človek kázať jednému, ako aj tisícom… Ak to skúmate, zistíte, že väčšina kázní zaznamenaných v Novej zmluve boli konferencie, často rozhovory, a to s jedným, či dvomi, podľa príležitosti. Takže sám Kristus najčastejšie kázal.

S pomocou dvoch asistentov takýmto spôsobom navštívil raz za rok každého farníka. Kázanie mal vo veľkej vážnosti, ale znepokojovalo ho, že mnohí jeho kolegovia trávia príliš veľa času v pracovni a majú málo pastoračných kontaktov s ľuďmi. Považoval to za zlé nielen pre ľudí vo farárovej starostlivosti, ale aj pre samotných kazateľov. Ak nebudú poznať svojich ľudí, ako budú kazatelia rozumieť ich otázkam? Čím sa budú riadiť pri výbere konkrétnej knihy Biblie, ktorú budú kázať, ak nepoznajú aktuálnu situáciu ich duchovného života?

Považujem za naliehavé, aby kazatelia uplatňovali Baxterove rady vo svojom modernom kontexte, ktorý je v niektorých ohľadoch zložitejší, ako bol Baxterov. Pri dnešnej zamestnanosti nie sú návštevy počas dňa možné. Pri večerných návštevách nachádzame ľudí unavených po dlhom dni a cestovaní, zamestnaných prípravou jedla, či pomocou deťom s domácimi úlohami. A kulisou aj kresťanských domácností býva stále zapnutý televízor. V takomto kontexte je vážny duchovný rozhovor naozaj veľmi ťažký. S úpravami a trochou tvorivosti sa však Baxterov model dá efektívne využiť aj dnes.[5][6]

Znepokojuje ma, že kazatelia majú málo pastoračných kontaktov s bežnými ľuďmi, okrem akútnych situácií. To nie je dobré ani pre ich kázanie. Ako Baxter, aj ja som rozhodne presvedčený o priorite kázania, ale to nás nesmie odsunúť od kontaktov s ľuďmi. Je to otázka rovnováhy. Baxter povzbudzoval kazateľov, aby uplatňovali jeho model. Naše námietky predpokladal s typickou prostorekosťou:
•  V nás samých je veľa nevšímavosti a lenivosti, takže nie je ľahké primäť sa k vernosti v takej ťažkej práci…
•  Vo svojej podstate máme náklonnosť páčiť sa ľuďom, pre ktorú necháme ľudí radšej zahynúť, akoby sme  mali stratiť ich lásku, a radšej ich necháme ísť ticho do pekla, akoby sme vyvolali ich hnev voči nám zato, že usilujeme o ich spásu…
•  Mnohí z nás majú aj hlúpu hanblivosť, pre ktorú sa radšej stiahneme, akoby sme s nimi začali otvorene        hovoriť… Hanbíme sa hovoriť za Krista, alebo protirečiť diablovi, hoci zároveň sa menej hanbíme konať hanebné činy.[7]

Spolu s Baxterom si myslím, že veľa pastoračnej starostlivosti sa deje prostredníctvom dobrého kázania. Kde sa Biblia verne vyučuje a aplikuje, tam mizne mnoho pastoračných problémov. Naše kázanie však nebude mať na ľudí moc, ak ich dobre nepoznáme a nechápeme, čím žijú. Verejné vyučovanie Božieho slova musí byť upevňované vyučovaním v malých skupinách, kde sa môžeme venovať individuálnym otázkam.

Dovoľte mi aj skončiť citátom Baxtera:

Viem, že verejné kázanie evanjelia je tým najskvelejším prostriedkom služby, lebo hovoríme mnohým naraz. Okrem toho je obyčajne oveľa efektívnejšie kázať biblickú zvesť súkromne konkrétnemu hriešnikovi. Na verejnosti nemôžeme používať domácke výrazy a naše preslovy sú také dlhé [Pozn. prekladateľa: Baxterove kázne trvali hodinu.], že si ich poslucháči nedokážu uchovať a zapamätať. V súkromí však môžeme postupovať ich tempom a udržiavať ich pozornosť argumentmi, odpoveďami a námietkami hneď, keď vzniknú. Preto tvrdím, že verejné kázanie bez pastoračnej služby nestačí… Ak ste spolupracovníkmi Krista, tak nebudete zanedbávať duše, za ktoré on zomrel… Takéto osobné vyučovanie urobí naše verejné kázanie ľahšie zrozumiteľným a prijímaným. Keď oboznámite ľudí s princípmi, lepšie porozumejú všetkému, čo im hovoríte. Takže ak ste boli plodní v súkromnej službe, získate aj vo verejnom zhromaždení.[8]

Aj takýmto bol teda Richard Baxter z Kidderminsteru. Bol to kazateľ, ktorý sa usiloval robiť Božiu pravdu jednoduchou, ktorý hovoril z vrúcneho srdca, keď naliehal na ľudí, aby sa oddali Kristovi. Bol to pastier, ktorý poznal svoje ovce po mene, ktorý s nimi hovoril osobne o veľkých veciach ich duše. Nie je len historickou zaujímavosťou, či obdivuhodnou skamenelinou. Nech je pre nás podnetom, pokarhaním aj povzbudením.

[4] R. Baxter, The Reformed Pastor. Edinburgh: The Banner of Truth Trust, 1999.
[5] Baxter, The Reformed Pastor, s. 228.
[6] Úspešne sa o to pokúsil Wallace Benn a svoje skúsenosti popísal v malej brožúrke: W. Benn, The Baxter Model; Guidelines for pastoring today. Buxton: Orthos, 2007. 17 s.
[7] Baxter, The Reformed Pastor, s. 192-3.
[8] R. Baxter, Watch Your Walk: Ministering from a Heart of Integrity. East Sussex: Victor, 2004. s. 150.

Poznámka editora: Prvú časť článku nájdete pod názvom Manželstvo, ktoré sa nemalo nikdy rozviesť.

Ján Henžel

Ján Henžel

- kazateľ a teológ, zakladateľ Spoločenstva evanjelia