V tejto úvahe by som chcel niečo povedať k slovu „neuveď nás“. Predtým sme uvažovali o prosbe „odpusť nám naše viny“. To, v čom som zhrešil, čo sa stalo, čo zlé som spravil, to mi odpusť. Táto časť prosby sa však týka budúcnosti. Neuveď ma dnes, zajtra, o hodinu, za minútu, neuveď ma do situácie, kde budem musieť hrešiť, kde to nezvládnem. Už sme si neraz pripomenuli, že prvé tri prosby modlitby sa tykajú Božieho kráľovstva, Božej vôle, Božej slávy. Druhá časť sa týka nášho života a dve prosby z tých posledných sa týkajú hriechu. Odpusť a neuveď. A nakoniec „zbav nás zlého“, „vytrhni nás od zlého“.
Aby sme to videli v celej perspektíve, zaujímame sa o oslavu Otca a zaujímame sa o to, aby sme nemuseli žiť v hriechu. To je celý problém kresťanského života.
V liste Rimanom 6:15 apoštol Pavol kladie otázku: „Čo teda? Máme azda hrešiť, pretože nie sme pod zákonom, ale pod milosťou?“ Kresťania od začiatku, aj sám apoštol Pavol, boli obviňovaní, že keď kážu odpustenie hriechov, tak podporujú myšlienku, že keď nám Boh donekonečna hriechy odpúšťa, tak aj donekonečna môžeme hrešiť. To nás vedie k tomu, že sa nemodlíme „neuveď ma do hriechu, nejakým spôsobom ma uchráň, aby som nemusel hrešiť“. My sa namiesto toho modlíme „odpusť mi, že som zhrešil.“ Väčšinou sa povie, že všetci padáme, klesáme, každý má svoju povahu, každý je nejaký a máme milión výhovoriek na naše slabosti. Vieme dobre zdôvodniť ako sa nedá nehrešiť. A tu je čosi, čo nám Pán Ježiš dáva do úst: aby sme sa báli hriechu, aby sme tak, ako chceme mať odpustený včerajšok, nechceli zajtra robiť to isté.
Je tu použitý zaujímavý tvar slova, ktorý je nepreložiteľný: neuveď nás, alebo neuvádzaj nás. Všetky žiadosti, všetky prosby sú v tejto modlitbe v rozkazovacom spôsobe. Nech príde Tvoje kráľovstvo. Nech sa stane Tvoja vôľa. Nech je posvätené Tvoje meno. To je rozkazovací spôsob v tretej osobe. Keď prichádzame k chlebu, tak je tam „daj nám“ a „odpusť nám“ a „zbav nás“. Ale toto jedno slovo je v tzv. spojovacom spôsobe v konjuktíve. Toto slovo v gréčtine vyjadruje, že táto prosba pripúšťa, že v zápornom tvare „neuvádzaj“ sa to môže stať. Že to pokušenie, skúška môže prísť. To je veľmi dôležité. Keď hovoríme „daj nám chlieb, zbav nás zlého, odpusť nám viny“, je to prosba, ktorá si dovoľuje dávať príkazy Bohu. Ježiš nás učí, že máme takto formulovať našu modlitbu. Samozrejme to nie sú rozkazy, že my mu rozkazujeme. Ale je to vyjadrenie toho, že naša modlitba má byť jasná a naliehavá. Nie taká, že „Bože, až by si náhodou niečo chcel.“ S Bohom sa takto nerozpráva. Môžete ísť priamo k veci. Čo si myslíš, povedz Bohu priamo.
Táto prosba „neuvoď nás“ pripúšťa, že Boh sa môže rozhodnúť ma do nejakej ťažkosti voviesť. A preto je ten konjuktív dôležitý. Je to jediné sloveso, ktoré nie je v rozkazovacom spôsobe a to nám hovorí niečo veľmi dôležité. „Kiež by si nás neuvádzal do pokušenia. Kiež by si nás neuvádzal do skúšky.“ Modlitba je vtedy účinná, keď rozumieme, čo sa modlíme, keď sa modlíme inteligentne a keď vieme, čo môžeme od tej modlitby očakávať. Pretože ak sa modlíme a nevieme čo sa môže stať, tak to asi ťažko dostaneme, prípadne to dostaneme a nevieme, že sme to dostali. Myslíme si, že Boh nás nepočul a On nás dávno vypočul, len nevieme, čo sme chceli. Táto modlitba hovorí túto vec. Toto slovo „neuvoď“ znamená aj „nevnes nás“. Nevnes nás do pokušenia. To slovo môže znamenať nie len viesť ako za ruku, ale aj niesť. Ako keď nesiete dieťa. Ako keby ste povedali, nevnášaj nás do pokušenia.
Dovoľte mi položiť otázku:
Čo si myslíš o Bohu?
Najdôležitejšia vec v tvojom živote, ktorá určí celý tvoj život a jeho zmysel, je tvoj názor na Boha. Čo si myslíš o Bohu? Nie keď sa ťa to pýta farár, alebo kazateľ a odpovieš niečo naučené. Každý by asi povedal, Boh je dobrý. Boh je všemohúci. Boh je dokonalý. Ale niekedy tam vnútri, keď chceme niečo od Boha, tak si povieme, ktovie či mi pomôže. Radšej sa obrátim na suseda. Tým nechcem povedať, že Boh vám nemôže dať suseda, ktorý vám pomôže. Len niekde v hĺbke máme s Bohom problémy, ktoré si sami nechceme priznať. Ak si ich nechcete priznať, tak Boha klamete. Je lepšie si povedať čo si o Bohu myslím a vysporiadať sa s tým a povedať to priamo Otcovi. „Otec, mám problém. Neviem, či si naozaj dobrý a či mi vieš pomôcť. Prosím ťa, pomôž mi v mojej nedôvere.“ Úprimnosť oveľa lepšie zaváži pred Otcom nebeským, ako pekné, zbožné reči.
Keď hovoríme nevnášaj ma do pokušenia, tak sa môžeme takmer zľaknúť ako je možné, že Pán Ježiš nám vkladá do úst takúto prosbu. Ja môžem Boha podozrievať, že On ma vnáša do pokušenia? Do skúšky? Predsa Jakub 1:13 jasne hovorí, že Boh nikdy nikoho nepokúša. Pán Ježiš hovorí, vy ste zlí, ale viete dávať dobré dary. Keď budete prosiť Boha o chlieb, či vám dá hada? Otec je dobrý a celkom jasné je, že si nemôžme o Bohu myslieť že robí niečo zlé.
To slovo „nevnášaj ma“, je nádherné slovo. Stará zmluva nám dáva na to niekoľko príkladov. Jeden je o orlici, ktorá nesie svoje mláďatá, ktoré ešte nevedia lietať. Izaiáš hovorí, že Hospodin nesie ovečky, ktoré nemôžu chodiť. Takže ak chceš víťaziť v hriechu, tak sa môžeš nechať Otcovi niesť vo všetkom. Nenes ma do pokušenia a nedaj, aby mi niekto robil zle. Čo si myslíš o Bohu, je pre teba rozhodujúce.
Moja druhá otázka je:
Čo robíš s hriechom?
Keď sa modlíme „neuveď nás do pokušenia“, chceme sa vyhnúť ťažkostiam, nejakému testu, nejakej skúške. A preto sa chceme vyhnúť skúške, lebo tá nás väčšinou vedie k hriechu. V každom z nás zostáva stará prirodzenosť, ktorá potrebuje neustálu neutralizáciu. Božie Slovo hovorí, aby sme umŕtvovali svoju starú prirodzenosť, aby sme umŕtvovali svoje telesné žiadosti. Čím? Ježiš Kristus zomrel, aby Jeho kríž mohol v nás pôsobiť toto umŕtvovanie. To je jediný spôsob. Žiadne príkazy a zákazy nepomáhajú. Čím viac prikazujete, tým viac vzbudzujete túžbu po hriechu. To hovorí Písmo a to hovorí aj skúsenosť. Zakázané ovocie vraj najlepšie chutí. Ak chcem, aby si niečo s chuťou robil, tak stačí že ti to zakážem. Zákaz je v skutočnosti príkaz robiť to. Apoštol Pavol v liste Rimanom v 7. kapitole hovorí, že hriech sa v nás zobudil, keď prišlo prikázanie. Problém hriechu nie je v tom, či vieme čo nemáme robiť, ale v tom, či sa necháme viesť Duchom Svätým. Ak chceme nenechať sa viesť do hriechu, do pokušenia, musíme sa nechať viesť Duchom Svätým. Keď hovoríme „neuveď nás do pokušenia“, znamená to zároveň, že hovoríme „veď ma Duchom Svätým“. Nie zákonom, zákazmi, príkazmi. Samozrejme, zákazy a príkazy, sú dobré. Apoštol Pavol v 7. kapitole listu Rimanom hovorí, že zákon je dokonalý. Je prejavom Božej vôle. Prichádza ako želanie môjho Otca. Mne nemusíte prikázať to, čo chce Otec, pretože to je môj Otec. Nemusíte dedičovi pripomínať, aby si nevykradol svoj dom, pretože nebude sám sebe kradnúť. Tento princíp nám pripomína apoštol Pavol v liste Galaťanom 4: „Boh nás prijal za svojich a dal nám svoj zákon do našich sŕdc.“
Je to teda náš vlastný záujem, aby sme to nerobili. Keď prichádza z vnútra, je to môj vlastný zákon. Je to, akoby som to ja vymyslel. Je to zázrak. Boh to urobil vo mne. Je to divné v našich očiach. Nechal svojho Syna zomrieť, aby ten Jeho Syn mohol žiť vo mne skrze Ducha Svätého. Ja sa čudujem, že to, čo som pred tým nenávidel a bol neschopný, že to teraz vychádza zo mňa. Nie je to dokonalé, pretože dokonalé to bude až po vzkriesení, ale je to reálne. Keď teda hovorím „neuveď nás do pokušenia“, znamená to, že sa chcem nechať viesť Duchom Svätým. Nie príkazmi a zákazmi. Chcem, aby si osobne vo mne býval, aby si osobne vo mne tvoril túžby, ktoré sú Božie, ktoré sú správne.
Je to možné v takom zhnitom človeku, ako som ja? Boh to urobil tak, že to je možné. Že to nebude dokonalé? Určite. Ale to neznamená, že keď to nemôže byť dokonalé, tak poďme hrešiť ako keby sme boli bezbožní. Ježiš nám dal v tej druhej časti modlitby do úst dve prosby. Daj nám chlieb, aby sme mali z čoho žiť a odpusť viny a neuveď do hriechu, do pokušenia. Obidve prosby sú o tom, že nechceme hrešiť. Ak nechceme svoj život postaviť radikálne proti hriechu, tak budeme hrešiť. My si často myslíme, že hriech je čosi ako chyba krásy. Hriech sa musí vybavovať vopred. Jakub to pripodobňuje k pôrodu. Hovorí: „… keď hriech počne, tak je len otázka času, kedy dôjde k počatiu…“ My všetci dobre vieme, kedy náš hriech počína. Tie veci, kde hriech počína nie sú hriešne. Je to len rozhovor s človekom, ktorý ma pokúša na zlé, možno sú to myšlienky, slová niekoho. Tak ako Satan pokúšal Ježiša. My presne vieme, kde sa otvára hriech. V nevinných veciach, ktoré nikto nemôže napadnúť. Veď to robia všetci, to je naše ospravedlnenie. Čo robí dav, to je morálne. Ježiš povedal jednu závažnú vec, ako bojovať proti hriechu: „Ak ťa tvoja ruka pohoršuje na hriech, tak ju odtni….“. Ježiš vedel, že nie z ruky vychádza hriech a nie z oka vychádza hriech, lebo inde to povedal, že so srdca vychádza hriech. Lenže tým chcel povedať, že niekedy sa kresťan musí takých veci zbaviť tak radikálne, ako keby si odťal ruku. Povieš si: Pane, ale ja bez toho nemôžem žiť. Tieto knihy, časopisy, to je môj život. Čo budem po večeroch robiť, ak nezapnem televízor? To je odťatie ruky. Ale ak ťa to má stáť večnosť, máš to odťať. Preto je to tam tak masívne povedané, vylúp oko, odtni ruku. Ja mám pocit, že my sa z hriechom jednoducho zabávame. A potom hovoríme „odpusť nám, odpusť nám, odpusť nám.“ Ale „neuveď nás,“ o to prosíme málokedy. Boh vie odpúšťať. Ja si nemyslím, že motív vysporiadania sa z hriechom má byť strach. Biblia to takto nerieši. Motívom by mala byť ľútosť. Ľútosť z toho, že Boh zaplatil takú vysokú cenu za Tvoje spasenie. Ak hrešíš, tak šliapeš po kríži Pána Ježiša.
Moja tretia otázka je:
Čo čakáš od života?
Apoštol Jakub aj apoštol Pavol hovoria o tom, že keď prichádzajú ťažkosti, tak sme v skutočnosti na tréningu. Neviem si predstaviť, že by niekto chcel byť dobrým atlétom, ale povedal by, že nebude trénovať. K výkonu patrí tréning. Chceš niečo vedieť? Musíš študovať. Chceš hrať na nejaký nástroj? Musíš cvičiť. Chceš byť posvätený? Čo pre to chceš robiť? Nič? Užiť si čo najviac, pretože tento život je nato, aby sme si užívali? Ale ak je náš život len nato, nemôžeme sa modliť „neuveď nás do skúšok.“ Pretože aby si bol kvalitný kresťan, nato je nutná nejaká skúška. Ak chceš niečo pre svojho Otca znamenať, musia prísť skúšky. Ja ich nechcem. Nechcem, aby niekto bol chorý, aby trpel v bolestiach, ale keď Otec rozhodne, že pôjdem cez ťažkosti, tak to prijmem. Keď On povie: „Syn môj, alebo dcéra moja, ja ťa chcem mať kvalitnejšiu, tohto tu sa musíš zbaviť,“ tak pôjdem cez takúto ťažkosť. Poviem: Otec, modlil som sa, aby som do toho nebol vnesený, ale keď Ty si ráčil ma do toho dať, tak to prijímam s vierou a viem, že je to na dobré.
Čo čakáš od života? Ja mám obavy, že táto atmosféra dneška vedie všetkých ľudí k tomu, aby žili len pre zábavu. Pre čo najlepšiu dovolenku, čo najlepšie hygienické potreby, alebo kozmetiku, čo najlepšie jesť, čo najlepšie bývať. Všetko čo najlepšie, najkrajšie. Lenže to nie je tréning. Vyvaľovať sa, mať sa dobre, to neznamená trénovať. Posledná vec je „Čo čakáš od života?“ Hriešnu zábavu, alebo posvätenie?
Kresťania, je hanba, ak čakáme od života iba zábavu. Ak od života čakáme iba mať sa dobre. Ak chceme presne to, čo majú všetci susedia, čo Boha nepoznajú. Náš život má byť tréningové miesto. Cvičisko. Niekde, kde sa učíme, aby sme mohli byť na niečo užitoční pre Otca. Pretože celá modlitba je o tom, že staň sa Tvoja vôľa. Tvoja sláva. Tvoje kráľovstvo. A ja som tu nato, aby som k tomu prispel.
Prajem Vám, milí čitatelia, aby vám Boh dal k takému životu silu.
Poznámka redaktora: Tento výklad Modlitby Pánovej je k dispozícii aj vo zvukovej podobe na CD nosiči vo forme programov pre rozhlasové vysielanie. CD si môžete objednať na internetovej adrese Rádia Logos
