Signálom, že sa stretávame s novým kultúrnym fenoménom je, že o ňom začnú komici rozprávať vtipy a v online priestore sa začnú objavovať paródie. Toto sa práve deje s prístupom k výchove detí, ktorý sa nazýva „láskavé rodičovstvo“.
Láskavé rodičovstvo je filozofiou výchovy detí, ktorá je založená na vzájomnom rešpekte, emocionálnej empatii a pozitívnej (viac než negatívnej) disciplíne tak, aby bol vzťah medzi rodičmi a deťmi plný porozumenia a sprevádzania – nie kárania, trestu či robenia vecí z povinnosti.
Možno ste už tieto techniky videli aj v akcii – dieťa začne vystrájať a mladá matka odpovedá ľúbezným tónom: „Aké rozhodnutie chceš urobiť, Miško?“ Alebo: „Emma, vidím, že sa hneváš. Môžeš mi viac povedať o tom, čo práve teraz prežívaš, aby som tomu mohla lepšie porozumieť?“ Alebo: „Jurko, čo iné môžeš urobiť, aby si ukázal, že si frustrovaný bez toho, aby si ublížil Elle?“
Cieľom je zvýšiť emocionálnu inteligenciu detí tým, že na nich reagujeme pokojným a pozitívnym spôsobom v momentoch, kedy ich správanie prekračuje nejakú hranicu a takto nasmerovať sebavyjadrenie dieťaťa na niečo zdravšie a viac spoločensky akceptovateľné. Výbuch zlosti je len výsledkom frustrácie. Zlé správanie vzniká na základe nenaplnených potrieb.
Sú deti vo svojej podstate dobré?
V srdci tejto filozofie je presvedčenie, že deti sú vo svojej podstate dobré – súcitné, milujúce a štedré. Potvrdzovanie vnútornej dobroty dieťaťa má dať rodičom slobodu zvedavo objavovať, prečo ich dieťa neposlúcha. Rodičia sú vedení k tomu, aby pozerali za správanie a hľadali hlbšie dôvody konania svojho dieťaťa.
Na webovej stránke UnHerd opisuje Marilyn Simon túto filozofiu takto:
Dieťa by malo byť pochopené, nikdy trestané… Trest, v miernom zmysle slova, zameriava pozornosť na neprirodzený dôsledok, nie na motiváciu správania. Žiadna motivácia nie je zlá, pretože žiadny pocit nevzniká zo sebectva, chamtivosti či túžby dominovať. Hnev a nevhodné správanie sú spôsobené frustráciou: frustráciou z toho, že nie sme pochopení, že nedokážeme dosiahnuť to, čo chceme, že nemôžeme slobodne robiť to, čo chceme. Keď dieťa pocíti obmedzenie svojej vôle, rodič mu musí ponúknuť útechu. Namiesto trestu by dieťa malo čeliť „prirodzeným dôsledkom“ svojich činov. Ak napríklad dieťa odmieta ísť spať, znamená to, že bude niesť prirodzený dôsledok tohto správania a bude unavené a podráždené.
Prečo sa tento prístup stal takým populárnym? Megan Dent pre online magazín The Dispatch vysvetľuje, čo môže ľudí na takejto výchove lákať: Tento prístup naznačuje, že keď jednoducho naplníme dieťaťu všetky jeho potreby, povedie to k zlepšeniu jeho správania. Potvrdzovanie emócií, pocitu, že dieťa je „videné“, alebo odstraňovanie zdrojov stresu je kľúčom k výchove súcitných a rešpektujúcich dospelých.
Splošťovanie vašich detí
Problémom láskavého rodičovstva je veľmi redukovaný pohľad na ľudskú povahu. Marilyn Simon ide tak ďaleko, že tento prístup nazýva „krutým“. Táto filozofia deti protežuje a „splošťuje ľudskú skúsenosť na sériu rozhodnutí, z ktorých žiadna neodráža prirodzené dobro alebo zlo v dieťati, ale namiesto toho predstavuje optimálne alebo menej optimálne výsledky.”
Okrem toho dieťaťu odopiera jeho plnú ľudskosť ako morálnej bytosti, pretože odmieta uznať, že naše inštinktívne pocity nie sú niekedy len nezdvorilé a nevhodné, ale sú jednoducho nesprávne. Činy dieťaťa často nie sú výsledkom „frustrácie“, ale sebectva. Naša vôľa potrebuje byť obmedzovaná, pretože naše túžby sú poškodené. Merilyn Simon píše:
Keď zanedbávame temné zákutia detskej duše, láskavé rodičovstvo dieťaťu neslúži. Faktom totiž je, že väčšina detí vie, že sú niekedy zlé a že niekedy robia veci zo zlomyseľnosti, zloby a chamtivosti.
Všadeprítomnosť hriechu
Ako kresťania si uvedomujeme, že hriech a sebeckosť tak dieťaťa ako aj rodiča vždy infiltruje aj tie najlepšie zámery prístupu láskavého rodičovstva. Ľudská prirodzenosť nie je sama o sebe dobrá, ale zlá. Rodíme sa ako hriešnici. Naše vôle sú pokrútené. Naše inštinkty sú poškodené. Robenie zla nie je len výsledkom nevedomosti, nespravodlivosti alebo frustrácie z toho, že nám niekto dostatočne nerozumie – má základ v zlobe ľudského srdca.
Guru vodcovia, ktorí sa snažia pomôcť ľuďom zlepšiť sa, by sa nad týmto hodnotením asi mračili, ale poznanie o hriešnom sklone ľudského srdca je tisíce rokov staré. Napríklad môžeme poukázať na pasáž z úvodu Augustínových Vyznaní, kde uvažuje o tom, ako je sebectvo viditeľné už od malička, dokonca ešte predtým, ako by dieťa malo vedomú schopnosť rozhodovať sa medzi správnym a nesprávnym:
Vôľa malého dieťaťa nie je neškodná, je to naopak slabosť v jeho malom tele. Sám som videl a pozoroval malé bábätko, ktoré zápasilo so žiarlivosťou. Ešte nedokázalo ani hovoriť, ale celé zbledlo a zazeralo na dieťa, ktoré sa kojilo vedľa neho.
Rodičovstvo teda nie je len o učení našich detí, ako žiť v spoločnosti; je o tom, aby sme im ukázali morálnu váhu ich činov – že hriech je reálny, trest je potrebný (hoci nemá byť vykonaný v hneve či z rozmaru) a odpustenie je k dispozícii.
Keď v srdci našich detí odhalíme hriech, neuberá im to na hodnote. Práve naopak, zvyšuje to ich hodnotu a prehlbuje to ich osobnosť. Správame sa totiž k našim deťom, ako k bytostiam so schopnosťou robiť morálne rozhodnutia, rešpektujeme ich dostatočne na to, aby sme ich s láskou naprávali a zároveň im odpúšťali a obnovovali ich.
Láskavý a svätý Boh
Boh Biblie je jednoznačne láskavým Otcom. Ježiš opisuje samého seba ako pokorného a tichého. Ale láskavosť či pokora nás neprotežujú ani sa nevyhýbajú skutočnému zdroju nášho nesprávneho správania. V Bohu vidíme horlivú svätosť, ktorá nazýva hriech pravým menom. Ukazuje nám našu hodnotu, tým, že nás berie na zodpovednosť za naše morálne rozhodnutia a dáva sa v sebaobetujúcej láske, aby priviedol naše zblúdilé srdcia späť. Pozýva ich, aby sa odvrátili od hriechu a dôverovali jeho milosti. Ako si všíma Megan Dent:
Ježišova reakcia na hriešnikov… nespočíva v tom, že by bezvýhradne podporoval ich najslabšie sklony – ich impulzívne reakcie na stres, ich túžbu po moci, vplyve a pozornosti, ich náklonnosť k videniu seba samých ako tých najdôležitejších – ale v tom, že im v sebe ukazuje lásku, ktorá je silnejšia než tieto sklony a ktorá ich vyslobodzuje z nekonečného bludiska ľudských túžob.
Naša príležitosť
Cirkev bude mať v najbližších rokoch obrovskú príležitosť, keď začnú vyrastať mladí ľudia, ktorí boli vychovávaní filozofiou láskavého rodičovstva – s jej dôrazom na bezpečie, na spoločenskú zdvorilosť a emocionálne sebavyjadrene, a ktorá zároveň vymazáva pojmy hriechu, zla, súdu a vykúpenia.
Nepreukazujeme si žiadnu láskavosť tým, že budeme zľahčovať, popierať či podceňovať hriech, bez ohľadu na to, ako nepopulárne sa to môže zdať. Pacient, ktorý trpí rakovinou sebeckosti sa jedného dňa unaví z vitamínov a doplnkov, ktoré mu ponúkajú lekár zameraní na jeho dobrý pocit, a zatúži po chirurgickom zákroku na jeho duši. Keď tento deň príde, budeme mať príležitosť hovoriť nebezpečnú pravdu, o ktorej každý človek v hĺbke svojho srdca už dávno vie: Zhrešil som.
Ako jedna žena nedávno vyznala: „Milujem cirkev, lebo mi povedala, že hreším, keď mi to nikto iný nebol ochotný povedať.“ Áno. Je to krutá diagnóza, ale liek na ňu je nádherný.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
