Slová tohto anonymného latinského hymnu sa opakujú dvakrát ako modlitba za prvý a druhý príchod Krista. Privádzajú nás k mysleniu starého Izraela, túžiaceho po prvom príchode Mesiáša. Takisto vyjadruje volanie Kristovej cirkvi po Mesiášovi, Ježišovi Kristovi, ktorý dovŕši históriu vykúpenia.
Toto robí túto pieseň výnimočne aktuálnu pre advent. V týždňoch pred Vianocami sa vžívame do Zachariáša, Alžbety, Simeona a všetkých predkresťanských svätých. Hĺbame nad zasľúbeniami. Naťahujeme sa, aby sme videli úsvit vykúpenia. Vieme však, že keď ten čas príde, čakanie sa ešte neskončí.
Len čo príde Immanuel — len čo príde svitanie — zistíme, že vykúpenie iba začína. Buďme si istí, že je to veľkolepé iba. Krv bola preliata. Dlh je splatený. Odpustenie je získané. Boží hnev je odstránený. Synovstvo je zaistené. Prvá splátka je v banke. Časť úrody je v sýpkach. Budúcnosť je istá. Radosť je veľká. No stále to nie je koniec.
Smrť sa stále vyťahuje. Choroby z nás stále robia úbožiakov. Pohromy stále udierajú. Satan sa stále zakráda. Telo stále vedie vojnu proti duchu. Hriech je stále prítomný. A my stále „vzdycháme v sebe, očakávajúc synovstvo, vykúpenie svojho tela“ (Rim 8:23). Stále čakáme „zjavenie sa nášho Pána Ježiša Krista“ (List Korintským 1,7). Stále vyčkávame na toho, „ktorý nás vytrhuje z budúceho hnevu“ (1Tes 1:10). „Očakávame nádej spravodlivosti“ (Ga 5:5). Túžba pokračuje.
Stále túžiť
Známa melódia, ktorú v roku 1851 spojil s týmito slovami Thomas Helmore, zachytáva žalostnú atmosféru túžby. Je v nej vynikajúco vystihnutá nálada túžby, bolesti, želania a nádeje. Nie je to to isté ako bujaré „Joy to the world, the Lord has come“ (radosť svetu, Pán prichádza) či energické „Hark the herald angels sing, glory to the newborn King“ (čujte, anjeli spievajú posolstvo, sláva novonarodenému Kráľovi).
Kresťanský život osciluje medzi dvoma pólmi — prekypujúca radosť „už“ vykúpeného človeka (Ef 1:7) s uslzenou túžbou „ešte“ nevykúpeného človeka (Ef 4:30). V tomto živote nás nikdy neopustí jedno ani druhé. Sme „smutní, ale vždy veselí“ (2Kor 6:10).
Je dobré mať vianočné piesne, ktoré zachytávajú obe dimenzie nášho života.
Myslím si, že ako sa približujeme k Vianociam, veľa kresťanov zažíva vzrušenie aj smútok. Nikdy nesmieme smútkom zničiť jednoduchú radosť detí. Väčšina z nich nežila dosť dlho na to, aby trpeli. Nechajme ich vidieť v Ježišovi toľko svetla, koľko dokážu vidieť. No nemyslime si, že pre nás dospelých musí byť advent len veselý a rolničkový.
Závažný žiaľ v našej radosti
Okolo 3,7 milióna ľudí zomrie celosvetovo počas adventu, pol milióna z nich sú deti. Okolo 105 osôb za minútu. Väčšina z nich bez nádeje. Len zlomok z nich sa dostane do správ — až na obete terorizmu. Obrovská väčšina trpí a umiera nebadane s výnimkou tých, čo majú niekoho pri sebe. Taký žiaľ sa dotýka každého kresťana. Všetci vieme o niekom, kto umiera, nehovoriac o trápeniach, ktoré robia život tak ťažkým.
Je skvelé, že existujú vianočné piesne napísané pre reálny svet žiaľnej radosti, tak ako pre reálny svet bujarej radosti. „Ó príď, ó príď, Immanuel“ je jednou z nich. Môžeme počuť to „ó“, s ktorým sa začína každý verš: „Ó príď, Immanuel. Ó, príď, Izajov výhonok. Ó, príď, slnko z výsosti. Ó, príď, kľúč od domu Dávidovho. Ó, príď, skvost národov.“ To je „Ó“ túžby.
Immanuelove mená
Každé Ježišovo meno je plné nádeje.
- Immanuel (Iz 8:8) — „Boh s nami“ — zaplatí výkupné, ktoré môže zaplatiť iba Boh— človek
- Izajov výhonok (Iz 11:1), vyrastajúci z mŕtveho pňa, oslobodí svojich ľudí svojou smrťou a vzkriesením spod Satanovej tyranie a urobí ich naveky slobodnými
- Slnko z výsosti (Lk 1:78) — úsvit Božieho kráľovstva — bude svetlom sveta, vyženie beznádej a temnotu
- Kľúč od domu Dávidovho (Iz 22:22) — zachráni nás od pekla, zamkne dvere za nami, odomkne dvere neba a privedie nás domov
- Skvost národov (Ag 2:7) — pritiahne vykúpených z každého národa a utvorí pre nich kráľovstvo pokoja
Toto je Ježiš. Toto je to, čo už dosiahol i to, čo ešte dokončí. A tak sa refrén dotkne našich slabých sŕdc a potiahne ich nahor, vo viere, aby videli istotu dobrého konca.
„Radujme sa, radujme sa, Immanuel
príde k tebe, ó Izrael.“
Rytmus žalostnej túžby vo veršoch prerušovaný mocnými výbuchmi radosti je jednoducho perfektný. Zachytáva záhadu a zázrak kresťanského života. Smutný, a predsa vždy veselý. Už — no ešte nie… Naplnenie slávnych zasľúbení — stalo sa! Ale ich dovŕšenie na novej zemi s novými telami bez hriechu — ešte nie. Sme ponechaní v smelej dôvere, ale stále voláme: „Ó, príď, ó, príď, Immanuel.“
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: Chcem viac
