Jeden z najznámejších rozporov v Biblii je zdanlivé protirečenie medzi Pavlom a Jakubom.
- Pavol: Sme ospravedlnení vierou, bez skutkov zákona (Rim 3:28).
- Jakub: Človek nie je ospravedlnený len z viery (Jk 2:24).
Ak máte prehľad o Biblii, pravdepodobne ste sa týmto problémom zaoberali. Kresťania celé storočia nad tým dumajú a môžeme dokonca povedať, že hlavný spor protestantskej reformácie sa aspoň čiastočne odvíjal od toho, ako chápať rozdiel medzi Pavlom a Jakubom.
O čo tu teda ide? Ak uznávame autoritu a inšpiráciu Písma, naša východisková odpoveď bude, že títo dvaja apoštoli si nemôžu navzájom odporovať. Čo však reálne hovoria? Ak sme intelektuálne poctiví, musíme pripustiť rozpor?
Aký druh viery?
Ak čítame Jakuba 2:24 izolovane od kontextu, mohli by sme sa dostať do vážneho problému, pretože ak Jakub myslí „vierou“ to isté čo Pavol v Rimanom 3:28 alebo Efezanom 2:8-9, potom by Jakub otvorene odporoval doktríne ospravedlnenia jedine vierou. Jedným zo základných pravidiel výkladu Biblie však je, že každý text sa musí vykladať vo svojom kontexte. Kvôli správnemu pochopeniu toho, čo Jakub myslí „jedine vierou“, to musíme čítať v kontexte.
V Jakubovi 2:14 apoštol ukazuje na vieru, ktorá „nemá skutky”. Potom kladie otázku: „Či ho môže taká viera spasiť?“ Ďalej vo verši 19 vysvetľuje, čo myslí „takou vierou“. Je to taká „viera“, akú majú démoni. To znamená, že je to len intelektuálny súhlas. Démoni veria, že „je jeden Boh“. Veria, že Šema z Deuteronómium 6:4 je pravdivé. Vedia, že Boh Izraela je jediný pravý Boh a že bude súdiť svet. Následkom toho sa trasú. Nie len, že veria v pravdu, ale majú na ňu aj správnu emočnú reakciu. To však nie je viera, ktorá vedie k ospravedlneniu.
Príklad Abraháma
Jakub pokračuje a vysvetľuje vieru, ktorá ospravedlňuje, tak, že ukazuje príklad Abraháma. Na tomto príklade zrejme najjasnejšie vidíme aj rozdiel v dôrazoch u Jakuba a Pavla, aj ich zásadnú zhodu v tom, aký je charakter viery, ktorá vedie k ospravedlneniu.
Aj Pavol, aj Jakub citujú ten istý verš: „Abrahám uveril Bohu a to sa mu počítalo za spravodlivosť“ (Gn 15:6). Je však nevyhnutné všimnúť si obdobie Abrahámovho života, ktoré má každý autor na mysli. V Jakubovi 2 sme v Genezis 22, keď sa Abrahám pripravoval obetovať svojho syna Izáka Pánovi. Nech už v nás ten príbeh vyvoláva akúkoľvek chúlostivú reakciu, obetovanie Izáka je zásadným činom poslušnosti v Abrahámovom živote.
Genezis 22 sa však udiala niekoľko desaťročí po Genezis 15. Abrahám mal asi 75 rokov, keď ho Boh prvýkrát povolal (Gn 12:4), a Genezis 15 sa odohrala zrejme len o pár rokov po Genezis 12. Kým sa narodil Izák, prešli celé desaťročia – keď mal Abrahám 100 rokov (Gn 21:4). Izák bol zrejme takmer v tínedžerskom veku, keď ho Abrahám priviedol k vrchu, aby ho obetoval. Podľa istej židovskej tradície mal v Genezis 22 Izák 37 rokov. Minimálne vieme to, že bol dosť starý na to, aby odniesol otep dreva na obeť na vrchol (Goodman 130-31).
Keď to všetko dáme dokopy, vidíme, že Abrahámova poslušnosť v Genezis 22 sa prejavila po desaťročiach viery a čakania na Božie sľuby. Jakub poukazuje na túto poslušnosť, keď hovorí, že sa splnilo Písmo (Jk 2:23). Keď vieru chápeme správne, Abrahám bol ospravedlnený jedine z viery. Avšak jeho status ospravedlneného neostal len tak. Myslím, že to je význam Jakuba 2:21, teda že úloha skutkov pri ospravedlnení je odlišná od úlohy viery. Abrahám bol ospravedlnený – dostal status „spravodlivý“ – keď uveril Božím zmluvným sľubom. Bodka. Tento status spravodlivého sa však musel naplniť jeho vernými činmi.
Jakub trvá na tom, že taká viera, ktorá ospravedlňuje, má za následok premenu. Je to viera, ktorá znamená viac než len veriť tomu, čo je pravdivé, a dokonca mať náležitú emočnú reakciu. Je to viera, ktorá spočíva v Božích sľuboch a koná podľa týchto sľubov. Je to viera, ktorá je nakoniec neoddeliteľná od dobrých skutkov.
Iný než Pavol?
Jakub hovorí, že každá takzvaná viera, ktorá neprináša dobré skutky, vôbec nie je zachraňujúca viera. Je to vlastne v niečom iné než to, čo Pavol hovorí na miestach ako Rimanom 3-4; Galaťanom 23 a Efezanom 2?
Na rozdiel od Jakuba, ktorý argumentoval proti nesprávnemu pohľadu na vieru, Pavol bojoval proti nesprávnemu pohľadu na skutky. Bez ohľadu na to, ako si definujeme „skutky zákona“, zdá sa, že niektorí ľudia tvrdili, že je treba robiť isté skutky, aby Boh vyhlásil niekoho za spravodlivého. Pavol dôrazne reagoval tým, že ospravedlnenie je jedine z viery bez skutkov zákona. To však neznamená, že ignoroval nevyhnutnosť dobrých skutkov z viery.
Zamyslite sa nad tým, čo Pavol hovorí v Rimanom 4, kde taktiež cituje Genezis 15:6 . Na rozdiel od Jakuba, ktorý sa pozeral na Abrahámovu vieru z Genezis 22 späť na Genezis 15, sa Pavol pozerá dopredu z Genezis 15 na zvyšok Abrahámovho života. Keď tak pozerá dopredu od chvíle, keď bol Abrahám ospravedlnený autentickou vierou, aký bol výsledok?
Neskôr v tej kapitole Pavol píše, že Abrahám „stal sa silným vo viere a tak vzdal slávu Bohu. Bol pevne presvedčený, že ten ktorý dal sľub, môže ho aj splniť“ (Rim 4:20-21). Jeho viera silnela s tým, ako silnelo jeho presvedčenie o tom, že Boh je dôveryhodný a splní svoje sľuby. Toto určite znie ako rast vo svätosti a dobrých skutkoch. Ako dosvedčuje zvyšok Rimanom (nehovoriac o ďalších Pavlových listoch), od tých, ktorí boli skutočne ospravedlnení, sa určite očakávala kresťanská poslušnosť (pozri Rim 6:1-14).
Keď Jakub hovorí, že nie sme ospravedlnení „jedine z viery“, očividne nemá na mysli vieru, ktorá vedie k ospravedlneniu, na ktorú poukazuje Pavol v Rimanom 3-4. Keď Pavol hovorí že sme ospravedlnení bez „skutkov zákona“, očividne nemá na mysli také dobré skutky z viery, o ktoré ide Jakubovi.
Keď Jakuba chápeme v správnom kontexte, je jasné, že neodporuje Pavlovi. Práve naopak, dosť dobre sa navzájom dopĺňajú.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
