V Listoch Hnevonosovi korešponduje starší démon (Svrabomil) s mladším démonom (Hnevonos), aby mu radil v umení zla a rafinovaného podvodu. Séria nadväzuje na C. S. Lewisove klasické dielo Rady skúseného diabla.
Môj drahý Hnevonos,
Dostal som tvoj posledný list a som zmätený z toho, čo si nenapísal. Nič čo by stálo za zmienku? Nie som taký hlupák, aby som veril Lajdákovým kecom. Keď som však hľadal menej dramatické prerozprávanie udalostí, nič som nenašiel. Naozaj si absolútne nepochopil vážnosť situácie?
Ako mi Lajdák stihol povedať, jeho pacientka si vylievala dušu o svojej matke – čo znamená, že utrúsila niekoľko neslušných a nevľúdnych slov, a šťavnatých klebiet – až kým ju tvoj muž neprerušil a nenaznačil, že možno „iba trochu preháňa.“ Možno by sa tak nemala cítiť.
Preháňa? Nemala by sa tak cítiť? Ostatní sa len prizerali. Kde si bol ty, drahý synovec? Bez nášho dlhoročného vštepovania by niektorí tento nápad zobrali vážne. Vieš si to predstaviť? Desaťročia práce úplne zmarené. Našťastie, tvoj strýko otočil kormidlo, presmeroval jej zlosť na tvojho muža a uistil sa, že sa loď nepotopí. Ľudia intuitívne prikyvovali, keď ho žena pokarhala. Tvoj muž – bol zahnaný do kúta, zostal sám a zahanbený – rýchlo sa ospravedlnil a stiahol do úzadia. No nič z tohto si v liste nespomenul.
Muž, ktorého máš na starosti uveril, že môže – dokonca by mal! – kontrolovať (až ovládať) svoje emócie. Tento plamienok musíme okamžite zahasiť! Predchádzajúce generácie by vedeli, o čom hovorím a koľko ťažkostí nám to prináša. Muži a ženy nehodnotili svoje pocity len podľa jednoduchého a čistého inštinktu. Behá mi mráz po chrbte, keď si pomyslím, že by sa to malo zopakovať.
Nie, nie, nie. Bol postavený nový chrám, boli vysvätení noví kňazi, boli vybudované nové svätyne, a samozrejme vzniklo nové náboženstvo, ktoré sa točí okolo nich a ich pocitov.
Emócie sú úžasní bohovia
Emócie musia ovládať myseľ a nie myseľ emócie, drahý Hnevonos – a nikdy nesmie Nepriateľ ovládať oboje. Sme znechutení, keď vidíme kohokoľvek, najmä našich zverencov, ako sa poddávajú Nepriateľovmu škrteniu. Neodstraňuje ich emócie – kiežby to tak bolo! Aj on pozná ich moc a spôsoby, ako ich použiť pre jeho zámery a slávu, čo my z duše nenávidíme.
Ktorý iný Vládca tak tvrdohlavo trvá na tom, že musí ovládať emócie svojho objektu? Nariaďuje, čoho sa ľudia majú báť (a čoho nie), čím majú opovrhovať (a čím nie), čo ich má znepokojovať, čo nahnevať, čo potešiť, čo majú nadovšetko milovať – a tak ďalej. Chváľme nášho Otca v podsvetí, že nás vyslobodil z týchto pút.
Nikdy nezabudni na rozdiel medzi nami, synovec môj:
My chceme domáce zvieratá, Nepriateľ chce ľudí.
Mačiatka, ktoré mraučia, keď ich poškrabeš za ušami, emočné šteniatka, ktoré vrtia chvostami, keď im hladkáš brucho – toto milujeme. Ľudia sú hrdí na technologické inovácie, namýšľajú si, aký pokrok dosiahli, a napriek tomu sú ovládateľní najľahšie v histórii.
Hojne sme zasiali v školách a médiách, v rôznych filozofiách, v nepreskúmanom predsudku voči „objektívnej pravde“ a „veľkým rečiam“. Teraz z toho žneme. Malé ľudské zvieratká sú ľahko ovplyvniteľné, ťažko ich upokojiť, vzdorujú autoritám a netolerujú odlišné dogmy (najmä Nepriateľovu).
Zvieratá sú dobre živené sloganmi a modernými pocitmi, a tak pomaly vykrmované na zabíjačku. Inštinktívne, Hnevonos, inštinktívne.
My chceme jednotlivcov, on chce kópie.
Nepriateľ je tak nekreatívny, že chce všetkých ľudí spojiť do príšernej jednoty, pretvoriť ich na otrasný obraz svojho Syna. Malé Nepriateľove kópie, ktoré pobehujú hore-dole – môže byť nebo ešte neznesiteľnejšie? Samozrejme, tvári sa, že z nich spravil víťazov a zmenil ich na „ľudí, akými vždy mali byť.“ Lenže, my zo všetkých bytostí najľahšie rozpoznáme propagandu, keď na ňu narazíme.
My ich, naopak, milujeme takých, akí sú. Chceme, aby boli viac sami sebou. Túžime, aby ich prirodzené prejavy naplno ovládali, aby bolo vždy vidieť ich autentické ja, nech sú vždy takí, akí sú. Pretože len zopár ľudí uzná, že sa rodia naši, nie jeho. Želáme im, aby skončili, tak ako začali: naše deti, naši nasledovníci, naše jedlo.
My chceme stádo, on chce cirkev.
Určite si si nedávno všimol, že surová vášeň nie je nikdy účinnejšia ako v skupinách. Ľudia cestujú v zástupoch na miesta, kam by sami nikdy nešli. Davová psychóza je najúčinnejší spôsob ničenia. Vďaka Riaditeľovým šikovne vymysleným polopravdám ich miešame, vedieme a nabádame – a potom víťazíme. Keď ich motivujú pocity, nie myšlienky, náš duch, nie jeho, zo stád sa stávajú monštrá.
Poriadne porozmýšľaj nad potenciálom stáda. Nepriniesli ľudské vášne najlepšie úspechy v histórii? V zápale situácie náhodní okoloidúci pocítili náhly príval vášne a zlostne kričali – „Ukrižuj ho, ukrižuj ho!“
Donúť ho cítiť
Emócie sú už od narodenia ako levy, ktoré treba vypustiť, a nie domáce zvieratá, ktoré treba trénovať. Tvoj zverenec si začal myslieť opak. Okamžite ho obráť späť na katechizmus. Donúť ho cítiť.
Pocity ma robia autentickým. Dookola mu to opakuj. To kým je, sa rovná tomu, čo cíti – nie to, čo si myslí, čomu verí alebo kam patrí. Ak v ňom vrie hnev a nevyjadrí ho, znamená to, že potláča svoje ja – a dobre vieš, ako neznášame neautentickosť.
Vezmi si, napríklad, Lajdákovu pacientku, keď tvoj muž prerušil jej jedovatý monológ. Myslela si, že hovorí „Nebuď sama sebou.“ Počula odmietnutie seba, nie svojich emócií. V jej mysli znamenali dve veci to isté, a presne to chceme dosiahnuť.
Emócie sa len tak objavia. Nauč ho, že emočné vzrušenie prichádza k ľudom z ničoho nič. Nemôžu sa spoliehať, že dokážu bojovať proti emóciám alebo ich ovládať, a ani by nemali.
Bojujú proti svojej farbe očí? Zívnutiu, keď sú unavení? Slzeniu oka, keď hľadia do slnka? Prečo by nemali zanadávať, keď stoja v zápche? Prečo by sa nemali zasmiať nad oplzlosťami? Prečo by nemali snívať o atraktívnej žene, keď ju stretnú? Nauč ich, že emócie sa len tak objavia a dejú – no, nikdy ich neuč, že môžu svoje emócie zastaviť, odmietnuť alebo zmeniť.
Emócie interpretujú realitu. Emócie musia udávať realitu, nikdy nie naopak. Keď začnú posudzovať svoje emočné reakcie a používať nezmyselné hlúposti ako spravodlivý alebo nespravodlivý, pravda alebo lož, správny alebo nesprávny, stratili sme pevnú pôdu pod nohami.
Toto skúsil aj tvoj muž. Prehnaná reakcia? Podľa akého štandardu? Podľa koho? Nič také neexistuje. Nech len zívajú na pohrebe svojho skúpeho otca, závistlivo sa šuchtajú na svadbe svojej sestry a túžia po veciach svojho suseda. Hlavne, nech sa nikdy nepýtajú, či by sa tak mali cítiť.
Nepriateľ chce skrotiť ich vášne, a preto im nasľubuje hlúpe sľuby, nezmyselné tvrdenia o realite, ba dokonca nové srdce, ktoré spojí s Jeho hrozným Duchom. Túži, aby boli skutočne šťastní v novoobjavenom otroctve, radostní aj v ťažkostiach, nechutne plní nádeje a slepo spokojní.
Nedovoľ mu, aby sa miešal do našich vecí. Už nikdy viac nesmieme počuť desivú správu: „Moje pocity nie sú Boh. Boh je Boh. Moje pocity nedefinujú pravdu. Božie Slovo definuje pravdu.“
Láska je láska je láska je láska. Láska, kráľovná všetkých autentických pocitov. Značka, ktorú radi nalepíme na čokoľvek, čo sme ešte včera považovali za nevhodné. Láska medzi slobodným mužom a vydatou ženou; láska medzi dvoma ľuďmi rovnakého pohlavia; láska k ženám a ich rozhodnutiu namiesto života nenarodeného dieťaťa. Inými slovami, farebný transparent plný lásky a povzbudzovania k hriechom. Nech boh lásky vládne.
Drahý synovec, presvedč ho, nech viac verí svojim pocitom. Pošli ho bližšie k nášmu Otcovi. Nech ho jeho vlastné srdce zhodí z útesu.
Tvoj netrpezlivý strýko,
Svrabomil
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: desiringgod.org
