Politici a odborníci, šokovaní rozhodnutím Vladimira Putina zaútočiť na susedný štát, hľadali slová, ktorými by opísali túto agresiu. „Myslel som si, že žijeme vo svete, ktorý takéto činy odmieta,“ rozhorčil sa John Kerry. Ďalšie komentáre vyjadrovali podobné zmätenie a ohromenie. Putinovo myslenie je „stredoveké“. Konanie Ruska sa zdá byť „zaostalé“ alebo „primitívne“, nezodpovedajúce „dobe“.
Prezident Biden sa inšpiroval bývalým prezidentom Georgeom W. Bushom a ďalšími a označil „slobodu, demokraciu a ľudskú dôstojnosť“ za „oveľa mocnejšie sily ako strach a útlak“. Vyhlásil, že to sú hodnoty, ktoré pretrvajú, nikdy ich nezničia tyrani ani nevymažú nepriatelia.
Eschatológia osvietenstva
V zmätených reakciách na inváziu na Ukrajinu, aj v nadnesenej rétorike západných lídrov, ktorí veria, že sloboda zvíťazí, vidíme dôraz na eschatológiu osvietenstva: myšlienku, že svet sa od veku rozumu pohybuje po vzostupnej trajektórii ľudského rozvoja, technologického aj morálneho a pred nami sú lepšie a slobodnejšie dni.
Je to však mýtus. Vždy bol.
Prečo toľko lídrov hovorí, akoby mohli prinútiť budúcnosť, aby bola lepšia, akoby doba mohla zatlačiť na „stredoveké“ myslenie a zabezpečiť našu cestu k sofistikovanejším a civilizovanejším výšinám? Kvôli neochvejnej viere osvietencov v pokrok.
Tento bežný pohľad na pokrok je prítomný v každodenných rozhovoroch a týka sa rôznych súčasných morálnych a etických otázok. Keď ľudia hovoria: „Žijeme predsa v 21. storočí“ alebo „Nemôžem uveriť, že sa to deje v našej dobe“, nepriamo podporujú osvietenský pohľad na dejiny a predpokladajú, že ho podporujú aj všetci ostatní. (Ako inak by malo odvolávanie sa na dobu zmysel, ak by človek nezdieľal podobný pohľad na minulosť, prítomnosť a budúcnosť a na to, čo predstavuje pokrok?)
Osvietenstvo a whigizmus
Immanuel Kant veril, že pokrok v osvietenstve je základnou črtou ľudskej prirodzenosti a že „správnym osudom“ ľudstva je, aby napredovalo. Dôvera v pokrok ako osud ľudstva si vyžaduje pokrivený pohľad na minulosť.
Akonáhle minulosť odsuniete nabok a postavíte sa ako vodca do stredu, máte tendenciu skresľovať aspekty histórie, ktoré nezodpovedajú vašej vízii smerovania sveta. A presne to robili historici osvietenskej éry. „Pozerali sa do minulosti ako do zrkadla a vyťahovali z nej to, čo sa im hodilo,“ píše Peter Gay. Zneužívanie dejín osvietenskými historikmi sa stalo takým bežným a rozšíreným, že sa na označenie extrémnych opisov historického revizionizmu ujal termín whigizmus.
Jediný spôsob, ako môže whigizmus fungovať je, ak vyradíme protipóly. Keď ide o nevyhnutnú trajektóriu smerom k „pokroku“, osvietenstvo naráža na mnohé prekážky.
- Lídri na celom svete na začiatku 20. storočia verili, že technologický pokrok povedie k novej ére mieru a prosperity, ale namiesto toho boli svedkami najkrvavejšieho storočia v dejinách ľudstva.
- Pražská jar – povstanie a protest proti totalite v Československu v roku 1968 – radosť sledovať, kým Sovietsky zväz a ďalší členovia Varšavskej zmluvy nevtrhli do krajiny a nepotlačili reformy. Trvalo ešte dve desaťročia, kým vo východnej Európe nastala sloboda.
- Odvážny postoj študentov na Námestí nebeského pokoja nás inšpiruje aj dnes, ale v Číne, kde sú Ujguri dodnes utláčaní a vodcovia znásobili hrozby voči Hongkongu a Taiwanu, sa táto udalosť vytratila z pamäti.
Whigizmus nezmizol. Vypočítavý historický revizionizmus bol tiež mocným nástrojom, ktorý používali komunistickí revolucionári v Rumunsku koncom 40. rokov 20. storočia a historici pomáhali s dokazovaním, že diktátorský režim je vyvrcholením predchádzajúcich snáh o pokrok a spravodlivosť. A dnes Vladimír Putin vytvára vlastnú revizionistickú históriu, aby ospravedlnil svoju inváziu.
Otrasená osvietenská eschatológia
Ako kresťania by sme na revizionistické ruské dejiny nemali reagovať osvietenskou eschatológiou, pohľadom na pokrok, ktorý vďačí viac Kantovi a Hegelovi než Ježišovi a Pavlovi.
Svetové udalosti, ako sú útoky z 11. septembra alebo vzostup ISIS a ruská invázia na Ukrajinu, by mali vyvolávať otázky o nekritickom prijímaní osvietenskej eschatológie našou spoločnosťou. Svet nie je na ceste pokroku, nech už ho definujeme akokoľvek.
Nie, Biblia nám poskytuje iný pohľad na dejiny a budúcnosť. Nekráčame k utópii slobody a demokratických noriem. Nachádzame sa vo svete, ktorý je vydaný napospas vojnám a zvestiam o vojnách, na duchovnom bojisku, kde evanjelium postupuje vpred, prevracajúc všetky konkurenčné pohľady na dejiny a budúcnosť veľkolepým tvrdením, že Kristus vstal a opäť príde. Bez ohľadu na to, čo sa deje vo svete, kráčame vpred s vierou, nádejou a láskou v Božích prísľuboch pre cirkev. Zvestujeme Krista, robíme učeníkov a slúžime národom, a to všetko s výhľadom na deň, keď sa vráti, aby súdil živých i mŕtvych. To je náš osud, nie Hegelov duch doby.
Svet robí jednu vec, napísal G. K. Chesterton takmer pred sto rokmi. Kolíše sa. Keď žijeme v rozkolísanom svete, kresťanská nádej nadobúda osobitnú podobu. Zostávame zakorenení v Bohu a jeho zasľúbeniach. Preto môžeme byť sebavedomí a dôverovať nie vlastným snahám na naplnenie konkrétnej vízie budúcnosti, ale Bohu, že obnoví svoje stvorenie a napraví svet.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
