Definícia
Doktrína o kňazstve všetkých veriacich hovorí, že všetci veriaci v Krista majú podiel na jeho kňazskom postavení; preto neexistuje žiadna osobitná trieda ľudí, ktorí by sprostredkúvali ostatným veriacim poznanie Krista, jeho prítomnosť a odpustenie, a všetci veriaci majú právo a autoritu čítať, vykladať a aplikovať učenie Písma.
Zhrnutie
Na rozdiel od presvedčenia stredovekej cirkvi protestantské učenie o kňazstve všetkých veriacich hovorí, že v rámci Božieho ľudu už neexistuje kňazská trieda ľudí, ale že všetci veriaci majú účasť na Kristovom kňazskom postavení na základe svojho spojenia s Kristom. Hoci v SZ existovala vybraná skupina kňazov, ktorí zvyšku Izraela sprostredkúvali poznanie Boha, jeho prítomnosť a odpustenie, Kristus prišiel a svojím životom, smrťou a vzkriesením naplnil kňazskú úlohu. Kristus bol teda posledným kňazským prostredníkom medzi Bohom a jeho ľudom a kresťania majú skrze neho účasť na tejto úlohe. To znamená, že kresťania nie sú závislí od kňazov v cirkvi, ktorí by za nich vykladali Písmo alebo ovplyvňovali Božie odpustenie; všetci kresťania sú rovnako kňazmi skrze Krista a pred krížom sú si rovní. To však neznamená, že by sme mali zrušiť kazateľské alebo duchovenské úrady. Hoci tieto úrady patria k spôsobu, akým Boh požehnáva svoju cirkev zdravým učením, tí, ktorí majú cirkevný úrad, zároveň potrebujú zvyšok tela.
Stredoveké názory verzus protestantské chápanie
Stredovekí teológovia verili, že spasenie prichádza od Boha prostredníctvom cirkvi. Povedané takto jednoducho to znie veľmi podobne, ako to chápe väčšina kresťanov. Medzi stredovekým a protestantským chápaním toho, ako Boh pôsobí prostredníctvom cirkvi, však existujú významné rozdiely. Stredoveká cirkev učila, že Boh pôsobí výlučne prostredníctvom vybranej skupiny kňazov, ktorí udeľujú sedem cirkevných sviatostí: krst, eucharistiu (Večeru Pánovu), birmovanie, pokánie, pomazanie chorých, manželstvo a posvätný stav. Protestanti zase veria, že všetci ľudia v cirkvi sú kňazi, alebo, povedané jazykom reformátora zo 16. storočia Martina Luthera, veria v kňazstvo všetkých veriacich. Aké sú rozdiely medzi týmito dvoma názormi? Stručne povedané, stredoveký názor sa opiera o učenie cirkevnej tradície, zatiaľ čo protestantský názor vyplýva z Písma.
Stredovekí kresťania verili, že cirkev je súčasťou nebeskej hierarchie, kde všetko na nebi a na zemi má svoje miesto vo veľkom reťazci bytia. Tento veľký reťazec začína Bohom, potom nasledujú archanjeli a anjeli. Táto nebeská hierarchia má svoju pozemskú paralelu: sviatosti, ľudia inšpirovaní Bohom, aby ich chápali; a tí, ktorí sú nimi zasvätení. Boh odovzdáva svoje poznanie a milosť v tomto reťazci anjelom, ktorí zasa tieto informácie vkladajú do sviatostí a dávajú tým, ktorí sviatosti udeľujú (kňazom), a tí ich potom odovzdávajú laikom. Spása prichádza predovšetkým prostredníctvom sviatostí a kňazov, ktorí ich udeľujú, pričom kňazi sú jedinečnou triedou jednotlivcov, ktorí boli Bohom obdarení, aby rozjímali nad Božími vecami. Sú vyššieho rangu ako obyčajní ľudia, ktorí nezvládajú takéto veľkolepé pravdy. Tento názor na hierarchiu prevládal v cirkvi počas celého stredoveku až do protestantskej reformácie v 16. storočí. Luther spochybnil túto prevládajúcu predstavu, pretože odmietal tvrdenia cirkvi; veril, že cirkev svoju predstavu o jedinečnej kňazskej triede opiera skôr o tradíciu než o autoritu Písma. Luther namiesto toho veril, že prinášanie omšovej obety nerobí z človeka kňaza, ale že každý, kto verí v Krista, nášho vznešeného veľkňaza, je skutočne Božím kňazom. Luther svojim typickým jadrným štýlom tvrdil: „Len viera je pravým kňazským úradom.“ Lutherova predstava o kňazstve všetkých veriacich na rozdiel od kňazstva len niekoľkých vyvolených spočíva v kňazskom úrade Krista a v požehnaní veriaceho, ktorý má vďaka spojeniu s ním účasť na všetkom, čím Kristus je.
Učenie Písma
Písmo jasne označuje Ježiša Krista za nášho vznešeného veľkňaza: „Keďže máme vznešeného veľkňaza, ktorý prenikol nebesia, Ježiša, Božieho Syna, držme sa vyznania“ (Heb 4:14). Stará zmluva naznačovala Kristov kňazský úrad prostredníctvom predobrazov a tieňov, napríklad Árona, prvého izraelského veľkňaza, a levitov. Boh napríklad Árona poučil, že má očistiť Izrael od hriechov prostredníctvom protokolov Dňa zmierenia (Lv 16). Áron a iba Áron musel obetovať býka, aby sa obradne očistil (Lv 16:11), a potom vziať časť krvi, vstúpiť do svätyne svätých a pokropiť ňou vrchnák archy zmluvy (Lv 16:14). Boh mu prikázal, aby vzal dvoch obetných capov, jedného z nich obetoval a jeho krvou pokropil oltár (Lv 16:18) a druhého capa vzal, položil naň ruky, vyznal nad ním hriechy Izraela a potom ho vyhnal z tábora na púšť (Lv 16:21). Pri tomto úkone mal cap „odniesť všetky ich viny“ preč (Lv 16:22).
Ako Stará zmluva postupne odhaľovala Boží plán vykúpenia, proroci zjavovali, že Mesiáš je konečnou obetou. Izrael už nebude vzhliadať ku krvi býkov a capov, ale ku krvi Mesiáša, ktorý bude prebodnutý pre naše hriechy, zdrvený pre naše neprávosti, obťažený našimi bolesťami a niesť naše choroby (Iz 53:4-5). Hriechy Izraela už nemal niesť obetný baránok, ale Ježiš: „Hospodin na neho uvalil neprávosti nás všetkých“ (Iz 53:6). Mesiáš mal byť obetou aj kňazom: „Keď však prišiel Kristus, veľkňaz budúceho dobra, cez väčší a dokonalejší stan, nie rukou zhotovený, čiže nie z tohto stvoreného sveta, raz navždy vošiel do svätyne, no nie s krvou capov a teliat, ale so svojou vlastnou krvou, a tak získal večné vykúpenie“ (Heb 9:11-12).
Pri krste Boh pomazal Ježiša Svätým Duchom, aby mohol vykonávať svoj trojitý úrad proroka, kňaza a kráľa (Lk 3:1-21; Mt 3:1-17; Mk 1:1-11). Podobne aj my, ktorí sme zjednotení s Kristom, máme účasť na tom istom pomazaní prostredníctvom Kristovho vyliatia Ducha na cirkev (Sk 2:1-41, najmä 33, 38; porov. Ga 3:14). Prostredníctvom Kristovho kňazského úradu majú všetci veriaci, ktorí sú s ním zjednotení, účasť na jeho pomazaní. Tejto pravde nás učia dva hlavné texty Písma. Prvým je 1. Petrov 2:9: „Vy však ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo, aby ste oznámili veľké skutky toho, čo vás povolal z temnoty do svojho predivného svetla.“ Peter v kontexte svojho výroku zakladá identitu cirkvi ako kráľovského kňazstva na jej spojení s Kristom. Prišli k živému kameňu, ktorý je ľuďmi zavrhnutý, ale Bohom vyvolený a vzácny, a ako takí sa stali živými kameňmi, „aby […] sa stali svätým kňazstvom, ktoré bude prinášať duchovné obety, príjemné Bohu skrze Ježiša Krista“ (1Pt 2:4-5). Zdrojom a prameňom nášho kňazského úradu je Kristov kňazský úrad.
Druhý text je podobný tomuto prvému: „A spievali novú pieseň: ,Hoden si vziať knihu a otvoriť jej pečate, lebo si bol zabitý a svojou krvou si Bohu vykúpil ľudí z každého kmeňa, jazyka, ľudu i národa‘“ (Zj 5:9). Aký je dôsledok Kristovho vykupiteľského diela? Čo je jednou z vecí, ktoré uskutočňuje prostredníctvom svojej preliatej krvi? „Urobil si ich kráľovstvom a kňazmi nášmu Bohu, oni budú kraľovať na zemi“ (Zj 5:10). Veriaci zjednotení s Kristom majú účasť na všetkom, čím je a čo robí, a v tomto prípade majú účasť na jeho kňazskom úrade. Na rozdiel od starozmluvných kňazov, ktorí prinášali obetné zvieratá, novozmluvní veriaci spočívajú v dokonanom diele Krista, jedinej pravej obete. Teraz, ako píše Peter, ohlasujeme veľké skutky Boha, ktorý nás povolal z temnoty do svetla, a prinášame Bohu duchovné obety skrze Krista, obety našich tiel ako „živé obetu“ (Rim 12:1) a chválu Bohu, čiže „ovocie pier, ktoré vyznávajú jeho meno“ (Heb 13:15). Toto biblické učenie má vážne dôsledky.
Najvýznamnejším požehnaním je, že medzi veriacim a Bohom nestojí žiadna hierarchia bytostí (archanjelov, anjelov, arcibiskupov, biskupov a kňazov). Naopak, máme spojenie, spoločenstvo a jednotu s Bohom prostredníctvom nášho vznešeného veľkňaza, Ježiša Krista. Keď Kristus naposledy vydýchol na kríži, roztrhol na dve časti chrámovú oponu, ktorá zahaľovala svätyňu svätých. Kristovo kňazské dielo otvorilo novú a živú cestu cez oponu jeho tela, takže všetci veriaci majú bezprostredný prístup k Bohu, ktorý je v nebeskej svätyni svätých. Ako Kristus učil svojich učeníkov: „Lebo kde sú zhromaždení dvaja alebo traja v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18:20).
Dôsledky
To, že všetci veriaci sú kňazi, znamená, že nielen ľudia s duchovenským úradom, ale aj človek v lavici má právo a autoritu čítať, vykladať a uplatňovať učenie Biblie. Kasta kňazov toto právo nemá. Už nemusíme bezvýhradne dôverovať učeniu cirkevného magistéria (oficiálnej učiteľskej zložke cirkvi), ale podobne ako Berojčania za čias apoštola Pavla sa môžeme bezprostredne učiť z Božieho slova a od Svätého Ducha (Sk 17:11).
Každý človek, ktorý je spojený s Kristom, má teda účasť na jeho kňazskom úrade, ale toto veľké požehnanie neznamená, že by sme mali odmietnuť autoritu, funkciu a úrad duchovného. Sme skutočne svätým národom a kráľovstvom kňazov. Kristus udeľuje tento svätý úrad všetkým kresťanom prostredníctvom vyliatia Ducha. Okrem tohto požehnania však Kristus dal cirkvi aj dary: „A on ustanovil jedných za apoštolov, iných zasa za prorokov a iných za zvestovateľov evanjelia, iných ustanovil za pastierov a učiteľov, aby pripravovali svätých na dielo služby, na budovanie Kristovho tela,“ (Ef 4:11-12). Pastieri a učitelia cirkvi sú kňazi rovnako ako ostatní členovia Kristovho tela, ale Duch ich jedinečným spôsobom obdarúva, aby mohli cirkev vystrojovať pre jej vlastný rast v milosti a pre ohlasovanie evanjelia. Títo pastieri a učitelia nepatria k vyššiemu rádu bytostí, ako sa tomu rozumelo v stredoveku. Namiesto toho sú jednou z častí Kristovho tela, nie lepšou ako ktorákoľvek iná časť, ale napriek tomu potrebnou. Pastier nemôže povedať človeku v lavici: „Nepotrebujem ťa, pretože Duch Svätý ma obdaroval, aby som bol pastierom.“ A naopak, človek v lavici nemôže povedať pastierovi: „Nepotrebujem ťa, pretože som kňazom v Kristovi.“ Boh zvrchovane usporiadal Kristovo telo tak, že každá jeho časť, hoci má inú funkciu a iné dary, potrebuje každú inú časť (1Kor 12:4-26).
Tešte sa, že vďaka svojmu spojeniu s Kristom máte účasť na všetkom, čím je a čo robí. V tomto prípade jeho veľkňazský úrad znamená, že aj vy ste svätý a kráľovský kňaz.
ĎALŠIE ZDROJE
- Andrew Malone, God’s Mediators: A Biblical Theology of Priesthood
- Carl Trueman, Luther on the Christian Life: Cross and Freedom
- Ligonier, A Royal Priesthood in Christ
- Martin Luther, The Freedom of a Christian
- Tim Bertolet, Luther’s Theology: The Priesthood of Believers
Timothy George, The Priesthood of All Believers
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
