Po väčšinu histórie sa nikto nepýtal, či by kresťania mali svojich mŕtvych spopolniť. Pochovávanie bolo takou bežnou praxou, že sa zvyčajne označovalo ako „kresťanský pohreb“, a o kremácii sa ľudia dočítali vo vikingských príbehoch.
Na Západe sa však situácia zmenila. A keďže kremácia sa stala bežnejšou, stala sa menej zvláštnou. V mnohých krajinách je kremácia v súčasnosti bežnejšia ako pohreb a kresťania sa teraz často bez rozmýšľania rozhodujú pre kremáciu. Napriek tomu mi ako pastorovi otázku: „Čo si myslíte o kremácii?“ stále kladú, takže stojí za to sa nad ňou zamyslieť.
Tvrdím, že „kresťanský pohreb“ nie je nesprávne pomenovanie, ale vhodný opis.
Nie je to tak, že by Boh nedokázal vzkriesiť spopolnené pozostatky (je to pre neho ľahké). A nie je to tak, že kremácia je porušením priameho biblického príkazu (nie je, ale to neznamená, že všetky kultúrne praktiky sú rovnako vhodné pre kresťanskú teológiu). Skôr tvrdím, že pochovávanie je kresťanský úkon v tom zmysle, že lepšie odráža biblické precedensy, biblické obrazy a biblickú teológiu o ľudskom tele a jeho budúcnosti.
Z tohto dôvodu je kresťanský pohreb praxou, ktorú sa oplatí obnoviť ako smutný a zároveň radostný spôsob viditeľného ohlasovania kresťanskej nádeje uprostred beznádejnej kultúry.
Klásť správne otázky
Hoci v Biblii nie je morálny zákaz kremácie, Písmo uvádza množstvo príkladov, keď Boží ľud pochovával svojich mŕtvych, a takmer žiadne príklady kremácie Božích ľudí. Abrahám a Sára, Izák a Rebeka, Jákob a Ráchel, Jozef, Miriam, Mojžiš, Dávid, Elizeus, Ján Krstiteľ, Štefan a najznámejší Kristus boli pochovaní (Gn 25:10; Gn 35:19,29; Gn 49:31; Gn 50:14; Nm 20:1; Dt 34:6; Joz 24:32; 1Krľ 2:10; 2Krľ 13:20; Mk 6:29; Sk 8:2; 1Kor 15:4).
Stojí za to spýtať sa prečo. Boli aj iné možnosti – Stephen Prothero hovorí, že „s významnými výnimkami Egypťanov, Číňanov a Hebrejov bola kremácia zrejme štandardnou praxou staroveku“ (5). Napriek tomu bol pohreb štandardnou praxou Božieho ľudu v oboch zmluvách. Prečo?
Tento vzor sa nezastavil s dokončením Biblie. Dejiny ukazujú, že ako sa kresťanstvo šírilo v Rímskej ríši, kremácia zanikla a nahradilo ju pochovávanie. To isté platí v podstate v každej kultúre, kde sa kresťanstvo stalo dominantným alebo vplyvným. Dalo by sa tvrdiť, že kremácia sa vrátila až so slabnúcim vplyvom kresťanstva v západnom svete (hoci svoju úlohu zohral aj nárast počtu obyvateľov a cien pohrebov). Prečo?
Prečo bolo pochovávanie v dejinách vždy dominantnou praxou medzi Božím ľudom, dokonca aj vtedy, keď bolo kontrakultúrne? Mohla by existovať prirodzená vhodnosť medzi židovsko-kresťanským presvedčením o ľudskom tele a židovsko-kresťanskými pohrebnými praktikami?
Odpoveď je áno, a to z jednoduchého dôvodu. Totiž to, čomu veríme o ľudskom tele a jeho budúcnosti, ovplyvňuje to, ako s ľudským telom zaobchádzame – aj po jeho smrti.
Telo vo svetových náboženstvách
Uvedieme jeden príklad: v minulosti hinduisti spaľovali svojich mŕtvych. Na miestach, ako je India alebo Nepál, sa kremácie často vykonávajú verejne. Je to prinajmenšom čiastočne kvôli tomu, čomu hinduisti veria o reinkarnácii a ľudskom tele. Podľa jednej hinduistickej webovej stránky „po smrti vonkajšie telo, fyzické telo, neslúži žiadnemu účelu a najrýchlejší spôsob, ako uvoľniť dušu a pomôcť procesu reinkarnácie, je spáliť telo“.
Medzi hinduistickou vierou o tele a posmrtnom živote a hinduistickými kultúrnymi praktikami týkajúcimi sa smrti je prirodzená zhoda – čo by nemalo nikoho prekvapiť.
Iné náboženstvá považujú telo za schránku alebo väzenie pre dušu. Hoci to nevyhnutne nevylučuje pochovávanie, viera v telesné vzkriesenie sa zdá byť nezmyselná – veď kto by sa chcel vrátiť do väzenia, keď už raz utiekol (Sk 17:32)? Na druhej strane, hoci nie všetci, ktorí praktizujú pochovávanie, veria v telesné vzkriesenie, zdá sa, že viera v telesné vzkriesenie sa k pochovávaniu hodí (ako vidíme v celých kresťanských dejinách).
Náboženstvo je súčasťou kultúry a kultúrne presvedčenie ovplyvňuje kultúrne zvyky.
Telo v kresťanstve
Kresťanstvo sa v tomto ohľade líši od hinduizmu. Ako kresťania neveríme len v nesmrteľnosť duše – veríme aj vo vzkriesenie tela. Na rozdiel od mnohých iných náboženstiev má kresťanstvo pozitívny pohľad na ľudské telo a na stvorenie vo všeobecnosti. Písmo učí, že Boh stvoril svet a všetko v ňom a potom to vyhlásil za „veľmi dobré“ (Gn 1:31; pozri Gn 1 – 2). To je základ kresťanstva: fyzické stvorenie a ľudské telo sú dobré veci, ktoré stvoril dobrý Boh.
Je to aj súčasť základného kresťanského učenia o ľudskej osobe. Ako ľudskú bytosť vás možno opísať buď ako vtelenú dušu, alebo ako vtelené telo. Oba prvky sú životne dôležité. Oddeliť dušu od tela je definíciou smrti (Jk 2:26). To znamená, že vaše telo nie je len schránkou, pričom vaša duša predstavuje „skutočné vy“. Vaše telo je podstatnou súčasťou vašej ľudskej prirodzenosti.
Ako hovorí Abigail Favaleová: „Telá nie sú len telá, telá sú zjavené osoby“. Augustín o tom písal vo svojej klasickej knihe Božie mesto z piateho storočia a aplikoval to na to, ako sa staráme o svojich mŕtvych:
Ak sú totiž otcove šaty, jeho prsteň alebo čokoľvek, čo mal na sebe, pre jeho deti vzácne úmerne láske, ktorú k nemu prechovávali, o čo viac by sme sa mali starať o telá tých, ktorých sme milovali, ktoré nosili oveľa bližšie a dôvernejšie než akýkoľvek odev! Veď telo nie je cudzia ozdoba alebo pomôcka, ale súčasť samotnej prirodzenosti človeka.
Práve preto Boh plánuje vzkriesiť naše telá, namiesto toho, aby dovolil, aby sa naše telá a duše v smrti navždy oddelili.
Ježiš bol pochovaný, pretože Boh neplánoval dovoliť, aby jeho Svätý videl rozklad – namiesto toho ho plánoval vzkriesiť na tretí deň (Sk 2:27; 1Kor 15:4). A hoci väčšina Kristových mladších bratov a sestier uvidí rozklad skôr, než bude vzkriesená, tá istá logika platí aj pre nás: „Ak teda vo vás prebýva Duch toho, ktorý vzkriesil Ježiša z mŕtvych, tak ten, ktorý vzkriesil Krista z mŕtvych, oživí aj vaše smrteľné telá svojím Duchom, ktorý prebýva vo vás.“ (Rim 8:11; porov. 1Kor 15:51-55).
Tak ako hinduistická teológia ovplyvňuje ich kultúrne praktiky, tak aj ranokresťanská teológia ovplyvnila kultúrne praktiky Cirkvi, poznamenáva teológ Timothy George: „Ako svedčia katakomby v Ríme, prví kresťania trvali na pochovávaní svojich mŕtvych. Kresťanské hrobové miesta sa nazývali coemeteria (cintoríny), čo doslova znamená „miesta na spanie“, čo odráža vieru v budúce vzkriesenie.“
Stručne povedané, viera v bytostnú dobrotu ľudského tela a jeho budúce vzkriesenie je základnou súčasťou kresťanskej viery a svetonázoru. Ak teda formovala kultúrne zvyklosti týkajúce sa zaobchádzania s telom po smrti, nemalo by nás to prekvapiť.
Vysielať správne signály
Vzhľadom na to, že kresťania až donedávna takmer všeobecne praktizovali pochovávanie, mali by sme sa zastaviť a zamyslieť, než začneme jednoducho nasledovať súčasný kultúrny trend. Rituály spojené so smrťou nevznikajú v kultúrnom a teologickom vákuu. Je súčasný trend dobrý?
Ešte dôležitejšie je, že vzhľadom na historickú prax Božieho ľudu (v Písme aj neskôr) musíme zvážiť, či prirodzená zhoda medzi kresťanskou vierou a kresťanským pochovávaním vysvetľuje túto univerzálnu prax. Ako raz poznamenal Russell Moore: „Otázka nespočíva len v tom, či je kremácia vždy osobným hriechom. . . Otázkou je, či je pochovávanie kresťanským úkonom, a ak áno, čo potom komunikuje?
Myslím, že odpoveď na Moorovu otázku znie: áno – pochovávanie je kresťanský úkon a komunikuje vieru, že to, čo je zasiate v slabosti, bude jedného dňa vzkriesené v sile (1Kor 15:42-43). Takto Pavol opisuje vzkriesenie mŕtvych v 1 Kor 15 – tejto najznámejšej zo všetkých pasáží o vzkriesení – kde používa obraz semena zasiateho do zeme:
Niekto však povie: „Ako sú mŕtvi kriesení? V akom tele prídu?“ Nerozumný! Čo ty seješ, neožije, ak neodumrie. A čo seješ, neseješ ako telo, ktoré má vzniknúť, ale holé zrno, či pšenice, alebo niečoho iného.
Pochovávanie tela je ako zasievanie semena. Oboje sa zasieva do zeme a v oboch prípadoch to, čo vyjde zo zeme, je biologicky súvislé, ale astronomicky lepšie. Kristus používa rovnaký obraz pre svoju vlastnú smrť a pochovanie, keď hovorí: „Amen, amen, hovorím vám: Ak pšeničné zrno, ktoré padne do zeme, neodumrie, zostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu“ (Jn 12:24).
Toto nie sú ani tak dôkazové texty, ktoré nám prikazujú pochovávať našich mŕtvych, ako skôr pomyselné ukazovatele na prirodzenú zhodu medzi vzkriesením ako kresťanskou vierou a pochovávaním ako kresťanskou praxou.
Či už ide o poľnohospodárstvo alebo pohreb, pochovávanie nie je konečným aktom, ale úvodným aktom. Nie je to len koniec, je to začiatok. To je nádej, ktorú máme ako svätí v Kristovi. A to je príležitosť, ktorú musíme využiť uprostred pohanskej kultúry. Pri kresťanskom pohrebe sa nezbavujeme len mŕtvoly, ale zasievame semeno. Tak ako sejeme v nádeji na žatvu, pochovávame v nádeji na vzkriesenie.
Obnovenie kresťanského pohrebu
Súhlasím s Moorovým priznaním: „To, čo ma ako kresťanského duchovného trápi, nie je ani tak to, že niektorí z nás sú spopolnení, ako skôr to, že ostatným je to zrejme jedno. Podobne ako kultúra okolo nás máme tendenciu vnímať smrť a pochovávanie ako individuálnu záležitosť.“
Ale nikto nie je ostrov a pohreby, rovnako ako svadby, boli vždy spoločenskou záležitosťou s verejným dosahom. Hoci zodpovednosť za prípravu pohrebu nevyhnutne pripadne nám ako jednotlivcom, mali by sme tieto rozhodnutia robiť s ohľadom na Písmo a jeho obrazotvornosť, a nie len ako pragmatickí, ahistorickí individualisti, ktorých unáša prúd.
Uvedomujem si, že pri voľbe kremácie namiesto pohrebu často zohrávajú úlohu finančné dôvody. A pre tých, ktorí by radšej pochovali svojich blízkych, ale nemôžu si to dovoliť, mám len pochopenie. Ale keďže holý súcit nemá veľkú cenu, navrhol by som, že ak ako cirkev stále veríme, že pochovávanie je kresťanský úkon, potom by sme mali dať svoje peniaze tam, kde sú naše ústa, a ponúknuť takýmto ľuďom finančnú pomoc.
Tvrdil som, že medzi kresťanským presvedčením o tele a historickou kresťanskou praxou pochovávania je prirodzená zhoda. Mojím cieľom nie je odsúdiť alebo zahanbiť kohokoľvek, kto sa rozhodol pre kremáciu iných (a už vôbec nie tých, ktorí jednoducho splnili pokyny svojich zosnulých blízkych). Mojou túžbou je hľadieť do budúcnosti, aby sme mali o čom premýšľať, keď sa rozhodujeme o svojom pohrebe a keď diskutujeme o plánoch so svojimi priateľmi a blízkymi, najmä s tými, ktorí sú v Kristovi.
Pohreb je kresťanským úkonom v tom zmysle, že lepšie predstavuje biblické príklady, biblické analógie a biblické učenie o tele. Takže keď sa naša kultúra pohanizuje, buďme kontrakultúrni. Vezmime si späť kresťanský pohreb. A povedzme svojimi skutkami aj slovami: „Veríme vo vzkriesenie tela.“
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
