Modlitba Pánova

Vzťah k Otcovi

HANES, Pavel: Otče náš – Vzťah k Otcovi

V tejto úvahe sa chceme venovať prvému slovu, teda osloveniu Otče. Už v úvodných témach sa dalo vnímať, že kresťanská modlitba nezávisí natoľko na presnom znení, teda na slovách, ktoré používate, ako na vzťahu, na vašom postoji k Bohu. To je ústrednou otázkou, centrálnym problémom modlitby – to jest, aký vzťah je medzi tebou a tým ku komu sa modlíš. S Božou pomocou chceme o tom uvažovať.

Keď hovoríme slovo Otec, tak to znamená, že máme s Bohom, Stvoriteľom, Jahvem, Otcom Ježiša Krista nejaký osobný vzťah. Viete, čo je to? Znamená to, že sme v našej minulosti s Bohom niečo zažili, mali sme s ním nejakú skúsenosť. Chcel by som, aby sme si uvedomili, že ak vyslovujeme slovo Otec, tak sa predpokladá, že o Ňom niečo vieme, že si o Ňom niečo myslíme teda, že máme v mysli nejakú teológiu. Nezľaknite sa toho slova. Ale ak kresťan nemá v hlave žiadnu teológiu, tak nemá v mysli Bibliu.

Oslovenie Otec má vyjadrovať náš postoj. My totiž vieme do nášho postoja zhrnúť aj bez slov svoje skúsenosti. Ak nemáme ten správny postoj k Bohu, tak naša modlitba nevychádza z hĺbky ducha, ale je len formálna. V Biblii nájdeme osobný príbeh napríklad v Jánovom evanjeliu v kapitole 1., verš 12: „Tým čo veria v Jeho meno, čo Ho o prijali, dal moc stať s Božími deťmi. Tým, čo veria v Jeho meno.“ Koho prijali? Z kontextu je jasné, že Ježiša Krista. Teda to, aby niekto mohol povedať Bohu Otec, musel dostať moc od Ježiša Krista, aby mohol byť dieťaťom Božím. Nato, aby niekto mohol povedať Bohu Otec, musí mať za sebou osobnú históriu, že o Ňom niečo počul. To znamená, že počul slovo pravdy. To slovo pravdy o Ježišovi Kristovi, ktorý mu dal moc stať sa dieťaťom Božím. Ak sa tento osobný príbeh v tvojom živote odohral, tak ty si synom Božím. Samozrejme sa rozumie, že to platí aj o dcérach. Takže keď chceme vysloviť Otec, tak to ani nemôžeme urobiť bez toho, aby nám to nedal Ježiš Kristus do úst. A nato, aby sme to mohli povedať, musíme mať s Bohom a s Ježišom Kristom osobný príbeh, osobnú históriu, minulosť, ktorá sa týka len mňa! Nemôže to byť niečo neuvedomelé. My potrebujeme mať osobnú históriu. Tá osobná história má tri rozmery, o ktorých by som chcel teraz hovoriť.

Prvá a nutná podmienka je: zmierenie sa s Bohom. My sa rodíme a žijeme ako nepriatelia Boží. A nato, aby sme Boha mohli nazvať Otcom, sa musíme s ním zmieriť! Ak ste s niekým nepriatelia, tak viete, ako sa navzájom správate. Keď sa potom po nejakom čase zmierite, tak mi dáte za pravdu, že sa váš vzájomný vzťah veľmi zmení. A Biblia nám hovorí, že sme boli nepriateľmi Božími, ale už nie sme, lebo sme sa s ním zmierili.

Potom druhá vec, ktorá sa nutne musí udiať je to, že z mŕtveho sa musí stať opäť niekto živý. Keď vám niekto zomrie, nenecháte si doma jeho mŕtve telo, ale ho idete pochovať. Je mŕtve. Bolo, ale už nie je. Neznovuzrodený, mŕtvy človek nemôže byť Božím dieťaťom a nemôže Mu hovoriť Otec. To nemá žiadny význam. Ježiš hovorí: Musíte sa znovuzrodiť! Použil slovo, ktoré znamená, že to je absolútne nevyhnutné.

A po tretie je tu ešte právny vzťah, ktorý spolu so znovuzrodením, zmierením vyjadruje všetko a to je adopcia. U nás sa adopcia chápe tak, že si len právne privlastníte dieťa, ale grécke slovo hovorí o tom, že ťa Boh urobí svojim synom.

Nepriatelia Boží sme preto, lebo sme sa vzbúrili proti Bohu. Jakub vo svojom liste píše, že ten, kto je priateľ sveta je nepriateľom Božím. Komu sa páči tento svet, komu sa lepšie páči tento život viac ako budúci život, kto netúži po večnom živote, po spravodlivosti, po zmene systému, ten je nepriateľ Boží! Ten nechce, aby sa Boh staral do tohto sveta.

O Abrahámovi bolo povedané, že bol priateľ Boží. Slovo priateľ v hebrejčine znamená – milujúci Boha. Abrahám miloval Boha a chcel, aby Boh hovoril do jeho života, aby ho Boh viedol. Zmierenie s Bohom znamená, že sa stávaš priateľom Božích plánov, že miluješ Jeho plány, že chceš, aby sa stalo to, čo je Jeho vôľa. Aj Ježiš nám to hovorí: Otče náš, príď k nám kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja.

Nato, aby sme sa zmierili s Bohom, potrebujeme Ježiša Krista, potrebujeme zvesť evanjelia, musíme prežiť pokánie, potrebujeme zmeniť myseľ. Celé naše myslenie, ktoré je sústredené na tento život, na toto šťastie, na túto budúcnosť sa musí zmeniť a do centra nášho očakávania sa musí dostať budúci život, večnosť, kráľovstvo Božie.

Znovuzrodenie zas hovorí o tom, že sa tu reálne prejavuje nový život. Ten nový život je neustále sprostredkovávaný tým, že v tvojom duchu je prítomný Duch Svätý. Bol by som rád, aby ste to dobre pochopili. Tento život je v tom, že kresťan je človek Kristov. Teda ktokoľvek je znovuzrodený a má život, je neustále pod vplyvom Ducha Svätého. Tým nechcem povedať, že je vždy vedený Duchom Svätým, že nikdy nezhreší! Nato pozor! Chcem povedať len to, že to, čo v kresťanovi žije, nemá život samo v sebe, ale vždy v Bohu. Váš život je skrytý s Kristom v Bohu. Ten život vám nie je darovaný ako život, ale je darovaný ako osoba, ako Ježiš, ktorý skrze Ducha Svätého vo vás býva. Teda vždy, keď chcete povedať “som znovuzrodený,” hovorte – býva vo mne Pán. Teda keď poviem Otče, tak musím vedieť, že som sa narodil znovu. Musím vedieť, že som bol pred tým mŕtvy a teraz žijem. Predtým som nevedel ako pôsobí Duch Svätý, teraz vnímam nejakým tajomným spôsobom Jeho pôsobenie.

To, čo Boh urobil so mnou aktom znovuzrodenia, je nový človek. Apoštol Pavel o tom hovorí. Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus. Viete to vysvetliť? Ja to neviem. Ale kto ste znovuzrodení viete, že to tak je!
Boh to tak urobil a navyše nás zabezpečil. Ježiš hovorí: Nik ich nevytrhne z mojej ruky – sláva Bohu. Takže my musíme jasne zvestovať Ježiša Krista, aj keby nás to stálo život a znamenalo by to pre nás smrť.

Ďalšia vec, ktorá je tiež rozmerom tohto nového života je – adopcia. Apoštol Pavol v liste Rimanom 8:17 hovorí: „Ale ak sme deti, sme aj dedičia, Boží dedičia a Kristovi, spoludedičia, aby sme, ak spolu trpíme, boli spolu aj oslávení.“
Adopcia nám dáva dedičské práva. To je právny pojem. Má, nemôžeme povedať fyzický, ale reálny, duchovný rozmer. Boh nám dáva život v Duchu Svätom.
Ak hovoríme o adopcii, tak hovoríme o právnej stránke. Znamená to, že sa stávame členmi rodiny. Má Boh majetok ? Má. Kto je dedič? Syn Boží. Kto je Syn Boží? Ježiš Kristus. Ak máš Krista, tak si spoludedič a patríš medzi najbohatších ľudí na svete. Ježiš hovorí: Blahoslavení tichí, lebo oni zdedia zem. Nie takúto ekologicky zničenú. Akú, presne neviem. Biblia hovorí, že Boh stvorí novú zem. A tú sľúbil do dedičstva tebe a mne len preto, že sme napojení na Jeho syna.

Adopcia znamená, že si dedič. Keď hovoríš Otče, tak hovoríš ako plnoprávny syn, alebo dcéra, ako plnoprávne dieťa Božie. Toto všetko skrze Krista, pretože on je dedič. Táto adopcia sa prejavuje aj v tom, a to je v Biblii zdôraznené, že to „Otec – Abba“, v našom vnútri vyslovuje Duch Svätý. Veľmi vás prosím, ak sa naozaj chcete modliť podľa Ježiša, dajte si pozor, keď hovoríte Otče, aby to hovoril Duch. Takže, keď sa chcem modliť a oslovovať Boha, tak musím povedať: Pane, nech sa Duch modlí. Čakám na to, že sa bude Duch modliť. A potom poviem s úctou a očakávaním – Otče. Vyslovím to ja, svojimi ústami, ale budem sa spoliehať nato, že to Duch vezme a bude predkladať pred Otca.
Všimnite si, že apoštol Ján hovorí v 1:12: Dal nám právo byť synmi Božími. To už je akási moc, to už je akási autorita! Volať sa dieťaťom Božím, to nie je len nejaký názov, nejaká nálepka, voľajaká nová reklama. Za tým je Božia moc! Som dedič. Zdedil som kráľovstvo Božie a zdedil som práva, ktoré má Ježiš Kristus, ako syn, pretože som s Ním spojený.

Dovoľte na záver zhrnúť túto tému. Hovoríme o modlitbe Otče náš. Keď sa začneš modliť, uvažuj o tom aký máš s Bohom príbeh. Ak s ním nemáš príbeh, nech sa ten príbeh začne hneď teraz. Je to Božia iniciatíva. Z Božej iniciatívy sme dostali Syna. Keď sme ešte boli hriešni, ešte keď sme boli slabí, ešte keď sme ani nežili, Boh poslal svojho Syna, aby zomrel za nás. To nie je naša iniciatíva. Nie preto som našiel Boha, že som ho hľadal, ale preto, že On hľadal mňa! A keď sa Ježiš pýtal učeníkov: Aj vy ma chcete opustiť? Oni mu odpovedali: Kam pôjdeme, ty máš slová večného života? On im nato povedal: Nie vy ste si ma vyvolili, ale ja som si vyvolil vás! To je provokatív. Ja som od Boha utekal, ako sa najlepšie dalo. Ale On ma našiel. Ak máte pocit, že ste ho vy našli, že ste to boli vy, čo prví hľadali Boha, tak si to dobre premyslite, aké je vaše kresťanstvo! Ja som sa preto zmieril s Bohom, lebo On prišiel v Kristovi a zmieroval so sebou svet. To hovorí apoštol Pavol v 2. liste Korinťanom v 5. kapitole.

Najskôr tu bol Kristus, potom zvesť a až potom som bol nájdený ja. A týmto sa začína ten príbeh zmierenia s Bohom. A preto môžem povedať, že s milosti Božej je vo mne nový život, ktorý som si nezaslúžil a ktorý veľmi často poškodzujem tým, čo robím. Takže prvou vecou je zmierenie, druhou znovuzrodenie a nakoniec to, že máš právo oslovovať Boha ako svojho otca.
Nech nám Boh dá do srdca modlitbu, ktorá bude takto dôverne pristupovať k Nemu.

Pavel Hanes

Pavel Hanes

- kazateľ, teológ, profesor na Katedre teológie a katechetiky na PF UMB

Pavel Hanes tiež napísal

Tento autor zatiaľ nemá žiadne ďalšie články