Nezaradené

Nie je náboženstvo len kultúrnou záležitosťou?

Dnes sa takmer každý Slovák pokladá za kresťana. Nie je to však vec osobného presvedčenia či spôsobu života, ale skôr kultúrneho prostredia. Iste ste už počuli názor, že človek, ktorý sa narodil na Blízkom Východe, je pravdepodobne moslim, ak sa narodil v Číne, bude asi budhistom a ak ste sa narodili v Európe, tak ste kresťanom. To vyplýva z predpokladu, že kresťanstvo je vecou zhody okolností, za akých sme sa narodili. Viera v Ježiša je len výsledkom našej výchovy.

Nuž, ak naša viera nie je nič viac, ako naše kultúrne normy, potom ako môže ktokoľvek vedieť, či máme naozaj pravdu? A ak tvrdíme, že Kristus je pravda, tak nie je Boh nespravodlivý voči tým, ktorí sa bez vlastného zavinenia jednoducho narodili v „nesprávnej krajine?”

Odpovedať na túto otázku by sme mohli tzv. empirickým argumentom. Pri tom je treba vysvetliť misionárske zámery Boha a ukázať, že Kristovo poslanie zahŕňa všetky krajiny, že skrze tohto jedného chce Boh požehnať všetky národy, lebo chce, aby všetci ľudia boli spasení a prišli k poznaniu pravdy (1. Timotejovi 2:4). V Božích zvrchovaných zámeroch teda neexistuje nič také ako „narodiť sa v nesprávnej krajine.”

Myšlienka, že Kristovo kráľovstvo je pre ľudí všetkých národov a jazykov (Izaiáš 66:18), je ústrednou témou Biblie. Na začiatku Biblie „Boží ľud” zahŕňa celé ľudstvo. Bezprostredne pred Potopou sa ľudstvo rozdelilo na tých, ktorí sa podriaďujú Božej vláde a tých, ktorí sa nepodriaďujú. Počet tých, ktorí sú mimo Božieho kráľovstva už vysoko prevyšuje počet tých, ktorí sú v ňom. Noach a jeho rodina sú jediní, ktorí majú správny vzťah s Bohom. Keď sa dostaneme do Genezis 11, zdá sa, akoby už ani neexistoval „Boží ľud,” lebo nikto neuznáva Boha. V Genezis 12 potom Boh povoláva jedného človeka – Abraháma – a dáva mu takýto sľub: Vyjdi zo svojej krajiny, zo svojho príbuzenstva i z domu svojho otca do krajiny, ktorú ti ukážem. Urobím ťa veľkým národom, požehnám ťa a tvoje meno zvelebím, tak staneš sa požehnaním. Žehnať budem tých, čo teba žehnajú, prekľajem tých, čo tebe zlorečia, a v tebe budú požehnané všetky čeľade zeme. Tu sú spojené 2 zdanlivo protichodné myšlienky: Boh sľubuje vybudovať jediný „veľký národ,” a zároveň do toho zahŕňa „všetky čeľade/národy zeme.” Boh chce vytvoriť jednotu z celej ľudskej rasy, ktorú však bude vytvárať hlboká národnostná rozličnosť.

Paradoxne sa tento Boží zámer deje jeho zvrchovanou voľbou. Vidíme, že Boží spôsob požehnania sveta je partikulárnym spôsobom. Boh robí rozlišovaciu čiaru vo vnútri ľudskej rasy: Žehnať budem tých, čo teba žehnajú, prekľajem tých, čo tebe zlorečia. Ďalej už tu vidíme, že Boh použije určitých vyvolených jednotlivcov, aby uskutočnil zjednotenie celého ľudstva: Urobím ťa veľkým národom… a v tebe budú požehnané všetky čeľade zeme. Boh požehnáva vyvoleného, ale konečným Božím zámerom je požehnať všetky čeľade zeme.

V Genezis 12 Boží ľud tvorí vlastne len jeden človek – Abrahám. V ďalšom období sa počet ľudí v Božom kráľovstve rozširuje a zároveň vzrastajú aj odlišnosti Abrahámových potomkov. Izák je požehnaný, a nie Izmael. Jakob, a nie Ezau zdedí zasľúbenia. Táto odlišnosť je daná na jednej úrovni ľudskou reakciou, ale na vyššej úrovni rozhoduje Božia voľba. Boh si vyvolil Abraháma, Izáka a Jakoba. Nezdá sa, že v nich a ich charaktere bolo čokoľvek, prečo by si ich Boh bol vyvolil. Telesné potomstvo s Abrahámom nezaručuje, že je človek zahrnutý do zasľúbení. Pravými potomkami Abraháma nie sú deti tela, ale deti zasľúbení.

Inými slovami, keď človek počuje evanjelium a uverí, je to výsledok Božej zvrchovanosti. Z tohto hľadiska teda neexistuje „náhodné narodenie.” Tento princíp pokračuje v celom zvyšku Starej zmluvy. Proroci rozlišovali medzi Izraelom ako telesnými potomkami Jakoba, naproti Izraelu v užšom zmysle, ktorý označovali ako verný zvyšok (Izaiáš 10:20). Napríklad Izaiáš prirovnáva tento „pravý Izrael” k čistému kovu, ktorý bol zbavený nečistôt (Izaiáš 1:25) a k peknej vinici bez tŕnia (Izaiáš 27:3-4). Rovnako dôležitý je fakt, že hoci Izrael si zachováva zvláštne postavenie v Božích plánoch, už tu nachádzame známky, že Božie sľuby presahujú Izrael a siahajú aj k pohanským národom. Prostitútka Rachab z Jericha je zachránená (Jozua 2:1; Hebrejom 11:31). Kráľovná zo Sáby počúva Šalamúna. Boh posiela Jonáša kázať evanjelium asýrčanom v Ninive. Žalmy 117:1 vyzýva všetky národy chváliť Hospodina.

Je veľmi dôležité, že tak ako vzrastá očakávanie, že Boh pošle na svet Mesiáša, je jasné, že jeho úloha bude medzinárodná. Napr. v kľúčovom proroctve o “Synovi Človeka” v Danielovej knihe 7:14 čítame: Dostal moc, slávu i kráľovstvo, aby mu slúžili všetci ľudia, národy a národnosti.

V Novej zmluve sa už multikultúrna podstata Božieho kráľovstva v Kristovi naplno prejavuje. Hoci Pán Ježiš je podľa rodokmeňa z Matúša 1 potomkom Abraháma a napriek tomu, že svoju službu konal najprv medzi Židmi, je tiež jasné, že prišiel aj k pohanom. U Jána 10:16 napríklad hovorí: Mám aj iné ovce, ktoré nie sú z tohto ovčinca. To sú ovce, ktoré sú mimo Izraela. U Jána 19:11 Ježiš tvrdí, že jeho autorita presahuje aj Ponstského Piláta (a teda aj vtedajšieho najmocnejšieho človeka).

Evanjeliá sú posiate absolútnymi vyhláseniami, ktoré ukazujú na celosvetový rozsah Ježišovho poslania. Napr. Ján 5:24: každý, kto počúva moje slovo a verí… Ján 6:40: každý, kto vidí Syna a verí v neho… To isté je aj v snáď najznámejšom v. celej Biblie, v Jánovi 3:16: Lebo tak Boh miloval svet… nie: „tak Boh miloval Židov…”

Po Ježišovom nanebovstúpení rozšírenie evanjelia dokazuje, že aj pohania sú zahrnutí do Božích zasľúbení Abrahámovi. Pavol a iní nesú evanjelium do Ríma, Korintu, Efezu, Tesaloník, Galácie, Antiochie, Atén, Galácie, Cyprus a Krétu. Toto je taká dôležitá záležitosť, že Pavol preto konfrontoval aj Petra (Galaťanom 2:11-14). V Skutkoch apoštolov 10 po stretnutí s Kornéliom Peter uznáva, že evanjelium je pre všetkých: Naozaj poznávam, že Boh nikoho neuprednostňuje, ale v každom národe mu je milý ten, kto sa ho bojí a koná spravodlivo.

Na konci Biblie vidíme neuveriteľný obraz medzinárodného charakteru Božieho kráľovstva. V Zjavení 7:9 vidíme veľký zástup, ktorý nikto nemohol spočítať; z každého národa, kmeňa, ľudu a jazyka stáli pred trónom a pred Baránkom… Taká je vízia budúcnosti, v ktorej je sľub Abrahámovi naplnený v Kristovi.

Toto je kresťanstvo, ktoré zdieľame svojim priateľom a príbuzným. Biblia je multikultúrna a nezáleží na tom, aká je národnosť človeka. Synom Abrahámovým sa nestaneš tým, že sa narodíš v nejakej krajine, ale tým, že uveríš Božím sľubom v Kristovi.

Musíme pripomínať, že kresťanstvo nepochádza zo Slovenska, ani z Ameriky. Tieto krajiny majú dnes kresťanské dedičstvo, ale pridali sa k hnutiu, ktoré vzniklo na Blízkom Východe, v malej krajine, ktorá sa volá Izrael. Kultúrne korene kresťanskej viery preto vôbec nie sú Západné. Biblická viera sa rozšírila z Východu, a nie zo Západu.

Ďalej musíme povedať, že Božie zasľúbenia boli od začiatku otvorené pre všetkých. Zahŕňali ľudí akými bola moábska Rút, či Epainetus, prvý obrátený kresťan v Ázii (Rimanom 16:5). Ježišovo záchranné poslanie je naozaj medzinárodné a je určené pre každého bez ohľadu na rasu či pôvod. Jedného dňa budú zhromaždené veľké zástupy z každého národa v nebi okolo trónu Božieho Baránka. Aj v tejto chvíli Boh a jeho služobníci s týmto zámerom pracujú v každom kúte zemegule. Musíme všetkými spôsobmi spochybňovať, že vyrásť v takej krajine ako je Slovensko, znamená väčšiu pravdepodobnosť, že uverí v Ježiša. Možno je to štatisticky pravdepodobnejšie, ako povedzme v Iráne alebo v Saudskej Arábii, ale oveľa menej pravdepodobné, že sa Slovák stane kresťanom, ako niekto v Južnej Amerike alebo v Afrike. Musíme stále zdôrazňovať, že Slovensko nie je kresťanskou krajinou. Nezachováva kresťanskú vieru. Naopak, Slovensko a Európa vlastne bojuje proti kresťanskej viere. Kresťanstvo sa stalo okrajovou, súkromnou záležitosťou.

V týchto súvislostiach je to zázrak, keď sa tu niekto stane Ježišovým nasledovníkom. Zároveň vieme, že hoci stále je kresťanstvo v Číne ilegálne, odhaduje sa, že je tam vyše 50 miliónov veriacich. A keď si to Boh zaumieni, zachráni aj človeka v Iráne, alebo v Saudskej Arábii. Veď konečne, ak sa ktokoľvek obráti ku Kristovi, je to len z Božej zvrchovanosti.

Paradox, ktorý sme videli v Božom sľube Abrahámovi, je rovnaký dodnes. Na jednej strane hovoríme svojim priateľom, že Ježiš je jedinou pravdou pre celé ľudstvo, a predsa len niekoľko málo ľudí túto pravdu má. Obe strany tohto paradoxu sú pravdivé. Kresťanstvo je zároveň výlučné aj multikultúrne. Kultúra a pôvod nerozhodujú o tom, koho sa Boh rozhodne spasiť.

Ján Henžel

Ján Henžel

- kazateľ a teológ, zakladateľ Spoločenstva evanjelia