Pokračujeme v úvahách o modlitbe Otče náš.
Prečítajme si text zapísaný v evanjeliu podľa Matúša v 6. kap., verše 9-13:
„Vy sa teda modlite takto:
Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno tvoje,
príď k nám kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja ako v nebi, tak i na zemi.
Chlieb náš každodenný daj nám dnes a odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame svojim vinníkom.
A neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého.
Lebo tvoje je kráľovstvo, i moc, i sláva naveky.
Amen.”
Minule som vás v úvode vyzval „modlite sa,“ lebo je to Božia vôľa, aby sa ľudia modlili, aby sa kresťania, aby sa Božie deti modlili. Dnes by som sa chcel venovať slovu „takto.“ Toto slovíčko nás upozorňuje, že sa nemožno modliť hocijako, ako si kto zmyslí. V Biblii je veľa miest, ktoré hovoria ako sa modliť. Možno povedať, že je veľmi dôležité, aby sme sa modlili správne. To navodzuje základnú otázku: má modlitba pravidlá? sú nejaké pravidlá na to, ako sa správne modliť?
Chcem vám povedať jednu zásadnú vec, ktorá vyznie trochu zvláštne: Modlitba nemá pravidlá! Teraz som v rozpore s tým, čo som pred chvíľou povedal. Ale keď som povedal, že nemá pravidlá, tak som chcel vyjadriť, že modlitba nemá pravidlá, ako sú pravidlá v športe, alebo v umení, alebo inde, ktoré keď splníme, tak o nás povedia, že sme to urobili dobre.
Modlitba je predovšetkým rozhovor s Bohom, je to komunikácia s Najvyšším. A Najvyšší, keď počúva moju, alebo tvoju modlitbu, nemá v rukách ani stopky, ani pravidlá umeleckého prejavu, ani rečové zásady na posúdenie toho, či je naša slovenčina dobrá, alebo zlá. Modlitba v zásade nemá pravidlá, aké jej my pripisujeme. Pravidlá, o ktorých chcem hovoriť sú vlastne požiadavky na toho, kto sa modlí. Lebo to, kým si, aké máš vnútorné postoje, keď sa modlíš, to absolútne rozhoduje o tom, či tvoja modlitba je vypočutá, alebo nie je vypočutá.
Isté je, že naše správanie sa pri modlitbe vyplýva z nášho chápania modlitby. Často ju chápeme ako nejaký prejav, nejaký výkon, čo má pôsobiť, aby Boh urobil to, čo chceme my. Preto použijeme napríklad silné slová, alebo sa dlho modlíme, alebo premýšľame ako modlitbu sformovať, čo v nej povedať. Vedz, že na Boha nemá vplyv to, ako sa modlíš, ale to, čo prežívaš, či máš vo svojom vnútri pravdu. Ak použiješ slová, ktoré neprežívaš, nič ti nepomôžu.
Nesústreďuj sa na pravidlá, či stojíš a či kľačíš, či sedíš, kedy sa modlíš! Pochop, že také pravidlá sú len určitou pomôckou pre teba. Preto ani modlitbu Pánovu, v tej podobe, ako ju On učil, nám nedal na to, aby sme ju bezducho opakovali, ale na to, aby sme ju prežívali. Ak pri nej nemáme takýto postoj, tak nám vôbec nepomáha.
Príslovia aj Žalmy hovoria: „Ak si niekto zapcháva uši, aby nepočul zákon, jeho modlitba je ohavnosťou” (Prís 28:9). Predstavte si človeka, ktorý vie, že má v živote hriech, ale ho ignoruje. Ten verš nehovorí o tom, že musíš byť spravodlivý, aby si sa mohol modliť, ale pokiaľ vieš o jasnom hriechu, ale ho ignoruješ, nič s ním nechceš robiť, potom Boh pozerá na tvoju modlitbu, ako keby si mu predložil čosi hnusné.
Teda modlitba nemá pravidlá, ako nejaký výkon, ale má pravidlá pre modlitebníka. To vlastne nie sú pravidlá, ale je to vnútorný postoj, ktorý vo mne, alebo v tebe pôsobí Duch Svätý.
Ďalej chcem na kontraste z Písma ukázať, čo to znamená dobre a zle sa modliť. V Lukášovom evanjeliu v 18. kapitole je podobenstvo o dvoch, ktorí sa išli modliť do chrámu. Sú to slová nášho Učiteľa a Spasiteľa Ježiša Krista, ktorý proti tým, ktorí sa spoliehali na seba a iných za nič nemali, povedal toto (v. 10-14):
„Dvaja muži vošli do chrámu modliť sa. Jeden bol farizej, druhý colník. Farizej zastal a takto sa v duchu modlil: Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodliví, cudzoložníci alebo ako tento colník. Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo získam. Colník však stál opodiaľ a neodvážil sa ani oči zdvihnúť k nebu, ale bil sa do pŕs a hovoril: Bože buď milostivý mne hriešnemu. Hovorím vám: Tento odišiel domov ospravedlnený, a tamten nie. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto ponižuje, bude povýšený.“
Máme pred sebou farizeja, najzbožnejšieho človeka, odborníka, profesora teológie a colníka, zradcu, kolaboranta, politicky nespoľahlivého človeka. Obaja prišli do chrámu modliť sa. Slovo „takto“ nás upozorňuje na dve základné pravidlá. Jedno je modli sa pokore. To druhé modli sa odvážne.
Pokora nie je dnes moderné slovo a človek sa ho skoro bojí vysloviť, lebo to vyzerá ako nejaká utiahnutosť. Ale pokora je niečo bez čoho Nová zmluva nemôže fungovať a kresťanstvo už vôbec nie. Pokora pri modlitbe je čosi ako bezmocnosť.
Pritom keď sa modlím, vyznávam: Pane som v tejto veci bezmocný, ak to ty neurobíš ja nič nezmôžem. To neznamená, že nemáme aj my niečo robiť. Ale treba jasne povedať, že len vtedy, keď si vo svojom srdci pokorný, keď si bezmocný, vtedy tvoja modlitba nevyjadruje tvoju silu: Ja to viem! Ja si to vymodlím! Ja to dosiahnem!
Farizej síce celkom pekne začal: Pane, ďakujem ti, že nie som… Lenže v tej modlitbe nevyjadroval vďaku za to, že dostal odpustenie hriechov a zmenu, ale pýchu, lebo sa porovnával s colníkom, teda s niekým, voči, ktorému vychádzal lepšie.
Ako teda dosiahnuť pokoru? Dá sa to? Chcel by som zdôrazniť, že pokora sa v prvom rade prejavuje v myslení. Skláňať sa k poníženým vyzerá veľmi pokorne, lenže pritom môžem byť nesmierne namyslený na to, že nikto nie je taký pokorný, nikto sa nesnaží byť taký pokorný ako – JA.
V tom je môj problém, že chcem byť pokorný, ale sám to neviem dosiahnuť. Niečo sa musí vo mne zmeniť. Ja musím spoznať to, čo mi Boh chce zjaviť. Zachariáš hovorí, že Boh vyleje na Izrael ducha pokorných prosieb. To je obraz ľudí, ktorí prosia o milosť. Viete, čo je milosť? To je čosi, čo ste si nezaslúžili. Opak ste si zaslúžili. A teraz zrazu chcete čosi, čo je proti všetkým pravidlám! Je to drzosť a či odvaha? Ten colník, ten zlodej, bol pokorný. Netrúfal si na nič. Prišiel a povedal: Ja viem, že toto je totálna drzosť vôbec vstúpiť do chrámu, ale, Bože, buď mi milostivý.
Modliť sa odvážne je druhou vecou, ktorá vyplýva zo slova „takto.“ Pokora neznamená, že neprejavím to, čo Ježiš, náš Majster a Spasiteľ nazval drzosťou a nevychovanosťou.
V Lukášovom evanjeliu 11:8, sa hovorí o človeku, ktorý išiel v noci za svojim priateľom a pýtal chleby pre svojich hostí. Ježiš vo verši 8 konštatuje: „Hovorím vám: Aj keby nevstal a nedal mu, pre jeho neodbytnosť vstane a dá mu, čo potrebuje, pretože je jeho priateľom.” Jednoducho povedané, ten človek bol nevychovaný, nevedel sa správať. Veď vyrušil celú rodinu.
Týmto nás Pán upozorňuje, že keď sa modlíme a naozaj si uvedomujeme svoju situáciu, tak vlastne nie sme schopní urobiť nič iné, ako byť drzí. Lebo keď si uvedomím, kto som pred Bohom, tak si zároveň uvedomujem, že som stratený a moja prosba voči Nemu je beznádejná.
No práve to je evanjelium, že sa môžem oprieť o slovo Boha a povedať: „Pane, viem, že nemám žiadnu nádej, ale ty si mi povedal, že mám byť nevychovaný, že napriek tomu aký som, mám ísť k tvojmu trónu milosti.“
K odvahe však patrí ešte jedna vec, prvé a základné pravidlo modlitby – neklam Bohu. To je veľmi jednoduché, ale zároveň veľmi zložité. Začínam sa modliť a poviem: Pane,… Hneď prvé slovo ma zastaví! Ježiš povedal: Prečo mi hovoríte: Pane, Pane? Môžem vôbec povedať Pánovi, Pane? Ďalej poviem: Chcel by som. Naozaj chcem? Odpusť mi. Naozaj viem, že som zhrešil? Zrazu neviem ako ďalej. Keď začnete brať vážne svoje slová a naozaj nechcete klamať, tak je pravdepodobné, že pri prvom slove, ktoré použijete, zastanete a poviete si: Ja sa neviem modliť! Ja sa nemôžem modliť. Ja neviem, čo mám povedať. Nechcem ti klamať. Hovorím ti “Pane,” ale neviem, či…. Chcem sa modliť, ale neviem, či naozaj chcem. Chcem povedať, že ľutujem svoje hriechy, ale neviem, či naozaj ľutujem. Neviem, či už naozaj nechcem hrešiť? Nehnevaj sa na mňa, chcel by som dačo robiť, ale neviem, čo chcem robiť. Môžeš mi v tom pomôcť, nejako do toho vstúpiť? Nie je to drzé takto s Bohom rozprávať? Isté je, že to nie je nejaké úctivé! Ale je to pravdivé.
Neklam Bohu! Vedz, že na Boha nerobia dojem naše slová, ale postoje. Celý zápas modlitby je mať správny modlitebný postoj, správnu pokoru, ktorú mi musí dať Boh pomocou Jeho Ducha, ale ja ju môžem pestovať tým, že myslím na správne veci. A ďalej mať odvahu, ktorá tiež vyplýva z toho, že poslúchnem to, čo mi Ježiš povedal a opriem sa o Neho. S tým, čo prinášam ja, sa nemôžem modliť. Ale je dobré, že On poslal Ducha Svätého, ktorý ma učí sa modliť. S Jeho pomocou začínam chápať, že musím čakať, keď na mne bude Boh niečo robiť, aby som sa mohol správne modliť. Takže toľko k slovu “takto.”
Nesústreďuj sa na pravidlá, ale sa sústreď v prvom rade na svoje vnútro, na poslušnosť, vieru, pravdivosť, na pokoru a odvahu. Pamätaj na dvoch veľmi rozdielnych ľudí, čo sa išli modliť. Jeden mal všetky predpoklady k tomu, aby vedel, ako sa modliť a predsa ho v nebi nepočuli. A ten, ktorý nemal žiadnu nádej, ktorý sa toho behu ani nezúčastnil, ten dosiahol vypočutie. Prečo? Lebo sa pokoril a bol dostatočne drzý. A my vieme, že túto pokoru a túto drzosť môžeme prejaviť len na základe diela Pána Ježiša Krista. Ak sa trápiš, že sa nevieš modliť, tak je to prvý krok k tomu, že sa môžeš modliť. Ak ale máš pocit, že sa vieš modliť, tak ťa varujem. Pravdepodobne sa nevieš modliť. Lebo to, že niečo neviem, znamená: Som závislý! A to je začiatok pokory. Je to vyznanie, že som závislý na Bohu, na diele Ducha Svätého, nie na ľuďoch. Nech nás Pán učí modliť sa. Nech nás učí tomu, čo je skutočná pokora pred Ním.
Modlime sa:
Pane, po tom, čo hovorím sa skoro aj bojím modliť sa. Ale spolieham na to, že ty si povedal, že to máme robiť nie preto, že sme my schopní a dobrí, ale preto, že ty si nám to prikázal a dal si nám Ducha, ktorý nás učí modliť sa. Amen.
