Prečo Boh vzkriesil Ježiša z mŕtvych? Na prvý pohľad sa zdá, že je to základná otázka s jasnou odpoveďou. Mohli by sme ju dokonca považovať za jednoduchú otázku z detského kvízu na Veľkonočnú nedeľu. Tiež by sme mohli byť v pokušení uvažovať o vzkriesení len z hľadiska jeho budúceho významu. Keď však čítame Prvý Petrov list, nachádzame v Ježišovom zmŕtvychvstaní nečakaný zmysel, ktorý nám má pomôcť tu a teraz, v čase nášho utrpenia a hanby.
Prvý Petrov list sa začína uznaním tohto súčasného utrpenia. Jeho čitatelia boli zmietaní rôznymi skúškami (1Pt 1:6). Boli zahanbení pre svoju vieru a očierňovaní pre svoje mravy (1Pt 4:4). Pravidelne zažívali odmietanie a spoločenské vylúčenie. To, čo robili v čistote a dobrote, ich protivníci označovali za zlo. Nespravodlivo trpeli a znášali nekonečné trápenia. Boli urážaní pre Kristovo meno. Boli vyvrheľmi. Namiesto toho, aby Peter tieto ťažkosti bagatelizoval a zmietol ich ako dočasné alebo banálne, nazýva tieto ohnivé skúšky vyhnanstvom.
V reakcii na toto utrpenie –druh „mäkkého“ prenasledovania, ktoré čoraz viac odráža našu skúsenosť v Severnej Amerike – Peter vkladá slovo nádeje. Ale možno to nie je ten druh nádeje, ktorý sme hľadali. Peter naznačuje, že utrpenie v ohnivých skúškach nie je zablúdenou spŕškou na obrazovke radaru nášho života. Nemalo by nás prekvapiť (1Pt 4:12). Naopak, hanba a spoločenské vylúčenie sú rozšírenou predpoveďou pre Kristovho nasledovníka. Napriek tomu existuje nádej, pretože poznáme príbeh nášho Spasiteľa.
Obrátený scenár
Ježiš, ako nám pripomína Peter, bol sám vyvoleným vyhnancom. Bol vyvoleným Božím základným kameňom, ale ľudia ho zavrhli (1Pt 2:4-5). Bol vzácnym a vyvoleným Otcovým Synom, ale jeho bežnou skúsenosťou bola potupa a ostrakizmus. Bol na okraji spoločnosti medzi náboženskými konzervatívcami, mocnými politikmi a dokonca aj vo vlastnej rodine. Vo svojom živote bol zneuctený a nemal kde hlavu skloniť. Pri jeho smrti ho bili, opľuvali, ohovárali a urážali. Bol hanebne ukrižovaný. Pre každého svedka, ktorý to všetko sledoval, nebol len odmietnutý svojimi rovesníkmi a mocnými. Zdalo sa, že ho opustil Boh.
O tri dni neskôr sa však scenár obrátil. Boh rehabilitoval svojho Syna tým, že ho vzkriesil z mŕtvych. A prostredníctvom jeho zmŕtvychvstania chce Boh dať nám – mne i vám – živú nádej, nádej pre dnešok, keď niekedy čelíme svojmu vlastnému nepokojnému a opustenému príbehu (1Pt 1:3).
Skrze Ježiša, hovorí Peter, prichádzame k viere v Boha. O kresťanskej viere možno takto často neuvažujeme. Hovoríme predovšetkým o viere v Ježiša, čo je, samozrejme, vhodné a biblické. Ale v liste 1. Petrov 1:21 chce Peter zdôrazniť, ako prostredníctvom Ježiša prichádzame k viere v Boha. Ako to funguje? Ak budeme čítať ďalej, uvidíme, že Boh vzkriesil Ježiša a dal mu slávu, aby naša viera a nádej bola v Boha. To je určite neočakávaný cieľ Ježišovho vzkriesenia: Ježiš bol vzkriesený, aby sme dôverovali a dúfali v Boha, nášho nebeského Otca.
Takto chápem, že to funguje v logike Petrovho listu. Keď vidím, že môj život je zrkadlom Ježišovho života, keď vidím, ako sa moje utrpenie pretína s jeho, keď si uvedomím, že on znášal utrpenie tým, že sa zveril nášmu vernému Otcovi, keď si uvedomím, že vyvolený a vzácny Syn bol ostatnými odmietnutý, nie som až taký prekvapený, keď by som mohol zažiť to isté.
A keď sa pozerám na Ježiša, môjho Kráľa, korunovaného tŕním a vyhnaného na kríž, a keď sa môj vlastný život podobá prechádzke údolím tieňa smrti v prítomnosti mnohých nepriateľov, stále môžem mať nádej. Môžem mať dôveru v nášho Otca, pretože viem, čo urobil pre Ježiša.
Boh ho vzkriesil z mŕtvych a prinavrátil mu neprekonateľnú česť. Urobil to preto, aby som aj vtedy, keď môj vlastný príbeh naberie temný spád, keď budem čeliť odmietnutiu, posmechu, a dokonca fyzickému utrpeniu, vedel, že to nie je koniec.
Pretože viem, ako Boh zaobchádza so svojimi služobníkmi. Viem, ako Otec zaobchádza so svojím Synom.
Celá cesta k sláve
Toto je nečakaná odpoveď na našu otázku. Ale toto jediné „prečo“, pre ktoré Boh vzkriesil Ježiša, je spôsob, ako mu môžeme dôverovať aj dnes, počas nášho vlastného utrpenia. Keď ideme v Ježišových stopách do utrpenia, vieme, že ho budeme nasledovať aj na celej ceste do slávy. Posmech a hanba sveta nebudú mať posledné slovo, ale my budeme vyvýšení a bude nám vzdaná česť – a to od samotného Boha!
Ako píše Pavol v 1. Korinťanom 15:20, Ježiš je prvotinou tých, ktorí spia. Jeho vzkriesenie a prijatie slávy je len začiatkom celosvetovej žatvy. On je prototypom, predchodcom mnohých ďalších, ktorí ho budú nasledovať vo viere, ktorí prejdú tú istú cestu utrpenia a následnej slávy. Peter ako očitý svedok Ježišovej hroznej smrti a jeho nedostižnej slávy vedel, že takáto nádej v budúcu chválu a poctu pri Kristovom návrate nám dnes umožňuje znášať zdanlivo nekonečné odmietanie. Vedel, že protilátkou na hanbu a vylúčenie je Boh, ktorý nám dáva česť a domov.
Tento Peter, ktorý sa zrútil pod ťarchou hanby a zaprel svojho Pána, sa naučil, ako nádej na slávu môže premeniť náš život a dodať odvahu nášmu svedectvu. Táto nádej nám dáva silu očisťovať sa v osobnej svätosti, žiť so cťou počas nášho vyhnanstva. Táto istota v Bohu – že nás povýši spolu s Kristom a obdarí nás svojou cťou – nám umožňuje ctiť si druhých, dokonca aj tých, ktorí nám odporujú.
Takáto budúca nádej nám tiež otvára ústa, aby sme už teraz odvážne ohlasovali evanjelium, prekonávali spoločenské rozpaky a túžbu, aby nás prijímali a súhlasili s nami. A ako vysvetľuje Peter, táto dôvera môže dokonca otvoriť druhých pre evanjelium, pretože v nás vidia nákazlivú a živú nádej, ktorá v nich vyvoláva zvedavosť na odpoveď.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
