Keď som bola študentkou na vysokej škole, jeden semester sme s kamarátkami trávili voľný čas čítaním a diskusiou o knihe Wendy Shalitovej A Return to Modesty: Discovering a Lost Virtue (Návrat k cudnosti: Objavovanie stratenej cnosti). Shalitová, židovská filozofka, v nej tvrdila, že kultúra sexu bez hraníc je škodlivá a že ženská cudnosť* prospieva ženám aj spoločnosti ako celku.
Každý týždeň sme si s priateľkami rozprestreli deku na slnečnom mieste na univerzitnom trávniku a diskutovali sme o otázkach, či je ženská cudnosť vrodená alebo kultúrne podmienená, či štandardy cudnosti ženy ponižujú alebo posilňujú, či je argumentácia Shalitovej v súlade s učením Biblie a či je naša cudnosť taká dôležitá, ako si to Shalitová zrejme myslela.
Keď sa o našich diskusiách dozvedela skupina kresťanských chalanov na fakulte, začali nás volať „Puritánky“.
Nebol to kompliment.
Náročná téma
Za tých dvadsať rokov od mojich vysokoškolských čias sa diskusia o ženskej cudnosti vôbec nestala jednoduchšou. Na jednej strane kresťania, ktorí odsudzujú zákonníctvo v takzvanej „kultúre čistoty“ (purity culture), cúvajú pred akýmkoľvek vyučovaním, ktoré sa snaží stanoviť normy obliekania a sexuálneho správania zamerané špecificky na ženy, pokiaľ nie sú výslovne pomenované v Písme. Na druhej strane neveriaci svet odhadzuje všetky zábrany sexuálneho sebavyjadrenia a nenávidí akýkoľvek pokus o usmernenie či nápravu jeho rozhodnutí. Okrem toho sme všetci oprávnene obozretní, aby sme neúmyselne neprenášali zodpovednosť za zneužívanie na obete.
Ženská cudnosť vyvoláva otázky týkajúce sa kultúrnych noriem, rozdielov medzi pohlaviami a výkladu Biblie. U niektorých ľudí vyvoláva aj pocit viny a hanby. Niet divu, že by sme túto tému radšej úplne ignorovali.
Lenže každé ráno sa ženy stále obliekajú. A ak neskúmame rozhodnutia, ktoré robíme, neposlúchame Pavlove napomenutie: „Dbajte teda dôkladne na to, ako si počínate“ (Ef 5:15). Ba čo viac, ak sme sa nezamysleli nad tým, ako sa obliekame my, nebudeme schopní pomôcť premýšľať o tejto téme ani ďalšej generácii.
Príležitosť na učeníctvo
Matky, ktoré za mnou prichádzajú s otázkami o cudnosti, sa zvyčajne pýtajú veci ako: „Mám jej dovoliť nosiť crop topy?“ alebo „A čo bikiny?“ Hoci toto môžu byť bezprostredné otázky, hlbší problém sa týka toho, akými ľuďmi nás Boh formuje. A ak chceme pomôcť našim dcéram robiť múdre rozhodnutia, musíme položiť pevný základ.
Keď stojíme pri vešiaku s kraťasmi a plavkami, máme príležitosť na učeníctvo. Skutočná otázka nestojí na tom, aké krátke alebo aké hlboké to oblečenie je (hoci aj na tieto otázky budeme musieť časom odpovedať, ak chceme skutočne pomôcť); ide o identitu.
Shalitová hovorí, že neslušne oblečená žena „sa prezentuje spôsobom, ktorý ubližuje tomu, kým v skutočnosti je“. To, čo nosíme, rozpráva príbeh o tom, kým sme. Keď Boh ušil prvé šaty pre Adama a Evu (šaty, o ktorých som presvedčená, že boli vyrobené nádherne a vôbec nepripomínali otrhané kostýmy Freda Flintstona z materiálov pre besiedku), vyjadroval tým niečo o tom, kým boli: padlí, a predsa s láskou zaopatrení Bohom. A všetko, čo od tých čias po celé generácie vyťahujeme zo svojich šatníkov, by malo rozprávať podobný príbeh.
Ako matky, ktoré sa rozprávajú s dcérami, a ako staršie ženy, ktoré povzbudzujú tie mladšie, máme príležitosť formovať nielen dĺžku sukní či hĺbku výstrihov, ale ľudí s nesmrteľnou dušou. Keď mladým ženám pripomíname, kým sú, pomôže im to rozhodnúť sa, čo si obliecť.
Obleč sa. Rozprávaj pravdivý príbeh.
Zamyslime sa nad piatimi pravdami o našej identite, ktoré môžu ženám (mladým aj starším) pomôcť pri obliekaní.
1. Nepatríš sebe.
„Nepatríte sebe,“ píše Pavol, „boli ste draho vykúpení. Oslavujte teda Boha vo svojom tele“ (1Kor 6:19-20). Čokoľvek robíme so svojím telom, musíme robiť s vedomím, že naše telá nám nepatria. Pre Božie dieťa má výber oblečenia na vešiakoch hranice. Máme príležitosť ukázať našim dcéram, aké je to privilégium vyberať si oblečenie s cieľom osláviť Boha vo svete. Keďže nás stvoril a vykúpil, obliekame sa – a robíme všetko ostatné – preto, aby sme mu vzdali česť.
2. Si žena.
Na počiatku ich Boh stvoril ako muža a ženu, na svoj obraz. Nie sme len ľudia vo všeobecnosti; sme ženy. Novozmluvné pokyny týkajúce sa dĺžky vlasov mužov a žien (1Kor 11:14-15) naznačujú, že ženy by mali vyzerať odlišne od mužov. Sme rôznorodé ženy – s rôznymi preferenciami, rôznymi postavami, rôznym kultúrnym a etnickým zázemím a v rôznych životných situáciách – a jedna žena bude potrebovať iné oblečenie než druhá. No nech už si vyberieme čokoľvek, naše oblečenie by nemalo smerovať k androgýnii. Malo by smerovať k vyjadreniu (a radovaniu sa z) toho, že nás Boh stvoril ako ženy.
Každý človek má časti tela, ktoré sú považované za „neslušné“, a preto sa im dostáva „starostlivejšieho zaodenia“ (1Kor 12:23). Žena má podľa Pánovho zámeru špecifické telo, a preto to, čo sa rozhodneme nosiť, musí zodpovedať telu, ktoré nám Pán dal. Zahaľovanie určitých častí nepopiera fakt našej Bohom darovanej sexuality ani sa nesnaží znižovať našu krásu. Naopak, ako naznačuje Pavlovo prirovnanie, zaobchádzať s týmito časťami s cudnosťou je znakom úcty k ich dôležitosti.
Ako napísala Elisabeth Elliotová v knihe Let Me Be a Woman (Dovoľ mi byť ženou): „Skutočnosť, že som žena, zo mňa nerobí iný druh kresťana, ale skutočnosť, že som kresťanka, zo mňa robí iný druh ženy.“ Boh z vás urobil ženu. Obliekajte sa podľa toho.
3. Patríš do spoločenstva.
V celom Písme nenájdeme žiadnych osamelých kresťanov. Akonáhle si Boh niekoho povolá k sebe, okamžite ho spojí so všetkými svojimi ostatnými ľuďmi. Sme súčasťou cirkvi – spoločenstva vykúpených.
A to znamená, že sa neobliekame len s ohľadom na seba. Obliekame sa ako ľudia, ktorí patria k iným ľuďom. Keď apoštoli inštruovali ženy, aby ich ozdobou bol radšej tichý a pokojný duch než šperky (1Pt 3:3-5) a skôr dobré skutky než drahocenné šaty (1Tim 2:9-10), písali zhromaždenej cirkvi. Tieto slová verejne vyzývali zbory, aby vytvárali kultúru, v ktorej je zbožnosť dôležitejšia ako oblečenie. Vzhľad žien v našich zboroch by mal ako u jednotlivcov, tak aj u celej skupiny svedčiť o tom, že nám záleží oveľa viac na srdci než na outfitoch.
To tiež znamená, že urobíme všetko, čo je v našich silách, aby sme podporovali svätosť v srdciach a mysliach našich spoluveriacich. Spoločne sme „povolaní svätí“ (1Kor 1:2). Nechceme, aby naše oblečenie bolo príležitosťou na žiarlivosť alebo žiadostivosť. Možno nenesieme zodpovednosť, ak niekto zhreší, ale je naším privilégiom pomáhať tomu predchádzať. Pretože milujeme svätých – pretože Kristus miluje svätých –, sme ochotní vyberať si oblečenie tak, aby sme podporovali svätosť spoločenstva.
4. Si povolaná slúžiť.
V Biblii nájdeme množstvo slávnostného oblečenia: svadobné šaty, hodovné rúcha či ozdobné plášte pre milované deti. Príkaz „radujte sa s radujúcimi“ (Rim 12:15) znamená, že v niektoré dni sa oblečieme do šiat určených na oslavu dobrých Božích darov a pripojíme sa k radosti druhých ľudí. Väčšina dní však nie sú sviatkami.
Väčšina dní sú všedné pracovné dni. A tak by nám väčšina nášho oblečenia mala umožňovať slúžiť: zohnúť sa a zdvihnúť dieťa, zohnúť sa a utrieť rozliate jedlo v jedálni, vyjsť po schodoch na návštevu k priateľom, postaviť sa za rečnícky pult a vyučovať, pomôcť odniesť niečí nákup alebo odložiť veci na policu.
Keď staršie preklady Písma hovoria o obliekaní, používajú slovo „opásať sa“ – čo je vyjadrenie pre uviazanie si opasku ako záverečného kroku pripravenosti. Áronovi synovia sa opásali na kňazskú službu, Dávidovi vojaci sa opásali do boja, Ježiš sa opásal predtým, ako umyl učeníkom nohy.
Naše oblečenie by nám nemalo brániť v tom, aby sme boli užitočné; malo by nám v tom pomáhať. Ak sme povolané pracovať a slúžiť – a to sme –, mali by sme sa opásavať s ohľadom na svoje povolanie.
5. Podliehaš autorite.
Kresťanskí rodičia sa modlia za svoje deti, ukazujú im na Krista a snažia sa ich vychovávať v biblickej pravde a na ceste múdrosti. Ak je to potrebné, rodičia dávajú svojim deťom aj konkrétne pravidlá. To je samozrejme nevyhnutné u batoliat, no rovnako dôležité je to aj u tínedžerov. Či už ide o sladkosti pred večerou alebo o oblečenie do zboru, rodičia majú povinnosť viesť svoje deti tak, aby milovali to, čo je najlepšie.
Nie je vždy ľahké rozhodovať o tom, čo by mali naše dcéry nosiť, a často nás tiež pokúša ignorovať legitímnu autoritu tých, ktorí určujú pravidlá obliekania. Pred rokmi, keď som pomáhala pri burze školských uniforiem na škole mojich detí, som sa pravidelne stretávala so sukňami, ktoré boli skrátené alebo zúžené v rozpore s pravidlami – nie preto, že by nesedeli, ale jednoducho preto, že dievčatá uprednostňovali daný štýl a rodičia im ustúpili.
Sme však ľudia, ktorí podliehajú autorite. V prvom rade sa podriaďujeme autorite Pána, ale aj každej legitímnej autorite, ktorú ustanovil (1Pt 2:13-14). A tak sa obliekame ako ľudia podriadení autorite. Pravidlo rodičov týkajúce sa konkrétneho oblečenia, dress code v škole alebo v tábore a usmernenia na kúpalisku alebo na pracovisku – bez ohľadu na to, aké svojvoľné sa môžu zdať – boli vydané autoritou. Odmietanie takýchto pravidiel ohrozuje naše duše; podriaďujme sa im s radosťou ako Pánovi.
Hoci si väčšina ľudí predstavuje, že cudnosť nie je nič viac než len pár centimetrov zahalenej kože, cudnosť sa začína dôkladným učeníctvom. A nie je to žiadna banalita. Oblečením, ktoré si vyberáme, rozprávame príbeh o tom, kým sme.
Hovorme pravdu.
* O mužskej cudnosti by sa nepochybne dalo napísať veľa, ale som žena, ktorá vedie k učeníctvu iné ženy. Hoci mnohé z toho, čo tu hovorím, môže platiť aj pre mužov, otázky mužského obliekania presahujú rámec tohto článku.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
