Boh nás stvoril ako závislé stvorenia. Sme predurčení k tomu, aby sme padli na kolená a modlili sa. Ľudia buď uctievajú samých seba poháňaní týmto svetom, svojou hriešnosťou a Diablom, alebo z Božej milosti uctievajú jeho. Boh stvárnil naše srdcia tak, aby boli plné neprekonateľnej túžby prebývať s ním. A preto sa nemodlíme v prvom rade preto, že musíme, ale preto, že nevieme inak. V modlitbe prichádzame k nášmu otcovi, pretože nie je nikto iný ku komu by sme šli, nikto iný, na koho by sme sa mohli obrátiť, kto by nás počul, kto by nám odpovedal. Modlíme sa z hĺbky našej bezmocnej závislosti a zároveň sa modlíme z hĺbky našej nevysloviteľnej radosti. Modlíme sa uprostred najhlbšieho utrpenia, keď nás všetky slová zrádzajú a modlíme sa aj v momentoch čírej radosti, v momentoch spojenia s tým, ktorý je o toľko väčší od nás, keď nám akékoľvek slová pripadajú nedostatočné v snahe vyjadriť Bohu našu oddanosť a nevysloviteľnú radosť.
V istom zmysle nepotrebujeme, aby nás niekto učil modliť sa a ani naše deti v určitom zmysle nepotrebujú, aby sme ich učili modliť sa. Ak si ich Pán vyvolil pred založením sveta, on vo svojej zvrchovanosti premení ich srdcia a dá im nový život v Ježišovi Kristovi. Ako prirodzený výsledok ich znovuzrodenia sa budú modliť, budú modlitbu milovať a nebudú sa vedieť nemodliť. V rozpore s výrokom Richarda Dawkinsa v The God Delusion (str. 354) my našim deťom nevymývame mozgy tým, že by sme ich indoktrinovali náboženskými rituálmi a nálepkami. Ak sú naše deti súčasťou večného zmluvného národa, on sám zo svojej milosti vytrhne ich rebelujúce kamenné srdcia z ich hrudí a implantuje im nové srdcia, ktoré majú na sebe napísaný jeho zákon a dá im skutočnú túžbu po súžití s ním samým. Lebo tak ako Pán, ako základný zdroj všetkého, vo svojej zvrchovanosti určil to, čo sa stane, určil aj spôsoby, ako sa tie veci udejú, vrátane modlitieb našich detí.
Veľké poverenie začína v našich domovoch. Kedykoľvek a kdekoľvek sme, vždy keď vstaneme a kráčame po ceste za ním, učíme deti Božieho zmluvného národa všetko, čo nám Kristus prikázal (Dt 6, Mt 28). Učíme ich, čo to znamená milovať Boha, poznať Boha, počúvať Boha v jeho Slove, vyznávať svoje hriechy Bohu, chváliť Boha a byť s ním v spoločenstve a takisto ich učíme, čo to znamená milovať našich blížnych, odpúšťať našim blížnym a modliť sa za našich blížnych, aby sme my oslavovali Boha a aby ho z Božej milosti mohli aj naši blížni poznať a oslavovať ho ako svojho Boha.
Predtým, ako budeme môcť komunikovať s našimi deťmi, komunikujeme s Bohom v ich mene. Prvú vec, ktorú s našimi deťmi robíme je, že sa za nich a s nimi modlíme, ešte keď rastú v lone svojej matky. Ako učíme naše deti modliť sa, je veľmi dôležité, aby sme ich viedli v bázni a kázni nášho milostivého Boha bez toho, aby sa báli nás, alebo aby sme ich provokovali k tvrdohlavému hnevu.
My sami potrebujeme viac rozumieť tomu, čo modlitba je a čo modlitba nie je, ak máme naše deti učiť takým spôsobom, ktorý im pomôže modliť sa aj samým, keď tam my nebudeme – tak ako Ježiš učil učeníkov modliť sa, keď ho o to požiadali. A môžeme si všimnúť, že ich prosba samotná bola modlitbou: „Pane, nauč nás modliť sa. . .” (Lk 11).
Na otázku, čo je jadrom modlitby, sa môžeme skúsiť odpovedať takto: Modlitba je naše naozajstné spoločenstvo s Bohom naším Otcom, skrze Ducha svätého vďaka Kristovi Ježišovi. Aj keď modlitba určite zahŕňa aj chválu a uctievanie, vyznávanie našich hriechov a odpúšťanie hriechov iným, vďaky a prosby, vo svojej podstate je modlitba jednoducho naším skutočným (zámerným a úprimným) spojením (spoločenstvo chvály, pokánia, vďaky a prosby) s Bohom. Ako naše deti rastú, môžeme im postupne vysvetľovať, čo je modlitba. Keď im ju budeme vysvetľovať a ukazovať biblickým spôsobom a oni budú z Božej milosti rásť, sami budú schopní stále viac, so stále väčším a hlbším porozumením, rozoznávať čo modlitba je.
