Zamyslíme sa nad prvou prosbou modlitby, ktorú nás učí Pán Ježíš. Cieľom týchto úvah je dosiahnuť vzťah, ktorý táto modlitba predpokladá. To preto, že Boh nereaguje na čarovné slová, ale na správne naladené srdce. To, na čom Stvoriteľovi záleží je náš vnútorný stav. Takže tieto výklady nie sú o tom, že sa máme naučiť formulovať svoje slová v modlitbe, ale o tom, aby sme sa nechali zmeniť v našom vnútri, pretože modlitba je založená na tejto zmene.
Dnešná téma je nazvaná jednoducho – prvá téma modlitby, druhá časť. Chcem sa zastaviť pri jednom z najdôležitejších slov a to je slovo svätosť. Minule sme hovorili o tom, že Božie meno vyjadruje Božiu podstatu, Božie vlastnosti tak, ako ich my poznáme. Dnes máme pred sebou zvláštne slovné spojenie, podľa ktorého Božie meno sa má posvätiť.
Svätosť je možno najcentrálnejšie slovo v Biblii, pretože vyjadruje Božie tajomstvo. Keď o niekom povieme, že je svätý, tak si predstavujeme, že je morálne čistý, že je dobrý. O Bohu čítame, že je svätý, že je aj dobrý, ale zároveň je ako spaľujúci oheň, teda neprístupný. Je svätý, pretože všetkému rozumie a vie si so všetkým poradiť. Človek sa so svätosťou stretáva tam, kde si s Božou pomocou vie so všetkým poradiť. Teda nie preto, že by bol taký šikovný, alebo taký geniálny, ale preto, že Boh mu prichádza na pomoc. Takže pri slovách „posväť sa tvoje meno“ sa nezaoberáme vlastnosťami toho mena, ale zaoberáme sa našim postojom k tomu menu. To je tá centrálna myšlienka. Keď hovoríme o posvätení, tak si uvedomujeme, že Boh je svätý, že Jeho meno je sväté a už sa nemôže viac posvätiť vo svojej podstate. Môže sa posvätiť v tom, že my ho ctíme a v našej mysli, v našich predstavách je oddelené od všetkého, čo je nesväté.
Keď sa modlíme „posväť sa Tvoje meno“, na naše prekvapenie sa modlíme nielen za seba a za svet, ale sa modlíme aj za Boha.
Modliť sa za Boha, je trochu čudná vec a ťažko o tom hovoriť. Ale rád by som k tomu niečo povedal. Pýtate sa: Môže mať všemohúci Boh problémy? Ortodoxná odpoveď na to je, že Boh nemôže mať problémy. Na druhej strane pri čítaní Biblie veľmi často, ak si to pripustíte, vidíte, že Boh hovorí o svojich problémoch. Napríklad v 2. knihe Mojžišovej, v kapitole 6 čítate, že Boh mal bolesť vo svojom srdci. Teológ povie, že to je antropomorfizmus. Možno, no i tak si myslím, že pri modlitbe „Otče náš“ je dôležité, aby sme v určitom zmysle s Bohom cítili. Viem, je pre nás náročné vnímať Boha ako partnera pre duchovný život. Ak toto niekto chce urobiť v bežnom psychologickom naladení, tak sa dostane do absurdít. Buď s Bohom cítime a potom je pre nás ako nejaký chudák odkázaný na druhých, alebo je pre nás tak vysoko a je taký úžasný, že s ním nemôžeme cítiť. Uznávam Ho, vzdávam Mu chválu, ale nepýtajte sa ma, či s Ním cítim. Jednoducho si to neviem vo svojej mysli spojiť. Ani si nemyslím, že sa to dá spojiť vysvetľovaním. Ale dá sa to spojiť, keď príde na vás Duch modlitby. Boh je všemohúci a vôbec to nie je problematický Boh. Môžeme s ním nejakým spôsobom cítiť a vieme sa zaňho modliť. Aj keď modliť sa za Boha, je trochu čudné. No keď sa modlíme za Jeho meno, kde to meno je On sám, tak sa modlíme aj za Neho! Je ťažké o tom hovoriť. Keď sa však chceme modliť a chceme mať s ním vzťah, musíme byť pripravený nato, že sa to tak musí diať.
Druhou časťou je modlitba za seba. Keď sa modlíme to „posväť sa tvoje meno“, tak sa modlíme za východisko, aby sme sa vedeli modliť, pretože sa nemôžete modliť k niekomu, koho meno nemáte v srdci posvätené. Potrebujeme mať vzťah, postoj, srdce, ktoré bezvýhradne dôveruje Bohu a pre ktoré Božie meno je niečo mimoriadne. Modlím sa, aby toto meno pre mňa bolo takéto. Rozumiete tomu?
Ktosi to povedal takto: Kým Božia sláva nie je dominantnou v našich túžbach, nemôžeme sa vôbec modliť! Iný múdry muž povedal: Pokiaľ sa nevieme modliť proti sebe – nevieme sa modliť. Tieto dva výroky zapadajú do seba, pretože modliť sa za Božiu slávu, za to, aby Jeho meno bolo posvätené, znamená, že naše meno prestane byť pre nás dôležité. Tým sa modlíme proti sebe. Takže modlitba začína našou smrťou. Aj znovuzrodenie začína našou smrťou. Nemôžete byť znovuzrodený, ak nechcete zomrieť starému človeku. Žiaľ, my by sme najradšej boli takou dvojhlavou bytosťou. A aj takými niekedy sme.
Keď sa chcem modliť, tak musím mať z tohto mena strach. Posvätenie znamená, že sa Ho bojím. Nikoho iného sa nebojím, len teba Pane. Žalm 86:11 hovorí: „Sústreď moju myseľ, aby som mal bázeň pred tvojím menom.“
Táto zvláštna modlitba vysvetľuje ten postoj. „Posväť sa tvoje meno“ znamená, že Jeho meno je pre mňa zdrojom bázne, zdrojom strachu. Teda keď k Nemu pristupujem, tak sa Ho bojím, a pritom mu dôverujem. To je protirečenie. Keď sa niekoho bojíte, tak mu obyčajne nedôverujete. Ale v duchovnom živote to funguje. Keď sa Boha správne bojím, tak mu najviac dôverujem a od nikoho iného nič nečakám, iba od Boha. On je moja najvyššia nádej. Po nikom inom netúžime tak, ako po Bohu.
Ďalšia vec, ktorá hovorí sama za seba je postoj, že na to meno až žiarlime. „Posväť sa tvoje meno“ znamená, že na to meno nedopustím. Ja Ho milujem. Je to niečo oddelené. Nikdy si na to nedovolím žiadny vtip. Ono je pre mňa vzdialené od každého zhodenia, alebo od nejakej pochybnosti. Pri modlitbe Otče náš sa musíme pýtať, či je Boh pre mňa naozaj všetkým? Som ochotný ceniť si toto meno viac, ako svoj vlastný život? Niektorí komentátori zo starších čias hovorili, že sláva Božieho mena je cennejšia, ako spása všetkých ľudí. Dúfam, že vás to trochu vyrušuje! Môže byť Boh oslávený tým, že my všetci zahynieme? Nie je to trochu prehnané? To súvisí s tým, že ak niekoho veľmi, až žiarlivo milujete, tak ste schopní v jeho prospech aj preháňať. Poviete: Miláčik ty si najkrajšia na svete! No nepýtajte sa, či je to logické. Keby sa to niekto spýtal, tak mu poviem „Neblázni! Toto nie je otázka súťaže krásy. To je otázka mojej lásky!“ „Bože, Ty si cennejší, ako spása všetkých ľudí. Ja neviem, či to tak je, ale ja ťa mám tak rád.” Priznajme si, že niekedy povieme „Pane, moja existencia ma štve a neviem, či chcem Tvoju slávu najviac. Chcieť Tvoju slávu na prvom mieste, to je pre mňa smrť!“
Modlitba Otče náš nie je ľahká! Prvá prosba je pre nás nemožná a potrebujeme celú silu Ducha Svätého aby sme mohli povedať „Posväť sa Tvoje meno v mojom živote“ . Aby bolo oddelené, lebo všetko ostatné mi je ľahostajné. Aby mi už o nič iné nešlo, aby som po Tebe túžil, na Teba sa spoliehal, všetko Tebe pripisoval, všetky moje skutky. Všetko. Je vôbec možné dosiahnuť s Bohom takýto vzťah? Zdá sa nám to nemožné.
Máme problémy s vypočutými modlitbami? Máte? Určite máme! Otázka je, či sme sa modlili na Božiu slávu, nech to stojí, čo to stojí. Je to ťažké? No je to nadľudské ! Ale inak to nejde!
Nakoniec nám ostáva zaoberať sa tým, že táto modlitba je aj za iných. Povedať „Posväť sa… nech je Tvoje meno posvätené“, znamená žiadať si, nech sa šíri Jeho sláva. A to je cieľ. Toto „Posväť sa Tvoje meno“ je tu nato, aby všetci tí ostatní, ktorí o Bohu nechcú nič vedieť, ktorí Ho nenávidia, všetci tí agnostici, alebo ja neviem akí –isti, ktorí jediného, skutočne pravého Boha nepoznajú, aby Ho títo spoznali, milovali, aby Ho uctievali a poslúchali. To všetko je túžba tejto jednej prosby.
Nech je na svete pravé náboženstvo. Nech tu nie sú všetky možné –izmy a aj všelijaké filozofie, ale nech je „zem plná Božej známosti, ako more vody“, tak ako o tom hovorí Habakuk. Viete si to predstaviť? Na kohokoľvek narazíte, ten bude plný Jahveho. Je to vôbec možné? Tešíte sa nato? Nebudeme môcť klebetiť o tom, kto, ako, čo urobil… jeden sa rozviedol, druhý niekoho zabil, tretí zbohatol… piaty sa stal bezdomovcom… Jeden je taký, druhý zas onaký. To všetko pominie, pretože je napísané: „staré veci pominuli a zem bude plná poznania slávy Hospodinovej, teda slávy Jahveho“.
To je stav, za ktorý sa modlíte, keď hovoríte nech Tvoje meno je slávne a nech Ho každý pozná. Dôležité pri tom je uvedomiť si, že sa nemôžete modliť za vec, v prospech ktorej nechcete pracovať celou silou! Voľakedy som si myslel, že keď sa modlím, tak to nechávam na Boha, a že ja v prospech toho nemôžem nič urobiť. Dlho to bolo vo mne silne zakorenené. Hovorím to kvôli takým, čo sú mi podobní. Keď máte tento problém, tak si musíme uvedomiť, že pri modlitbe sa zároveň zaväzujem pracovať v prospech veci. Keď sa modlím za Božiu slávu, tak chcem pre ňu žiť svojimi ústami, aj svojim myslením, konaním a všetkým, čo mám a čo som. Nemôžete sa modliť „Posväť sa tvoje meno“ a vzápätí napríklad božekať, alebo ježišmáriovať. Nemôžme oddŕmoliť túto modlitbu len tak a vzápätí povedať: Bože môj, čo si to vlastne… Ak kresťan príliš veľa božeká, tak neposlúcha to: „Nevezmeš meno Hospodinovo, Božie nadarmo!“ Povedať „Posväť sa Tvoje meno“ a potom ho znesväcovať, to je poriadna drzosť! Takže posväcovať Boha vo svojich rečiach znamená, že idem o Bohu hovoriť také veci, ktoré u ľudí budú vyvolávať úctu k Nemu. Posväcujte Božie meno svojimi rečami. Keď chcete nosiť Božie meno na sebe, tak musíte počítať s tým, že Boh kladie na vás nejaké nároky.
Takže vráťme sa k tomu, čo sme povedali na začiatku. V modlitbe záleží na našom postoji. Ten postoj k Božiemu menu hovorí o tom, že s ním cítime, a že nám záleží na tom, aby bol šťastný z nášho vzťahu a postoja k Nemu. „Posväť sa Tvoje meno“ znamená, že chcem zdravo žiarliť na Božie meno. Žiadna urážka nemôže pre mňa byť tak bolestivá, ako urážka Božieho mena. O tom hovorí táto prosba. Keď urazíte mňa, len si poslúžte, ale neurážajte môjho Boha!
Treťou vecou je, že chcem, aby sa Jeho meno šírilo. Aby „zem bola plná Božej známosti, ako more vody“, ako hovorí prorok Habakuk. A o to ide v tejto modlitbe. Potrebujeme, aby Duch Boží pracoval na nás, lebo tento postoj je pre nás nedosiahnuteľný. Ale keď otvoríte srdce a poviete „Pane, chcem to, pretože sa chcem modliť, ja sa potrebujem modliť, ja nemôžem žiť bez modlitby, pretože modlitba je dýchanie mojej duše. Ako sa mám modliť, keď toto necítim? Daj mi, Pane, tento postoj, vypôsob ho vo mne.”
